Stalo sa 2. mája 2014 – Rudolf Slezák

Sú mestá a dediny, ktorých názov keď počujete, vždy sa vám v pamäti vyjaví niečo strašného a  odpudzujúceho. Môžu vás média alebo turistické prospekty presviedčať o ich kráse a starobylosti, krásnych plážach, diskotékach, jarmokoch... koľko sa im len zachce, vždy sa vám v pamäti vyjaví niečo celkom iné. Ak niekto spomenie Hirošimu alebo Nagasaki, vždy to bude strašná atómová pohroma, ktorá zmietla z povrchu zeme takmer všetok život, ak počujete Drážďany, Stalingrad, Leningrad....čo vás napadne ako prvé? Nebudú to krásne parky, pamätníky, múzea divadla, knižnice...ale blokáda, neuveriteľné množstvo mŕtvol a utrpenie živých. Ak počujete Chatyň, Oradúr, Lidice, Srebrenica, Volyň, Odesa...  obleje vás studený pot a naskočí husia koža, pretože sa vám v pamäti vynoria strašné pogromy, vraždy za bieleho dňa a za živa upaľovaní  nevinní ľudia.. Áno, aj v Odese boli  pred rokom, 2. mája, za živa upaľovaní ľudia, dobíjaní palicami, ak sa im podarilo vyskočiť z okna. Keď máte o  meste takúto vedomosť, potom sa budete iba ťažko nadchýnať nejakým jarmokom, alebo obdivovať unikatne archeologické zbierky v miestnom múzeu, námornú históriu, literatúru a partizánsku slávu v ďalších múzeách, stratíte záujem aj o Potemkinove schody, ktoré  poznáme z filmu "Krížnik Potemkin". A to je vraj z týchto schodov, najkrajší výhľad, na najmodrejšie more na svete a je tam aj vychýrená a prekrásna pláž Arcadia... Nech vám budú naši Ukrajinskí priatelia a spojenci, akokoľvek ospevovať históriu, krásu a pamätihodnosti svojho mesta,  nezbavia ho nálepky, že iba pred rokom, ako v stredoveku tu, za živa upaľovali ľudí, desiatky ľudí, len preto, lebo mali iný názor na  Majdán a budúcnosť Ukrajiny. Človek by musel ochorieť na stratu pamäti, ak by mu ulice , budovy a názov mesta,  túto strašnú tragédiu, nepripomínali. Ani po roku však nebol nikto za tento zločin potrestaný, vyparila sa vôľa, nájsť skutočných zločincov. Keď počujeme názov Odesa, dlho nám to bude pripomínať nielen túto strašnú udalosť, ale aj to, ako ľahko sa môže stať kdekoľvek vo svete, že ľudia, ktorí doteraz chodili spolu do školy, do práce, do kostola alebo na pivo, sa zrazu začnú surovo zabíjať. Vždy sa nájde niekto, kto im dokáže pomútiť hlavy.

 

Mohol by som uviesť celú radu aj iných miest, ktorých názov v nás nevyvoláva  najpríjemnejšie pocity. Počujeme Norimberk, okamžite nám to v pamäti vyvolá stranícke zjazdy nacionalistických socialistov, zrodenie norimberských rasových zákonov a potom procesov, počujeme Mníchov, oživia sa nám spomienky na zradu, od našich spojencov...a tak by som mohol pokračovať. Aj keď sa v týchto mestách konajú všelijaké zaujímavé spoločenské i kultúrne akcie, v pamäti sa vynorí najskôr  minulosť, ktorá sa v nej usadila už  natrvalo. Dlho tomu tak bude aj s mestom Odesa, určite aspoň dovtedy, dokiaľ nebudú suroví vrahovia postavení pred spravodlivý súd. Mesto má už viac ako milión obyvateľov,  po Kyjeve a Charkove,  je asi najdôležitejšou metropolou na Ukrajine. V každom prípade, sa po 2. máji 2014,  zviditeľnilo ešte viac, po celom svete, kvôli tomu, čo sa tam, v tento deň udialo. Akoby tam vtiahli bojovníci  Islamského Kalifátu, preslávení svojou krutosťou. Myslím si, že takéto zločiny, už dávno nie sú záležitosťou iba Ukrajincov, ale poburujú a znepokojujú nás všetkých . Nie je nám totiž jedno, s kým budeme v spoločnej Európe žiť. Ukrajinci sú už naši  spojenci a záleží na tom, s kým si budeme v Európe potriasať  rukou, chodiť do práce, na pivo....modliť sa k spoločnému Bohu. Pokiaľ viem, doteraz sa takmer nič nevyšetrilo a nie som si ani istý, čí pozostalí dostali od úradov nejakú sústrasť alebo ospravedlnenie za to, že polícia sa iba prizerala, keď ich najbližších vraždili alebo mrzačili. O odškodnom, už ani nehovorím. Veď to bola podľa niektorých ukrajinských nacionalistov a "patriotov", iba protimajdanská a protieurópska zberba. Ťažko sa však človek zmieri s názorom, že mesto bolo potrebné, aj takto očistiť, od nečistoty.