Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Spomienka, na ktorú sa nedá zabudnúť – JUDr. Milan Kundrát

V týždenníku Život č. 4 zo dňa 26. januára 2019 som si pozorne prečítal článok Symbol studenej vojny a rozdelenie Nemecka padol pred 30 rokmi, s podtitulom Berlínsky múr a jeho história sa začala písať 13. augusta 1961 a 9. november 1989 sa stal minulosťou. V pamäti sa mi obnovili nezabudnuteľné spomienky na jeseň 1961, keď som bol ako vojak základnej vojenskej služby namiesto odchodu do civilu 1. októbra 1961 spolu s prieskumnou jednotkou preložený rozkazom náčelníka prieskumu divízie k plneniu úloh na západné hranice vtedajšej Českej republiky.

 

Len stručne pre objasnenie pre tých neskôr narodených treba poukázať na to, že výstavbou Berlínskeho múru došlo k rozdeleniu Nemecka. Takmer na tri desaťročia rozdelil národ, tisíce rodín, priateľov i známych. Pri pokuse dostať sa zaň zahynulo takmer 300 ľudí. Múr bol betónový, vystužený kovovými tyčami, dosahoval výšku až 4,2 m, bol dlhý 156 km s vyše 250-timi stráženými miestami a vyše 11-tisíc vojakov strážilo každý jeho meter. Pri pokuse o jeho prekročenie boli všetci, ktorých ozbrojení muži prichytili, na mieste zastrelení. V tomto období sa hovorilo, že to bol vojnový stav.

 

Ja som ako väčšina regrútov Slovenska, 1. októbra 1959 nastúpil na základnú vojenskú službu do Čiech – oblasť Žatecko a to do špeciálnej jednotky k prieskumnému útvaru Podbožany. V tejto jednotke bol odlišný režim oproti ostatným útvarom. Po nástupe sme absolvovali základnú prípravu, kde sa overovala fyzická zdatnosť vojakov a ich schopnosť prekonávať náročné prekážky a ďalšie úlohy. Vojaci, ktorí si nesplnili požadované úlohy boli prevelení do iných útvarov a tí najschopnejší boli vybraní do poddôstojníckej školy. Režim prieskumníka bol odlišný oproti vojakom iných jednotiek najmä v tom, že na úkor rannej rozcvičky sme absolvovali beh na 10 km. Cez deň bola odborná príprava, ktorá pozostávala z teoretickej časti a praktickej pre plnenie úloh na nočné cvičenia mimo kasární útvaru priamo v teréne. Presuny sa robili po vlastných, preto každý vojak dostal denne doplnok stravy v balíčku (hovorilo sa mu kadepečko). 

 

V zimných mesiacoch sa celá prieskumná jednotka v rámci cvičenia presúvala iba peši v skupinách, každá skupina mala určenú trasu v dĺžke približne 60 km a v nočných hodinách boli v každej skupine určené konkrétne úlohy, napr. naša skupina mala navštíviť Jáchymovské bane a ďalší strategický bod – iný objekt s tým, že úloha musela byť splnená a preukázaná nadriadeným na určenom mieste v konečnom stanovišti. Tieto presuny boli veľmi náročné, bola zima – mrazy a sneh a po trasách sme museli prekonávať prekážky cez vodné toky, v lesoch boli zase hlboké jamy po dolovaní kaolínu, ale prieskumníci znalí orientácie podľa mapy a použitia ďalších technických pomôcok potrebných k nočnému videniu, tieto prekážky postupne prekonávali. Tieto zimné cvičenia boli s vlastnou kuchyňou, spalo sa v stanoch, úlohy boli zvládnuté, i keď boli náročné.

 

V letných mesiacoch po dôkladnej príprave sme absolvovali po parašutistickom výcviku zoskoky z lietadiel. Pri cvičeniach bolo úlohou zostúpiť z vrtuľníka po voľnom rebríku, ktorý visel 3 až 4 metre nad jazerom a následne urobiť zoskok do vody. Museli sme ovládať boj z blízka, šplhanie sa po lane cez prekážky, poznať výstroj, výzbroj a techniku cudzích jednotiek, ovládať zbrane, technické prostriedky, rádiostanicu, prácu s trhavinou, odstraňovať nebezpečenstvá a pod. Úlohou prieskumnej jednotky počas veľkých cvičení bolo robiť prieskum v teréne – hľadať najvhodnejšie miesta pre prechod vojakov a bojovej techniky, napr. robiť konkrétne opatrenia pri prechode cez vodné toky či lesné porasty. Vždy však musel byť zosúladený prechod na mape, s tým, ako to bolo priamo v teréne. Vojaci nášho útvaru boli v roku 1960 oblečení do novej rovnošaty, boli nám pridelené nové zbrane a technika.

 

A tak nám dni, mesiace a roky utekali až prišiel august 1961, začiatok výstavby Berlínskeho múra a rozkaz pre časť našej jednotky, vrátane prieskumného družstva, ktorého po skončení Poddôstojníckej školy ako čatár som bol veliteľom, bola presunutá k jednotke bližšie k pohraničí. Pred odchodom koncom augusta 1961 sme dostali nové zimné oblečenie, obuv, výstroj – zbrane, trhavinu rôzneho druhu, rádiostanicu, mapy, špeciálne prístroje na nočné pozorovanie a nočné videnie a ďalšie veci potrebné v zimnom období. Jednotke bol pridelený obrnený transportér.

 


Aj napriek týmto prípravám sme očakávali 1. októbra 1961 odchod do civilu, ale opakom bolo, že prišiel v polovici septembra rozkaz opustiť vojenské kasárne a na mape sme mali vyznačené miesto „stanovište“ na západných hraniciach vtedajšej ČR. S rozkazom bolo oboznámené družstvo, kde bol ustanovený čas do štyroch hodín opustiť kasárne. Cesta po vyznačenej trase trvala 6 hodín. Počas cesty až po 2 hodinách sa začalo hovoriť o civile, hlavne o rodinách, ale padli aj otázky kde budeme bývať, jeden hovorí že v hoteli, iný zase, či nebudeme hladovať, ale aj o tom, kedy to všetko skončí a kedy pôjdeme domov do civilu. Prešiel nejaký čas a blížili sme sa k nášmu stanovišťu.


Ale hotel a žiaden iný objekt sme neobjavili, iba stromy a keď sme našli na mape vyznačené stanovište, tak namiesto hotela sme objavili štvormetrovú jamu, čomu sa hovorilo zemľanka. Keďže „hotel“ bol nevyhovujúci a bolo veľmi sychravé, nepríjemné počasie a k tomu sa ešte začalo ochladzovať, začali sme hľadať iné možnosti. Podarilo sa nám to na druhý deň. Na opustenom cintoríne, ktorý sa nachádzal v blízkosti nášho stanovišťa, sme našli vhodný objekt. Bolo ho však žiaduce overiť, čo sa aj čoskoro stalo a tak po súhlase velenia sme si vytvorili vhodnejšie podmienky v starej kaplnke. Samozrejme sme si museli overiť, že sa tam už nekonajú obrady, no zistili sme, že niektoré hroby boli už prázdne, čo nám aj vyhovovalo. Našli sme vhodné miesto aj pre umiestnenie dopravného prostriedku, ktorý bol sústavne strážený. Nové stanovište bolo kryté pred druhou stranou, bolo bezpečnejšie aj pred vstupom cudzích osôb.

Našou povinnosťou bolo oznámiť náčelníkovi pohraničí príchod jednotky a dohodnúť úzku spoluprácu. Vojaci jednotky mali obmedzený pohyb v pohraničnom pásme. Postupne sme si vytvorili pod holým nebom vhodnejšie podmienky pre odpočinok a pohyb vojakov v teréne bol možný iba v nočných hodinách. Našou úlohou bolo denne a v noci sledovať pohyb vojakov, techniky a činnosť okolo strategického objektu na druhej strane hranice pomocou prístrojov pre denné a nočné pozorovanie. V nočných hodinách sme na seba pútali pozornosť vojakov druhej strany a to rôznymi akciami a tak sme umožnili našim jednotkám plnenie náročných úloh. Okrem týchto akcií sme kontrolovali, či nedošlo k zmenám v teréne súvisiacich s činnosťou strategického objektu na druhej strane za hranicami. V mesiacoch november a december, keď došlo k výraznému zhoršeniu počasia, nám bolo dodané teplé oblečenie. So stravou problémy neboli.

 

Po troch mesiacoch, týždeň pred Silvestrom v roku 1961 nám došla správa, že naša akcia sa končí a máme sa vrátiť do kasární. Po dvoch dňoch sme kasárne opustili a tešili sa na stretnutie s najbližšími doma.

Chcem vyjadriť presvedčenie, že to bolo obdobie veľmi náročné po fyzickej, psychickej a odbornej stránke, no bolo to zároveň obdobím, počas ktorého sme sa naučili všetkému čo potrebuje človek do života - teda vzájomnej súdržnosti, úcty jedného k druhému, ale aj spoločnému prežívaniu radostných chvíľ. Každý jeden z nás si počas tejto akcie uvedomoval, že bolo jeho cťou slúžiť a plniť úlohy tejto špeciálnej jednotky.

 

Celkom na záver by som chcel dať do pozornosti úvahu o tom, či by nebolo vhodné a možné zriadiť takúto špeciálnu jednotku prieskumníkov v SR nielen pre potreby armády, ale aj nato, aby táto jednotka – špecialisti - slúžila občanovi a celej spoločnosti pri plnení neočakávaných mimoriadnych udalostí. K tomu by ale bolo potrebné vypracovať projekt, možno aj na úrovni V-4, a tak by nebolo potrebné robiť nábor, ale výber záujemcov z radov mladej generácie do takejto špeciálnej jednotky. Predpokladom úspechu by bolo samozrejme vytvorenie vhodných podmienok počas výcviku a po ukončení vhodné platové a materiálne zabezpečenie pre ich život.

P. S.: Ak by tento príspevok čítal niekto z tých, s ktorými som prežil tieto dva roky a tri mesiace, chcel by som ich srdečne pozdraviť a zaželať im všetko dobré v ďalšom živote.