Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Stále je veľa nedopovedaných a záhadných príbehov – Dušan D. Kerný

Úmrtie najstaršieho matičiara Imricha Kružliaka sprevádzalo nemálo publicity a spomienok. V Mníchove pohreb a aj prejav oficiálneho predstaviteľa Úradu pre zahraničných Slovákov, v Bratislave zádušná omša organizácie slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí v predstihu pred pohrebom v urnovom háji v Bratislave a príprava pamätnej izby v Kružliakovej rodnej Detve. Mnoho pamätníkov či novinárov spomínalo, každý však po svojom či inak. Medzi nich patrí aj autor týchto riadkov. Vyrovnávanie sa s érou prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) ma naplno zasiahlo v marci v roku 1982. Vtedy zomrel Milo Urban, významná osobnosť modernej slovenskej literatúry. V ten deň, 10. marca 1982 mal vedúci rozhlasovej spravodajskej zmeny problém, vyšla správa vydaná oficiálnou, rozumej štátnou Československou tlačovou agentúrou, že zomrel Milo Urban, lenže mala takú formu, že bolo zrejmé, že to nie je oficiálna správa, ale iba oznam Zväzu slovenských spisovateľov. Skúsený zmenár sa šiel poradiť so svojím nadriadeným, ktorým som bol ja, čo robiť. Jednoznačne uverejniť! Lenže bolo zrejmé, že to nemôže byť bez následkov, vybrali sme teda kompromis – správy o štvrtej hodine popoludní...

 

Potom prišlo niekoľko telefonátov z Prahy, veď rozhlas bol oficiálne Československým rozhlasom na Slovensku, ale keďže som telefonujúceho osobne poznal, vedel som, že je to signál, že mi chce dať najavo, ako niekto pozorne sleduje vysielanie a podáva „echo“ aj do Prahy. Bolo niekoľko vysvetľovaní, argumentov, že som sa narodil v roku 1941 a moji rodičia v tých rokoch zaručene neboli v nijakej organizácii. Prehrmelo to, pravda, s tým následkom, že som svoje zamestnanie radšej opustil. Všetko spočívalo totiž v tom, že Milo Urban bol jedným zo šéfredaktorom denníka Hlinkovej gardy Gardista, a to mu nebolo zabudnuté ani po tom, čo sa uchýlil do ústrania v Chorvátskom Grobe. Vyjasňovanie z nevinnej správy v spravodajskej štvrtej popoludní bolo jasným signálom, čo a kto ešte po desaťročiach je podozrivý, v čom všetkom treba byť na Slovensku ostražitý, dnes by asi moderní kádrovači povedali, ako treba pristupovať ku kontroverzným osobnostiam...

 

Po rokoch som mal na návšteve priateľov z troch nemecky hovoriacich európskych štátov, všetci sa tam ocitli po roku 1968 a obsadili sme prvý rad v štúdiu Slovenského národného divadla na divadelné predstavenie, na ktoré boli zvedaví – Tichý bič, postavené na tom, ako mladý novinár navštívi Mila Urbana (oddanú manželku spisovateľa stvárnila pani Turzonovová) a vyústi do konfrontácie, ako sa už ako sedemdesiatnik pozerá na minulé roky, osobitne na éru, keď bol na čele denníka Gardista.

 

Gardista koncom augusta a v septembri 1944 nevychádzal, v dňoch SNP bola zničená jeho tlačiareň. Po divadelnom predstavení som chcel vedieť aj od Imricha Kružliaka, ako to vtedy vlastne bolo, trikrát som ho už ako autor SNN navštívil v jeho byte v strede Bratislavy, požiadal som o stretnutia medzi štyrmi očami, uisťoval som ho, že bez jeho súhlasu nebudem nič nahrávať a ani nič zverejňovať, len aby mi povedal, ako to bolo v čase, keď ho prezident štátu v roku 1942 vymenoval za šéfa slovenskej tlače, odkiaľ sa potom pri prvej príležitosti vrátil naspäť do Slovenskej ligy, potom bol aj v povstaleckých médiách v roku 1944 a pred pokusmi radikálnych partizánov zatknúť ho bol ochránený, ak sa nemýlim, Andrej Bagar a aj Gustáv Husák. Moje argumenty boli prosté, nech Kružliak sám, a nie niekto iný namiesto neho vydá svedectvo, ktoré nikto iný nemá a nemôže mať. Výsledkom je však len niekoľkostranová Kružliakom autorizovaná výpoveď, ako to bolo počas dní a týždňov SNP.

 

Nedopovedaných, ba záhadných príbehov je stále veľa. Väčšina z nich nám dodnes hovorí, aby sme pri pohľade na roku 1939 – 1945 a ich rôzne výklady odvtedy dodnes nehľadeli len čierno-bielo, ani tak nie pre minulosť ako preto, aby sme nechceli byť aj pri pohľade na dnešok prokurátormi, sudcami a vykonávateľmi trestu v jednej osobe.

Na snímke zľava Gustav Valach, vynikajúci herec SND (1921 – 2002), Jozef Kuchár, podpredseda ÚSN a Imrich Kružliak, komentátor, publicista a spisovateľ (1914 – 2019), počas besedy na pôde Únie slovenských novinárov s prof. MUDr. Viliamom Fischerom, CSc., kardiochirurgom v septembri 1999. Foto: Eduard Ďuďa

Na snímke zľava Gustav Valach, vynikajúci herec SND (1921 – 2002), Jozef Kuchár, podpredseda ÚSN a Imrich Kružliak, komentátor, publicista a spisovateľ (1914 – 2019), počas besedy na pôde Únie slovenských novinárov s prof. MUDr. Viliamom Fischerom, CSc., kardiochirurgom v septembri 1999. Foto: Eduard Ďuďa