Smiech smutného klauna – Vladimír Mezencev

Výstavy karikaturistov nie sú u nás ani tak časté, ani sa na nich nezvykne stretávať tzv. umelecká smotánka. Na ich vernisáže nechodia ani tí, ktorí ináč nechýbajú ani na jednej takejto akcii. Napriek tomu sa na vernisáži karikatúr ich známeho autora Rasťa Visokaia zišlo skutočne početné publikum, ktoré mu môžu závidieť aj známejší umelci. Jednoducho preto, lebo Rasťo Visokai z Košíc, tým skôr narodeným známy predovšetkým z humoristického a satirického časopisu Roháč, má neobyčajne široký kruh priateľov a obdivovateľov.

 

Výstižnejší názov ako SMIECH SMUTNÉHO KLAUNA výstava R.Visokaia ani nemôže mať. Časť jeho kresieb vôbec nevzbudzuje úsmevy, ale núti zamyslieť sa. Jeho karikatúry sú určené predovšetkým intelektuálom a niekedy aj tí majú na prvý pohľad problém prísť na to, čo chce autor konkrétnym obrázkom povedať. V každom prípade mnohé jeho kresby sú dnes ešte aktuálnejšie ako pred desaťročiami kedy uzreli svetlo sveta.

 

Nikdy sa nepovažoval za disidenta, nikdy ho politická karikatúra nezaujímala a teda ani nepriťahovala. Napriek tomu sa stalo, že vydanie košických novín VEČER zo dňa 21.augusta 1970 skončilo kvôli nemu takmer celé v skartovacom stroji. Pritom celé dielo predstavovalo valček na cesto omotaný ostnatým drôtom...

 

Rasťo Visokai je typický Košičan, ktorý na vlastné oči videl prerod tohto v podstate malomesta na veľkomesto /aspoň na naše slovenské pomery/ so všetkým dobrým i zlým, čo táto zmena priniesla. Možno aj práve preto je mu veľmi blízka téma ochrany životného prostredia, nepriaznivých  dôsledkov rozvoja automobilizmu  - svojimi prácami na tento problém dokázal upozorniť už pred takmer polstoročím! Možno, že jeho dvojnásobné neprijatie na Akadémiu výtvarných umení mu skôr pomohlo, než naopak. Neprešiel „cez ruky“  takého významného slovenského maliara akým bol prof. Vincent Hložník. Ale... Keby sa stal nakoniec akademickým maliarom, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou bol dobrý. Ako karikaturista sa stal jednoznačne výnimočným. Bez jeho prác  sa nezaobišla žiadna  významná výstava na federálnej úrovni, okrem toho s jeho karikatúrami sa mohli zoznámiť milovníci tohto druhu výtvarného umenia v mnohých krajinách – od Kuby cez Bulharsko, Nemecko, Belgicko až po Poľsko. Veľká časť jeho prác je bez slovného sprievodu a tak pred mnohými kolegami, ktorí tvoria kombináciou textu a obrazu, bol na výstavách v zahraničí takmer o krok vpred.

 

S cudzinou je neustále spätý, i keď po tom nikdy netúžil. Vyše desaťročie strávil z vážnych rodinných dôvodov vo Francúzsku a cudzie prostredie ho k tvorbe vôbec neinšpirovalo, ale naopak. V zahraničí takmer netvoril, ale po návrate domov sa všetko zmenilo. To dobre známe košické prostredie ho začalo inšpirovať a prakticky pokračoval tam, kde v roku 2002 skončil. Je to opäť ten Rasťo Visokai s množstvom jedinečných nápadov a ich výsledkom sú karikatúry, ktoré nielen pobavia, ale predovšetkým diváka donútia intenzívne myslieť. Či chce, alebo nie, s cudzinou zostáva spätý. Časť rodiny mu trvalo žije vo Francúzsku, Holandsku a Česku. Kontakty sú síce skôr sporadické, ale deti a vnúčatá ho dokážu skutočne prekvapiť. Ako napríklad tesne pred začiatkom vernisáže výstavy  Rasťo Visokai – Smiech smutného klauna – kedy sa nečakane a bez ohlásenia objavili v Galérii V. Lofflera.

 

Má nielen 73 rokov, ale zároveň ešte množstvo tých jeho svojráznych nápadov, ktoré po zrealizovaní na papier dokážu potešiť dušu nejedného milovníka umenia. Napriek tomu, že z niektorých jeho prác  preniká smútok nad tým, ako sa správame k svojej planéte, či k svojmu najbližšiemu okoliu. Aj preto v jeho karikatúrach možno vidieť ako sa smeje smutný klaun...

 

TALENTY TU NÁJDU ŠANCU

Za zmienku stojí ešte jedna výstava, ktorú pripravila  Galéria V.Lofflera spoločne s vedením Základnej umeleckej školy /ZUŠ/, výtvarný odbor, na Kováčskej ulici v Košiciach. Usporiadali ju na počesť 55.výročia jej vzniku a to vo veľmi dôstojných priestoroch. Kto pozná túto ZUŠ-ku tak veľmi dobre vie, že na nej vždy pôsobili kvalitní a skúsení umelci. I keď, samozrejme, z prevažnej väčšiny detí, ktoré túto školu navštevovali, nevyrástli akademickí maliari či sochári, ale v každom prípade sa všetky tieto deti  naučili rozlíšiť pravé umenie od gýča, vedia sa dnes orientovať vo výtvarnom svete, oceniť hodnotné dielo. Pritom absolventi, ktorí túto školu skončili v tínedžerskom veku, sa výtvarnému umeniu venujú celý život. Nielen ako pasívni návštevníci galérií a výstav, ale ako zruční výtvarníci – amatéri.

           

Zaujímavosťou tejto výstavy k jubileu školy bolo i to, že na nej pôsobiaci pedagógovia mohli vystavovať iba jedno svoje dielo. Výnimkou bol iba 70-ročný Ing. arch. František Kaločay. Nie, na tejto škole nikdy neučil, ale v tomto prípade ide o absolventa, ktorý práve pred 55 rokmi sa tu učil základom kresby a maľby. To, čo sa tu naučil neskôr využil pri štúdiu architektúry v Bratislave a okrem toho dodnes sa vo voľnom čase venuje maľovaniu. Tento jeden z prvých absolventov ZUŠ – ky  dostal možnosť umiestniť na výstave až štyri svoje diela ! Skutočne veľkorysý ústretový krok školy voči svojmu vzácnemu absolventovi. Veď architekt F. Kaločay je dnes na celom Slovensku známy predovšetkým ako uznávaný projektant, pričom nejedná jeho práca získala v rôznych súťažiach víťazstva i ďalšie významné ocenenia.

 

Čo zaželať tejto škole k jubileu? Aby sa nikam nemusela sťahovať zo srdca Košíc a keď už – tak do priestorov, ktoré si sama vyberie a samozrejme to, aby naďalej vychovávala výtvarné talenty aspoň s takým úspechom, ako doteraz.