Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Stále nemá čas na spomínanie keď je pred ním ešte toľko práce – Vladimír Mezencev

Nuž, stáva sa to... Človek prežije tri štvrtiny storočia a pri príležitosti osláv jeho životného jubilea aj tí jeho najbližší dokážu o ňom povedať iba niekoľko viet...

Koľko veľa však možno povedať o doterajšom živote PhDr. Jozefa Kuchára, ktorý nedávno oslávil 75 rokov života. Tohto prešovského rodáka poznajú ľudia na celom Slovensku, či už ako úspešného novinára, publicistu a spisovateľa, alebo uznávaného športového zanietenca, vynikajúceho organizátora i manažéra, prísneho, ale i spravodlivého šéfa, v neposlednom rade aj spoľahlivého a verného priateľa. Napísať všetko to, čo tento muž urobil pre Slovensko /a ešte i stále robí/ by zabralo nemálo priestoru i času. Svoju pracovnú kariéru začal ako pedagóg, ale táto jeho životná etape, našťastie, netrvala dlho. Predovšetkým preto, lebo jeho organizátorské a riadiace schopnosti si zaslúžili pôsobenie na oveľa, oveľa väčšom priestore, než poskytovali múry jednej školy. Takýto priestor mu dalo pôsobenie v telovýchovnom hnutí. Stal sa tajomníkom OV ČSZTV v Prešove, v meste, ktorého športové tradície a úspechy mu závideli oveľa väčšie a bohatšie okresy vtedajšieho Československa. Veď stačí spomenúť iba to, že organizovaný futbal na Slovensku sa zrodil práve v meste, ktoré mnohí s úctou nazývajú Atény nad Torysou. V tých časoch sa u jubilanta začal prejavovať nielen organizačný, ale i novinársky talent. Začal prispievať do celoslovenských denníkov, najmä do Športu. Aj to bol neskôr jeden z dôvodov, že ho poverili funkciou šéfredaktora Prešovských novín. V tých rokoch sa všetky okresné noviny podobali ako vajce vajcu, samozrejme až na niekoľko výnimiek. Jednoducho celé strany zapĺňali takmer nič nehovoriace servilné rozhovory so straníckymi funkcionármi rôznych stupňov. Prešovské noviny patrili medzi tie svetlé výnimky a nie náhodou neskôr ako jediné na Slovensku a jedny z mála v ČSSR vychádzali nie raz, ale dvakrát týždenne. V každom prípade patrili medzi najkvalitnejšie a najčítanejšie okresné noviny v celom Československu. Tak napríklad ich šéfredaktor už vtedy poskytoval na novinových stránkach nemalý priestor akademickému životu v meste, i keď Prešov mal vtedy iba dve fakulty UPJŠ, ktorá mala svoje sídlo v Košiciach. Bez zbytočného pátosu a zveličovania môžeme dnes tvrdiť, že aj tieto príspevky z prešovského vysokoškolského prostredia pozitívne ovplyvnili rozhodovanie kompetentných o tom, že tretie najväčšie mesto na Slovensku má mať svoju vlastnú univerzitu. V tejto problematike sa dokonale vyznal, veď sám absolvoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove.

Čo je však zaujímavé – Prešovské noviny na takejto kvalitnej úrovni dokázal tvoriť často s mladými a zároveň neskúsenými novinármi, ktorí pod jeho odborným a možno povedať i takmer otcovským vedením vyrástli na kvalitnú profesionálnu úroveň. Stali sa z nich aj zástupcovia šéfredaktorov ústredných denníkov a časopisov, alebo uznávaní zahraniční spravodajcovia v ČSTK. Po 15-ročnom pôsobení vo funkcii šéfredaktora okresných novín odišiel pracovať do štátnej správy, ale s novinárčinou sa celkom nerozlúčil. Naďalej prispieval do celoslovenských denníkov predovšetkým príspevkami z prešovského športového života.

Do aktívnej novinárskej práce sa vrátil po roku 1990, kedy založil noviny POLITIKA – bol ich vydavateľom i šéfredaktorom. V rokoch 1994-96 bol námestníkom ústredného riaditeľa Slovenskej televízie v Bratislave, neskôr pôsobil v denníku NOVÝ DEŇ a to vo funkciu zástupcu šéfredaktora. Bol aj šéfredaktorom novín TRETIA CESTA a v roku 2002 založil noviny SLOVENSKÝ ROZHĽAD a stále stojí na jeho čele. Vo všetkých týchto médiách vždy presadzoval národný prístup v záujmoch samostatnej Slovenskej republiky, úctu k naším tradíciám a dejinám. To isté, teda národné záujmy ho spájali aj s činnosťou v Združení slovenských novinárov a najmä v Únii slovenských novinárov na čele ktorej od jej zrodu. Od roku 1995, kedy sa presťahoval do Bratislavy, delí svoju lásku k dvom mestám: rodnému Prešovu a krásavici nad Dunajom. Ale doma je aj v Košiciach, Vysokých Tatrách, pričom našim veľhorám je verný bez ohľadu na to, či do nich prichádza z východu, alebo západu.

Na oslave jeho 75-ky v Prešove sa zišla početná skupiny jeho priateľov i spolupracovníkov. Nechýbali tu rovesníci z detských a mládežníckych čias, ľudia, s ktorými ho spája pôsobenie v telovýchovnom hnutí, priatelia z akademického prostredia, ľudia, ktorí pôsobia, resp. pôsobili vo funkcii prvého muža na prešovskej radnici, bývalí i terajší poslanci NR SR, kolegovia novinári... S príhovormi oslávenca oslovili poslanec nášho parlamentu Ing. Stanislav Kubánek a primátor mesta Prešov JUDr. Pavol Hagyari, ktorý vyzdvihol jeho obetavú prácu pre rozvoj Prešova a odovzdal mu pamätný list a medailu za zásluhy o budovanie a zveľaďovanie mesta, ktoré aj po presťahovaní sa do Bratislavy je jedným z jeho domovov.

Ako to v takýchto prípadoch býva, hostia spomínajú na to, čo s Jozefom Kuchárom prežili v mladosti, či „iba“ pred niekoľkými desaťročiami. Tak napríklad Prešov bol vždy známy svojou vysokokvalitnou organizáciou významných športových podujatí, na čom mal svoj patričný podiel aj čerstvý jubilant. Boli to, napríklad, európsky šampionát juniorov v ľadovom hokeji v roku 1970, Európsky pohár majstrov v kolkoch v roku 1987, majstrovstvá ČSSR v krasokorčuľovaní, niekoľkokrát sa Prešov stal etapovým mestom medzinárodných cyklistických pretekov Okolo Slovenska, každoročne sa tu organizoval najväčší stolnotenisový turnaj v ČSSR O pohár duklianskych hrdinov, v roku 1990 sa v Prešove uskutočnili skupinové zápolenia svetového šampionátu v hádzanej... „Zložitá politická situácia bola v roku 1970 a 1990. Veď predstavitelia Medzinárodnej hádzanárskej federácie IHF po novembrových udalostiach 1989 vôbec neverili, že sa nám majstrovstvá podarí zorganizovať. Nakoniec to u nás v Prešove bolo na jednotku s hviezdičkou...“, spomína s priateľmi Jozef Kuchár a nikoho z nich nemusel presvedčovať, že to bolo naozaj tak. Väčšina z nich predsa počas MS sedela v Mestskej hale a zapojila sa i do sprievodných akcií. Samozrejme, pri takejto príležitosti zazneli nielen slová uznania, ocenenia jeho odborných, organizačných i manažérskych schopností, ale aj množstvo želaní pevného zdravia spokojného života do ďalšej dvadsaťpäťky.

K narodeninám jubilantovi blahoželali Dušan Konček, publicista, bývalý riaditeľ STV štúdio Košice: „Tak sa nám Jožko Kuchár dožil okrúhleho jubilea, ktoré nenačim vyjadriť v číslach, pretože by sme museli hovoriť o veteránoch. A veteráni občas začnú premýšľať o tom, prečo sú veteráni a potom vyjdú s transparentom do ulíc, aby protestovali proti svojej mladosti, pochabosti. O tomto veteránovi to však neplatí, lebo hovoríme však o človeku, takom východniarovi, ktorý sa nechce pýšiť tým, že od roku 1995 žije a pracuje v Bratislave. Taký verný východniar z Prešova. Prešovské športové kolbištia sa jednoducho bez varenia tohto „kuchára“ nezaobišli, nielen regionálneho, ale aj európskeho rozmeru. Odvtedy sa traduje jeho kamarátbaratšág s nebohým Gabom Zelenayom až do jeho odchodu zo sveta. Stretli sa tu teda voda a oheň, logické spojenie, pretože oheň vodu potrebuje, tak ako voda oheň. Náš „kuchár“ varil z vody a športový „beťár“ prikuroval, teda horel. Toto možno najlepšie charakterizuje nášho Jožka Kuchára, teda aj „kuchára“ všetkých kulinárskych dobrôt života pozemského. On vždy varil a spájal sa s tými, čo podkurovali a horeli, nie preto, že sám nehorel, ale preto, aby občas prilial vody, aby veľmi nehorelo, aby nebodaj nevznikol požiar so všetkými dôsledkami. Toto je jeho akási zvláštna, takmer vychovávateľská doména, ktorá pramení z jeho pôvodného stavu- učiteľského. Život však plynie ako rieka Lethe a keď ťa Jožko občas bolí hlava, teš sa, to totiž znamená, že ju máš. A aby si dlhšie žil, treba každodenne umierať od smiechu.“

Milan Országh, redaktor, publicista a fotoreportér: „Každý z nás sa pohybuje v osudom a vlastným pričinením vyčlenenom okruhu ľudí, medzi ktorými či už chce alebo nie, zanecháva svoju stopu. Stopu svojich činov, povahy, spôsobu rozmýšľania, osobnej filozofie, spôsobu komunikácie a prístupu k blížnym. To všetko sú vlastne kvality osobnosti, jej ducha, jej srdca. Je možné, že ide o zhodu okolností, ale vždy, keď stretnem J. Kuchára, alebo o ňom počujem, vybaví sa mi automaticky spomienka na film „Keby všetci chlapi sveta!“. Film o správnych ľuďoch a o správnych chlapoch. Aj pri terajšom Jozefovom sviatku platí celá filozofia spomínaného filmu dvojnásobne. Preto, že práve on je ešte stále plný životného optimizmu, práce, snaží sa svojou stopou vyorávať rovnako hlboko a intenzívne ako pred rokmi. Vďaka jeho elánu ešte stále máme svoju novinársku organizáciu, svoje noviny, vďaka ktorým sa k slovenskej žurnalistike ešte stále obraciame s nádejou, máme svoj spoločenský a kultúrny život, nepokrivený mamonom a bezcharakternosťou. Máme priateľstvá a kolegiálne vzťahy, ktoré sú naše, také na aké sme boli zvyknutí. Keby všetci chlapi sveta boli ako on, žilo by sa nám tu omnoho ľahšie a veselšie, život by bol krajší, zmysluplnejší, plný radosti a životného elánu. Želáme Ti, aby si ostal taký aký si ešte veľa rokov.“

Priateľ Jozef má predsa ešte toľko plánov, chce sa stále podieľať na výchove svojich dvoch vydarených vnúčat – a povedzme si úprimne – nikto z nás si existenciu Slovenského rozhľadu bez neho ani nevie predstaviť. Takže, milý náš Jozef, keď si doteraz neoddychoval, nemôžeš ani v najbližších rokoch, veď ťa čaká ešte toľko veľa práce, či už v Únii slovenských novinárov, alebo v redakcii, alebo v písaní ďalších kníh, ktorých námety nosíš stále v hlave. Ale vieme, len keby toho času bolo viac. Tak teda, pevné zdravie, veľa spokojnosti a radosti z úspešných dvoch synov a ich rodín, nech ti tá doterajšia energia a vnútorná organizovanosť zostane ešte veľmi dlho. Živióóó, Jozef mnogaja lieta!!! (Samozrejme, stále medzi nami a s nami.)