Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Sovieti váhali s vpádom vojsk až do polovice augusta – Dušan D. Kerný

Slovenský historický ústav  Matice slovenskej, Historický odbor Matice slovenskej, ako aj redakcia Historického zborníka Matice slovenskej usporiadali podnetné stretnutie na tému Rok 1968. Vo svojom príspevku som poukázal na niektoré dokumenty zo sovietskych a z amerických archívov, ktoré sa zverejnili až s odstupom mnohých desaťročí.  Doteraz najrozsiahlejší ‒ vyše dvetisícstranový súbor dokumentov vyšiel zásluhou rakúskeho Inštitútu Ludwiga Boltzmana. Vďaka prispeniu prof. Ivana Laluhu som sa zúčastnil na  reprezentatívnom medzinárodnom  predstavení tohto zborníka vo viedenskej Diplomatickej akadémii. Ako vydavateľ projekt zastrešoval Štefan Karner, ktorý stál na čele veľkej medzinárodnej výskumnej siete v spolupráci s vyše osemdesiatimi historikmi z Európy, Ruska a USA.

 

PILIERE VÝSKUMU

Podstatné je, že piliermi, na ktorých stál výskumný projekt, boli Natalia Tomilina a Alexander Čubarian z popredných ruských archívov a trojica Karner, Tomilina a Čubarian je uvedená aj v autorskom nemecko-ruskom záhlaví dvoch dielov dokumentov a analýz.  Týkajú sa, a to je podstatné, nielen  Pražskej jari, ale i súvislostí medzinárodného krízového roka 1968. Rozsiahly prístup k ruským archívom umožnilo prijatie a predstavenie Štefana Karnera prezidentovi Vladimírovi Putinovi. V podrobnej analýze nie je príspevok ani jedného slovenského historika, je bez účasti slovenskej historickej vedy. Pritom publikácia označuje  za kľúčový katalyzátor udalostí a kľúčový konflikt vnútorného vývoja vo vtedajšej ČSSR práve slovenskú nespokojnosť s pražským centralizmom. Zrejme aj preto treba venovať celému dokumentačnému rozboru rozsiahlejšiu vecnú kritickú pozornosť z nášho slovenského hľadiska.

 

Z DIELNE CIA

Po polstoročí odstupu od roka 1968 som v dokumentoch hľadal o. i. odpoveď, kedy sa po prvý raz objavila zmienka o možnosti priameho vojenského zásahu. Pozoruhodná je analýza americkej spravodajskej služby CIA, osobitne memorandum o sovietskej politike vo východnej Európe z 21. marca 1968. Považuje za „samozrejmé, že sovieti budú opäť čeliť ťažkému rozhodnutiu či intervenovať, alebo neintervenovať vojensky“. Od roka 1956, od vojenského zásahu v Maďarsku, po tom, čo Maďarsko oznámilo vystúpenie z Varšavskej zmluvy, je zrejmé, že „sovieti nebudú tolerovať ani v jednom štáte bloku ani vnútorné zrútenie komunistického systému a ani vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Kľúčové pre Moskvu je udržanie, pokračovanie komunistického systému“.

 

Prípad samostatného postupu Rumunska v rámci Varšavskej zmluvy sa udial tak, že to sovietom umožnilo zachovať si tvár. Na druhej strane sa naučili vychádzať s úplne nezávislou socialistickou Juhosláviou, takže by sa mohli tiež naučiť vychádzať s podobne nezávislým socialistickým Československom. Lenže „zrútenie komunistického režimu v hociktorom štáte východného bloku by ohrozovalo životné záujmy ZSSR vrátane bezpečnosti jeho hraníc“. To by viedlo k chaosu a ku kontrarevolúcii, podnietilo podobný vývoj v iných štátoch východného bloku, čo by bolo zvlášť znepokojujúce pre sovietov vo východnom Nemecku, ba dokonca by to mohlo do udalostí vtiahnuť Západ. Ak by sovieti dospeli k názoru, že intervencia vyvolá aktívnu, silnú odozvu na Západe, vtedy by pravdepodobne uverili v nevýhodnosť intervencie. Určite dospeli k takému záveru v roku 1956 pri vojenskom zásahu v Maďarsku. A „určite tak uvažujú aj dnes, keď však môžu v Československu stratiť oveľa viac ako vtedy v roku 1956“.

 

Nástroje sovietskeho vplyvu v Európe už nie sú to, čo bývali dakedy. Je „nepravdepodobné, že v dlhodobom horizonte budú efektívne. Pokiaľ sa sovieti rozhodnú použiť vojenskú silu, ZSSR skôr či neskôr nebude mať zrejme inú možnosť, len sa prispôsobiť veľmi významným zmenám vo východnej Európe“.

 

VÝCHOD V POHYBE

Analýza CIA z marca 1968 je ešte aj dnes pozoruhodným analytickým textom poukazujúcim na technológiu kvality, ktorou dosahovala CIA zasadenie udalostí do historických súvislostí vývoja vo východnej Európe bez ideologického balastu. To prudko kontrastuje s informáciami pre vrcholné sovietske orgány, aj keď vyšli z pera šéfa KGB Jurija Andropova, ktorý udalosti u nás považoval za dielo výlučne vplyvu zahraničných imperialistických centrál a domácej reakcie, zameraných na zvrhnutie politického systému v ČSSR. Analýza vychádza z toho, že sa v roku 1989 vo východnej Európe zrútil horko-ťažko a improvizovane sovietmi  vytvorený systém, východná Európa je v pohybe, dramaticky sa to týka hegemónie sovietov v zahraničnej politike.  V Prahe stratila Moskva svojho muža ‒ Novotného, a ešte si nevytvorila jasný postoj k jeho nástupcovi Dubčekovi, nové sily na čele čs. strany chcú výrazné domáce zmeny a väčšmi nezávislú zahraničnú politiku, Rumunsko zápasí za nezávislosť od ZSSR, v Poľsku je rozdelená strana a verejnosť a časť chce také zmeny ako v ČSSR.

 

Dubček napokon nevyhral.

„Pre vedúce osobnosti v Moskve, osobitne pre Brežneva a Suslova, ktorých politická budúcnosť doma závisí od udalostí vo východnej Európe, celkový obraz musí vyzerať čierne a nutkanie zakročiť silou môže byť veľmi silné,“ tvrdia analytici CIA. Začiatkom júna osobitné tajné memorandum CIA už obsahuje operatívne, resp. agentúrne informácie o tom, ako sa „režimu straníckeho vodcu Dubčeka a predsedu vlády Černíka napriek úsiliu Moskvy darí udržať podstatu demokratického experimentu“.

 

SOVIETSKE DOKUMENTY

Akú odpoveď na otázku, kedy došlo k rozhodnutiu o vpáde vojsk, dávajú sprístupnené sovietske dokumenty? Vývoj bol nasledovný: v decembri 1967 sa sovietske vedenie domnievalo, že dochádza k istým krízovým prejavom, ale už o tri mesiace čs. vývoj považovalo za „znepokojujúcu výzvu pre sovietsky systém a hrozbu pre celý sovietsky blok vo východnej Európe“. Marec 1968 bol v sovietskej politike zlomom. Prijala sa zásada totálne diskreditovať nový československý kurz obsiahnutý v Akčnom programe KSČ. Začiatkom apríla 1968, „keď bolo jasné, že veci sa budú len zhoršovať“, v osobnom rozhovore vrcholný sovietsky predstaviteľ Leonid Brežnev požiadal ministra obrany maršala Grečka, „aby urobil dôležité prepočty pre prípad vstupu vojsk“. Grečko odsúhlasil s Brežnevom predbežný plán, diskutovali o počte použitých divízií, pričom hovorili o nasadení dvadsiatich. Maršal Grečko ukončil jednoznačne všetky diskusie vyhlásením, aby politbyro rozhodlo politicky a za vojenskú časť, vlastne o všetkom, ako aj o počte a druhu vojsk, preberá plnú zodpovednosť minister obrany a generálny štáb vrátane počtu divízií. Tak práve vojenské velenie rozhodlo o tom, že „do stavu najvyššej pohotovosti bolo uvedených nie 20, ale 200 divízií armád Varšavskej zmluvy  a do najvyššej pohotovosti sa uviedli aj vojská so zbraňami na jadrový, atómový úder“. V armáde nejestvoval iný rozdielny názor, lenže vyšší dôstojnícky zbor chápal, že potomkom to bude potrebné vysvetľovať.

Na rozdiel od tohto rozhodnutia sa politické rozhodnutie o samotnom vstupe vojsk  „rodilo s nesmierne veľkými ťažkosťami a prijalo sa až v polovici augusta, konečné rozhodnutie sa prijalo v dňoch medzi 15. ‒ 17. augustom“. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, veľvyslanectvo ZSSR v Prahe ostro kritizovalo Akčný program KSČ, prijatý 5. apríla, o. i. pretože jeho text bol „odchýlkou od celej dovtedajšej praxe neformálnych konzultácií“ a popritom tvrdil pre sovietov neprijateľne, že „pri ekonomickej a politickej výstavbe bol Československu v roku 1948 vnútený model, ktorý nezodpovedal čs. tradíciám“. Sovietsky vodca Brežnev označil program za revizionistický už štyri dni po tom čo ÚV KSČ Akčný program prijal. Už predtým, 3. apríla, Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR rozoslalo sovietskym veľvyslancom v socialistických štátoch inštrukciu, aby vedúcim predstaviteľom v krajinách pôsobenia sprístupnili informácie nazhromaždené KGB o činnosti protištátnych skupín, zameraných na podkopanie základov socializmu v ČSSR.

 

ARGUMENTY NA ZÁKROK

Aj v pôvodnej inštrukcii pre veľvyslanca ZSSR v USA Dobrynina, aby osobne 20. augusta informoval prezidenta USA, sa hovorí o nevyhnutnosti zakročiť, lebo v „dôsledku sprisahania vnútornej a zahraničnej reakcie proti politickému systému v ČSSR a ústavnej štátnosti sa vedenie ČSSR obrátilo so žiadosťou o pomoc vrátane vojenskej ... a hrozba socialistickému zriadeniu v ČSSR predstavuje hrozbu pre mier v Európe a pre medzinárodnú bezpečnosť; opatrenia nie sú namierené ani proti záujmom USA, ani záujmom nijakého iného štátu“.

 

Prístup ZSSR v zahraničnej politike sa vyvíjal v troch fázach: v prvej od decembra 1967 do konca januára 1968 sovietske vedenie malo len veľmi všeobecné predstavy o rozsahu vnútrostraníckeho konfliktu; v druhej fáze  od januára do marca sa masívne zbierali informácie, pričom veľký vplyv malo veľvyslanectvo, ktoré jasne „diagnostikovalo“, že ide o revizionizmus a odklon od marxizmu-leninizmu; v tretej fáze, ktorá sa začala v apríli 1968, veľvyslanectvo už nehralo rozhodujúcu úlohu, došlo k zásadnej zmene taktiky straníckeho vedenia a ÚV KSSZ. Začala sa „stranícka diplomacia pre krízové situácie“, odskúšaná pri udalostiach v NDR v roku 1953 a udalostiach roka 1956 v Poľsku a Maďarsku. Nasledovala politická selekcia na podporu „zdravých síl“ a proti „kontrarevolucionárom“. „Hoci sa vypracoval aj scenár pre najhoršiu situáciu vrátane aktívnych vojensko-strategických opatrení, až do polovice augusta nebolo rozhodnuté o tom, ktoré opatrenia naozaj aj uskutočniť.“

 

ZLYHANIE ZÁPADU

„Cena za vojenské riešenie bola vysoká, ale v lete 1968 mal Západ iné problémy, ako zachraňovať demokraciu v Československu. Politika USA v prípade invázie do Československa sa riadila heslom No Action! V dôležitých hlavných mestách sveta chceli politici len jedno – ‚stabilizáciu‘,“ hovorí sa o. i. v publikácii.  Jeden zo záverov  je, že „pre Kremeľ mal rok 1968 obrovský význam, nešlo len o udržanie daného stavu rozdelenia Európy po Jalte 1945, ale najmä mu išlo o ubránenie svojej hegemónie vnútri komunistického sveta a v neposlednom rade voči snahám Číny vnútri socialistického tábora“.

 

Aký význam mala „práca“ médií, teda sovietska propaganda, možno usúdiť podľa vyše dvoch desiatok Najvyšším sovietom ZSSR vyznamenaných novinárov „za príkladné plnenie povinností počas československých udalostí“. V drvivej väčšine ide o pracovníkov Agentúry Novosti APN a jej Týždenníka aktualít. K nim sa pridružuje aj vodič generálneho konzulátu v Bratislave za bližšie nešpecifikované zásluhy. Vyznamenaný bol aj kuchár diplomatického zboru, aké boli jeho zásluhy v boji proti kontrarevolúcii, je zo všetkých vyznamenaných najjasnejšie...