Spod Dargova až medzi výkvet svetových hádzanárok – Vladimír Mezencev

Svoje reprezentačné štarty ráta na stovky

Aj z tých skôr narodených priaznivcov hádzanej u nás si už málokto spomenie na časy, kedy v rámci celého Československa v tomto športe jednoznačne dominovali Slovenky. Hráčky z východnej časti vtedy ešte spoločného štátu, konkrétne v 70.a 80-tich rokoch minulého storočia tvorili základ a podstatnú časť čs. reprezentácie a hádzanárky z českých regiónov boli skutočne iba do počtu. O vysokej kvalite ženskej hádzanej na Slovensku svedčí i to, že prvoligové tímy nemali domov iba v krajských a ďalších väčších mestách, ale i na vidieku. Potvrdzuje to aj prípad dievčat z obce Topolníky ktoré niekoľko rokov patrili medzi popredné celky najvyššej čs. súťaže.

Veľa by o ceste až na vrchol svetovej ženskej hádzanej mohla rozprávať čerstvá jubilantka Božena Mažgútová – Birošová. Začínala v časoch kedy väčšina učiteľov telesnej výchovy na základných školách sa po skončení vyučovania nevenovali ako teraz rôznym dílerským aktivitám, ale pomáhali organizovať rôzne športové súťaže, na ktorých vyhľadávali talenty. Medzi nich donedávna patril aj Jaroslav Rosenberger, ktorý sa dievčenskej hádzanej venoval viac ako polstoročie, neuveriteľných 53 rokov! „Pamätám sa, bolo to začiatkom sedemdesiatych rokov v Sečovciach na Poddargovských športových hrách. Boďa, ako toto dievča volali spolužiačky, hrala za svoju školu v hádzanárskom družstve a ihneď ma zaujala svojím talentom. Neváhal som, jej rodičov som prehovoril aby ju pustili do Košíc, kde bude hrávať i študovať. Prišla teda, jej výkonnosť rástla takmer z týždňa na týždeň a nie náhodou sa o ňu už v dorasteneckom veku začali zaujímať oddiely v hádzanárskych centrách“, spomína na udalosti spred takmer 50 rokov tento 77-ročný bývalý pedagóg, ktorý ešte pred dvoma rokmi viedol krúžok minihádzanej na ZŠ Bernolákova. Táto bola tradičnou liahňou košických hádzanárok, ich domovom a pod jej názvom svojho času dokonca hrávali aj v seniorskej národnej lige!

Košická ženská hádzaná nikdy nemala na ružiach ustlané, napriek tomu, že dokázala na krátky čas vystúpiť aj na najvyššie poschodia v rámci celého Československa. Tie najlepšie, ktorých vychovala, museli rátať s odchodom do stabilnejších a perspektívnejších tímov. O Boďu prejavil záujem vtedy ešte iba druholigový, ale ambiciózny Trenčín. V tamojšej Odeve absolvovala ďalšiu etapu hádzanárskej školy, úspešne pokračovala jej reprezentačná kariéra v mládežníckych družstvách, napríklad na juniorskom svetovom šampionáte v Moskve. V Trenčíne už skúsila ako chutí hrať najvyššiu čs. súťaž a jej cesta zo západného Slovenska viedla na rodný východ, v tomto prípade do Prešova. V metropole Šariša mali vtedy najlepší hádzanársky tím v celom Československu. Nečudo, materský podnik ZVL vytvoril na tie časy skutočne profesionálne podmienky, hráčky sa mohli plne venovať len a len svojmu športu. Vedeniu podniku sa dokonca podaril husársky kúsok. ZVL by súhlas na vybudovanie hádzanárskej haly určite nedostalo a okrem toho výstavba oficiálnou cestou by trvala nekonečne dlho a tak dokázalo prekabátiť všetkých. Podnik akoby vybudoval veľký sklad náhradných dielov, tie v objekte však nikdy neboli, veď to ani nebol žiadny sklad – ale solídna hádzanárska hala! Nuž čo, podnikový riaditeľ Ing.Milan Murčinko bol úprimný hádzanársky nadšenec a samozrejme, každým úspechom tímu, ktorý niesol názov „jeho“ fabriky sa mohol pýšiť aj on.

 

TITULY A TRÉNERI

Z prvého titulu majsterky ČSSR sa tešila v roku 1984. V tom roku ju vyhlásili aj za najlepšiu hádzanárku Československa. Ďalšie tri tituly nasledovali v rokoch 1986, 1987 a 1989. V jej živote sa striedali spoluhráčky i tréneri. Na väčšinu z nich si spomína v dobrom. Najlepšie však na toho skutočne prvého – Jara Rosenbergera. „Každý z nich mi niečo dal, ale ten prvý ma dokázal dať, ako sa hovorí, poriadne do laty. Myslela som si, že už ovládam celú abecedu hádzanej, že už sa nemusím nič učiť. Bola som taká pubertiačka a mala predstavu, že mi patrí svet“, hovorí pani Božena. V Prešove ju k titulom doviedli Dušan Slančo, Martin Gregor a Dušan Daniš. Čo sa týka reprezentácie tak jej najviac dal Ján Kecskeméthy. Bol to odborník, ktorý neváhal vziať ju na majstrovstvá sveta už ako 18-ročnú. Cesta k medaile zo svetového šampionátu však bola dlhá. Po 5.mieste čs. reprezentácie v roku 1982 sa jej dočkala až o štyri roky neskôr – bola zo striebra.

 

Splnil sa jej aj sen, ktorý sníva azda každý športovec – štartovať na olympijských hrách. „Samozrejme, bolo to niečo úžasné. Skutočne veľký športový sviatok na ktorý sa nedá nikdy zabudnúť. Napriek tomu z mojej jedinej účasti na olympijských hrách mám zmiešané pocity. V Soule v roku 1988 sme mali silné družstvo, ktoré právom ašpirovalo na jednú z medailí. Napriek tomu sme sa neprebojovali do semifinále. V rozhodujúcom stretnutí o postup medzi štyri najlepšie celky sme mali vyhrať nad Juhosláviou o šesť gólov, my sme však zvíťazili iba o päť... Podľa mňa mal na tom svoj podiel aj vtedajší tréner, jednoducho určil zlú taktiku. Škoda, bol to vtedy veľmi kvalitný tím, ktorý prehral iba jedno stretnutie“, aj s odstupom viac než troch desaťročí so smútkom v hlase spomína Božena Mažgutová – Birošová.

 

VOJNA PREKAZILA PLÁNY

Zaujímavé je, že prevažnú časť svojich športových úspechov už dosiahla ako mama dcéry Moniky, ktorá sa narodila v roku 1984. Samozrejme, dalo sa to iba pri pomoci celej rodiny. Na ňu sa spoliehala aj v roku 1990 kedy odišla legionárčiť do Srbska. Politická situácia tam už doslova vrela, šport sa dostal do úzadia a tak prestúpila stále síce ešte na území vtedajšej Juhoslávie, ale zo Srbska do Chorvátska, konkrétne do jeho hlavného mesta Záhrebu. Tu ju už zastihla občianska vojna. I keď sa v Záhrebe priamo nebojovalo, takmer každý deň ju vyháňali schovať sa v úkryte. Domáci sa báli bombardovania srbskými lietadlami. Pri trávení dlhých hodín pod úrovňou chodníka medzi starcami a matkami s malými deťmi sa akosi nedalo myslieť na hádzanú a tak sa vrátila domov. Prišla však nečakane ďalšia ponuka, odísť hrať na ostrov Cyprus. Tam s družstvom Famagusty si užila dosť radosti i slávy, ale súťažný ročník trval iba tri mesiace. Na jednej strane jej to vyhovovalo, pretože ďalšie tri mohla byť doma, ale dlho ju to nebavilo. S úsmevom však spomína na to, ako jej navrhovali hrať cez hádzanársku prestávku basketbalovú ligu! Rázne to odmietla, pretože k podkošovému športu veľmi vrúcny vzťah nemá, ale predovšetkým preto, že basketbal jednoducho hrať nevie.

 

Na rozdiel od vtedajšej Juhoslávie pôsobenie na Cypruse /1992-93/ považuje za príjemné trávenie času. Bez zhonu, tvrdých a vyčerpávajúcich tréningov i zápasov, ale na druhej strane medzi príjemnými ľuďmi, častým vylihovaním na pláži a čo je najdôležitejšie – s možnosťou byť so svojou dcérou.

 

AJ ZA VÝBER SVETA!

Mala 34 rokov a rozhodla sa s hádzanou definitívne skončiť. Dosť už mala cestovania, zatúžila po rodinnom krbe, chcela dcére nahradiť aspoň časť toho, čo bola bez nej. Práve preto ju absolútne nelákalo trénerstvo, ani funkcionárska práca. Čo však má robiť? Vedela dobre, že prechod z profesionálneho športu do každodenného, tzv. obyčajného života nie je jednoduchý. Absolvovala síce odevnú školu v Trenčíne, ale práca s textilom ju vôbec nelákala. Ušiť si niečo na seba v domácom prostredí to ešte dokáže, ale určite to nie je jej koníček. Našťastie, v hádzanárskej hale ZVL Prešov jej umožnili viesť malý bufet. Neskôr sa úplne osamostatnila a na najväčšom prešovskom sídlisku má vlastné útulné pohostinstvo. Na veľké prekvapenie v ňom návštevník nenájde nič, čo by pripomínalo jej slávne športové roky, plné úspechov. Veď koľko podnikateľov na jej mieste by túto svoju minulosť využilo na bezplatnú a určite účinnú reklamu. Komu by pivo nechutilo viac v zariadení, ktorého majiteľka hrala za výber sveta, bola kapitánkou československej reprezentácie, olympioničkou a jeden rok mala aj titul kráľovná československej ženskej hádzanej? Keby vystavila časť svojich športových trofejí a fotografií z ich preberania, tak by počet hostí určite stúpol.

 

O jej hráčskych kvalitách svedčia ďalšie údaje: táto vzrastom nenápadná, štíhla a nevysoká žena v čs. reprezentácii odohrala 215 stretnutí a dala v nich 480 gólov, ďalších vyše sto v mládežníckych výberoch. Hrala v semifinále Európskeho pohára majstrov v roku 1987 a dokonca dvakrát ju nominovali do Výberu sveta! Po prvýkrát nastúpila s ostatnými najlepšími hádzanárkami našej planéty v roku 1987 vo Viedni proti domácemu Hypobanku, svojho času najúspešnejšiemu tímu na starom kontinente, v druhom prípade však pozvanie odmietla. „Bolo to v olympijskom roku 1988, mali sme hrať v Nórsku proti domácej reprezentácii, ja som však nechcela riskovať nejaké zranenia. Hrať za výber sveta je nádherná vec, ale olympiáda je niečo ešte viac“, vysvetľuje odmietnutie tohto pozvania jedna z najlepších hádzanárok v celých dejinách tohto športu v Československu.

 

Svoje životné jubileum /nar. 2.decembra 1979 v Sečovciach/ oslávi v kruhu najbližších v Prešove, ktorý sa stal jej trvalým domovom. Teda s manželom Pavlom, bývalým čs. futbalovým reprezentantom, hráčom Tatranu Prešov, Slávie Praha a Lokomotívy Košice, dcérou Monikou, ktorá síce v maminých šľapajach nekráčala, ale má na ženu pomerne nezvyčajné povolanie: je absolventkou Policajnej akadémie PZ SR v Bratislave a s dôstojníckou hodnosťou je v súčasnosti vyšetrovateľkou OR PZ SR v Prešove. Samozrejme, nemôže chýbať ani zať Jozef, tiež policajt, takže ich má v rodine už dvoch, ale ani jej milované vnúčatá 6-ročný Jožko a 3-ročný Richard. Druhá časť osláv jubilea bude až niekedy v lete. Bude to klasická dámska jazda so svojimi bývalými spoluhráčkami. Stretnú sa a pospomínajú, veď je na čo. Na časy, kedy pred Slovenkami z Prešova mali rešpekt všetky popredné a zároveň bohaté kluby či už zo Škandinávie, alebo Západnej Európy. Veď všetky svoje úspechy dosiahli bez legionárok. Aj preto ju naša dnešná hádzaná veľmi nepriťahuje, i keď ju sleduje...