Sociálny štát verzus minimálny štát – Ľuboš Blaha

Už dlhší čas na Slovensku prebieha stret dvoch ideológii, dvoch pohľadov na svet, dvoch svetonázorov. Jeden je ten ľavicový, sociálno-demokratický, ktorý sa opiera o skúsenosť povojnového západoeurópskeho typu, a teda o veľmi silný sociálny štát a veľmi silný sociálny zmier. To je prvý model, ktorý sa pokúsim bližšie vysvetliť, pretože je základom politiky vládnej strany SMER-SD. Druhý model je model neoliberálny, ktorý vychádza z toho, že majme nízke dane pre bohatých, majme čo najmenší štát, minimálny štát a takto pritiahneme rôznych špekulantov a finančných predátorov a toto nám má zabezpečiť rast. No nie, takto to očividne nefunguje a pravicové vlády na Slovensku to jasne dokázali.

Solidarita silných so slabšími
Poďme sa zamyslieť nad modelom sociálneho štátu, ktorými je typická celá vyspelá Európa. Aké sú základné tri atribúty tohto modelu? Prvý základný atribút je redistribúcia, a teda prerozdelenie od bohatých ľudí k chudobným. Od tých, ktorí majú najviac k tým, ktorí nemajú. To je základom a deje sa to v mene jednej hodnoty, ktorú má dokonca predseda SaS Richard Sulík aj v názve strany, ale ktorej očividne nerozumie - v mene hodnoty solidarity. Solidarita, to je, keď idú peniaze od silnejších k slabším, či už od bohatých k chudobným, alebo od zdravých k chorým, alebo od rodín bez detí k rodinám s deťmi, alebo od ľudí v produktívnom veku k ľuďom v neproduktívnom veku, k seniorom. To všetko je prejavom solidarity. A práve to sa snažíme my na Slovensku zaviesť prostredníctvom progresívneho zdaňovania. A nielen my, ale celá západná Európa, ktorá vie, čo robí, na rozdiel od našej pravice.

Ľudia nie sú tovary
Druhou základnou črtou sociálneho štátu, ktorý tu chceme vybudovať, je pojem, dekomodifikácia. Je to pojem od dánskeho sociológa Gostu Esping-Andersena. Koreňom tohto slova je komodita, resp. tovar. Esping-Andersen hovorí, že človek na trhu práce, pokiaľ by neexistoval sociálny štát, ktorý by mu ponúkal nejaké sociálny istoty, by bol čisto tovarom. Fungovalo by to tak, že zamestnancovi, ktorý je zamestnaný u dákeho podnikateľa, by sa, dajme tomu, stal nejaký úraz alebo by išiel do dôchodku, alebo čokoľvek, tak by ho proste ako pokazený tovar tento podnikateľ vyhodil. Pochopiteľne, spravil by to, pokiaľ by sa správal trhovo racionálne. Spravil by to. Tak isto ako, keď sa vám pokazí doma televízor alebo pračka, tak ho vyhodíte. To by spravil aj podnikateľ so zamestnancom. Jediný spôsob, ako mu v tom zabrániť, je existencia dobrého zákonníka práce a existencia sociálnej redistributívnej siete, ktorá ponúka tomuto zamestnancovi alternatívu. A teda mu pomáhala tzv. dekomodifikáciou. To znamená, že tohto zamestnanca zbavuje statusu tovaru na trhu práce. Ponúka mu alternatívy: dávky, PN-ku a rôzne iné sociálne benefity, ktoré sa dajú financovať len prostredníctvom daní od bohatých, pretože logicky tým, že zdaníte chudobných, asi nič nedostanete. Jedine prostredníctvom daní od bohatých.

Je chudobný človek slobodný?
Pritom dekomodifikácia sa deje v mene hodnoty slobody, a to je ďalší pojem, ktorý má pán Sulík v názve strany a ktorému takisto nerozumie. Sloboda sa podľa britského klasického liberála Isaiaha Berlina delí na pozitívnu slobodu a na negatívnu slobodu. Negatívna sloboda, to je tzv. sloboda od štátu, od niečoho. To je sloboda „ne-zákaz“. To znamená: nezakazujme ľuďom, aby, dajme tomu, vlastnili veci, nezakazujme im hovoriť, čo chcú, atď. Sem patria väčšinou občianske práva a politické práva. Ale potom je tu aj pozitívna sloboda. Zmysel pozitívnej slobody vysvetlím na príklade: predstavte si situáciu bezdomovca pod newyorským mostom. Je slobodným v negatívnom zmysle slova? Je slobodný, veď žiaden policajt, žiaden sudca mu nebráni, aby si tam rozprestrel svoj kartón, alebo krabicu. Nikto mu nebráni, aby vlastnil deku, nikto mu nebráni v ničom. Je z hľadiska negatívnej slobody (od niečoho) maximálne slobodný. Dokonca, keď dostane zápal pľúc, nikto mu nebráni v tom, žiaden policajt, žiaden sudca, aby navštívil nemocnicu. Nikto. Navštívi nemocnicu, vystúpi výťahom pekne k ambulancii lekára, zaklope na dvere, to všetko môže. Nikto mu nebráni. Je slobodný. A potom dôjde na vyšetrenie a lekár mu povie: zaplať. A on nemá čím. Chýba mu pozitívna sloboda. A to je práve to, čo my chceme ľuďom dať. Slobodu pozitívnu. Slobodu, aby mohli reálne využívať svoje možnosti. Pravica sa snaží celú diskusiu o slobode zúžiť na to, aby sme ľuďom nezakazovali, ale my im musíme dať aj príležitosti a šance, aby reálne mohli mať dôstojný život. O tom je sociálna demokracia a o tom je sociálny štát.

Sociálne práva v mene dôstojnosti
Treťou základnou hodnotou a vlastnosťou sociálneho štátu je, že každý sociálny štát sa pokúša napĺňať sociálne práva. A to je ďalší pojem, ktorý takisto zneužíva pravica na Slovensku. Keď sa totiž hovorí o ľudských právach, ako sociálni demokrati nemáme na myslí iba občianske práva, aj keď aj tie si veľmi vážime a snažíme sa ich napĺňať. Rovnako, nemáme na mysli iba politické práva. Ale máme na myslí predovšetkým sociálne práva. Pretože sociálne práva dávajú ľuďom dôstojnosť. Ak niekto nemá čo do úst, darmo môže rozprávať v Hyde Parku svoje názory, darmo môže mať formálne právo na vlastníctvo, keď nič nevlastní. On potrebuje aj sociálne práva. To je napríklad právo na bývanie, právo na prácu, právo na dôstojnú mzdu, a teda právo na dôstojnú odmenu za prácu, právo na sociálne zabezpečenie, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, právo na pomoc v chudobe, skrátka, práva, ktoré mu napĺňajú dôstojnosť. Čiže, na záver: na Slovensku je naozaj stret ideológií. Na jednej strane je tu džungľa, ktorú obhajuje pravica – silnejší víťazia, slabí nech skapú. A na druhej strane je tu sociálna demokracia, ktorá obhajuje víziu, ktorú kedysi pomenoval už švédsky premiér Per Albin Hansson – folkhemmet, t.j. domov pre ľudí. Aby sme tu vytvorili domov pre všetkých ľudí, pre každého, aj pre tých slabších, aj pre tých menej úspešných, pre zamestnancov, pre učiteľov, pre lekárov, pre všetkých, ktorí dnes doplácajú na gangsterský kapitalizmus, ktorý na Slovensku počas svojej vlády vytvorila slovenská pravica. Aby sme ľuďom dali solidaeitu, skutočnú slobodu a naplnili ich sociálne práva.

(Článok je upraveným a skráteným prepisom prvého plenárneho prejavu poslanca Ľuboša Blahu v Národnej rade Slovenskej republiky, ktorý odznel 4. 12. 2012 v rámci druhého čítania o vládnom návrhu daňovej reformy, ktorým sa ruší rovná daň na Slovensku.)