Staré vojny – Rudolf Slezák

Na hostinu ich priviezli na invalidných vozíkoch. Aby sa mohli pohodlne pohybovať medzi svadobníkmi, bolo vo veľkej sále dostatok priestoru. Boli to už viac ako deväťdesiat  roční seniori a oslovovali sa navzájom titulom - stará vojno. Takto ich vlastne oslovovali aj všetci najstarší príbuzní a priatelia. Len čo ich zaparkovali vedľa seba už bol počuť:
- Tak čo, ešte žiješ stará vojno ?, spytoval sa starecký hlas, toho druhého.
- Čo hovoríš stará vojno ? Zle ťa počujem, je tu hurhaj...
- Veru hurhaj. Ako v horách, keď sme tam Nemcom  nakladačku dávali, keď do nás dobiedzali. Pamätáš aká zima bola vtedy? Ženských nebolo, pálenka chybovala, zohriať sa nebolo kde...
- Veru tak, ženských nebolo, ani pálenky, aby nás zohriala...Aj ty si tam vtedy bol, stará vojno?
-Spolu sme tam boli, čo si už pamäť stratil? Ja som bol pri guľomete a ty si z pušky strieľal. Takmer si ma postrelil... Len sa tak zaprášilo po nemčúroch, Keď som ich guľometom pokropil. To by si si mal pamätať, stará vojno...
-Už zasa bojujú, ozvala sa bokom sediaca, stará pani. Staré vojny jej však nevenovali pozornosť. Práve sa  z obkľúčenia presekávali.
- No tak si štrngnime stará vojno. Na počesť tamtých čias. Trasľavé starecké ruky pozdvihli pálenku a sklo ťuklo o sklo. Trafili sa. Horšie to už bolo s triafaním sa do úst, trocha sa aj rozlialo. Staré vojny, však pokračovali v rozhovore.
- Kde sme to prestali? spytoval sa jeden druhého, po ďalšom prípitku.
- S  Nemcami sme v horách bojovali, nepamätáš?
Pamätám, čo by som si nepamätal, stará vojno. Pálenky nebolo, ženských nebolo, na to sa nedá zabudnúť.
Zábava pokračovala v plnom prúde a staré vojny rozprávali o svojej mladosti a odvahe, o tom ako sa Nemcom postavili na odpor. Po niekoľkých kalíškoch vodky   im klesli hlavy na prsia, zadriemali.
- Dobojovali, ozvala sa stará pani, ktorá jediná ich počúvala.
- Bože, akí to len boli bohatieri za mlada, poznamenala. Teraz stačí pár kalíškov pálenky a je po ich udatnosti...