Slušnosť bez hrmotných slov – Dušan D. Kerný

Na Slovensku je toľko ľudí, čo vedia, ako treba dobre robiť, že  sme ich skoro začali vyvážať hen na Ukrajinu.  A to hneď rovno za ministrov. Aj keď to nevyjde, aj tak výmenou za to dostaneme, najmä keď sa zruší vízová povinnosť, mnohonásobne viac. Už teraz sa tisnú cez hranicu rovno na helikoptérach. Pravda, Ukrajinci sa budú musieť uspokojiť u nás s niečím iným ako s ministerským kreslom. Už  je všetko pekne porozdeľované... 

 

Vždy to bolo tak, že o miesto vo vláde sa zápasilo – a to tuho. Pamätám si veľmi dobre na otázky o pomeroch na Slovensku. Hlavný mediálny poradca nemeckého kancelára, šéf veľkého mediálneho podniku sa ma raz spýtal, čo to máme za pomery, keď sa ľudia, a to aj s profesorskými titulmi, dožadujú nemeckej pomoci, lebo inak si neporadia s tým, aby sa zbavili predsedu vlády.  Presnejšie, úplne presne, aby zbavili predsedu vlády jeho úradu – a všetkých politických možností. Kovaný Nemec mi hovoril, robte s tým niečo, veď s takými žiadosťami, prosíkaním za nami nechodia ani Mongoli. 

 

Bol to tuhý tabak. Nakoniec sa to všetko predsa len zvrtlo tak, že aj doma sa pozbierali sily a aj zahraničie pomohlo s čiernou dierou a pomery sa zmenili. Potom prišla ďalšia nevyhnutnosť. Ako to vždy býva, za pomoc treba zaplatiť. Keď sa už človek k niečomu zaviaže, treba dohody, čo aj nenapísané, čo aj nevyslovené – tie najmä,  dodržať. A ďalšia dohoda, ktorú bolo treba dodržať, že toho predsedu vlády a jeho hnutie netreba iba odstaviť v jedných voľbách, ale za nijakú cenu nepripustiť, aby vyhral a zostavil vládu aj v ďalších voľbách. Teda aby si najmenej osem rokov ten politik a všetko okolo neho ani nevrzlo. A keď si nevrznú osem rokov, tak to už azda bude stačiť, aby sa to predĺžilo aspoň na dvanásť. Za dvanásť rokov vyrastú noví voliči a babky demokratky už nebudú rozhodujúce.  Hovorili nám vtedy, že elektorát hnutia je zemepisne na Slovensku totožný  s tými regiónmi, kde kedysi víťazila Hlinkova strana HSĽS. Za dvanásť rokov sa scvrkne do bezvýznamnosti. 

 

Bolo to ohromujúce prirovnanie, pretože HSĽS síce víťazila, bola najsilnejšia politická strana, dokonca taká, že jej hlasy boli dôležité pri voľbe prvého muža štátu na Pražský hrad, ale to bolo kedysi za prvej parlamentnej republiky! Po roku 1918 do roku 1938! Každé voľby prinášajú inú mapu Slovenska, lebo Slovensko sa mení! Dnes vidíme, čo neprirodzené zásahy do prirodzeného vývoja malej krajiny, ktorá sa stala štátom, spôsobili. 

 

Keď pred časom usporiadala nemecká veľvyslankyňa podujatie, pripadajúce na výročie vzniku a diplomatického uznania Slovenskej republiky, márne sa prítomných spytovala, kde je Vladimír Mečiar, kde je Ján Čarnogurský , obaja boli pozvaní, neviete, kde sú? Spytoval sa to aj nemecký diplomat, ktorý kvôli tej slávnosti prišiel do Bratislavy. Bol to muž, ktorý ako prvý priam na polnoc  na prahu roku 1993 odovzdával svoje akreditačné listiny, vlastne listiny o uznaní Slovenskej republiky zjednoteným Nemeckom,  Spolkovou republikou Nemecko. Na rozdiel od vtedajších chvíľ vzniku nového štátu v strednej Európe plných osláv a uspokojenia práve z toho, že nemecký veľvyslanec bol prvým, po rokoch už nemal komu ruku podať, štrngnúť si s pohárom šampanského. 

 

Podobné príhody sa asi inde nestávajú. Prirodzená hrdosť, a ak nie tá tak aspoň prirodzená protokolárna slušnosť vedie k tomu, že významné okolnosti národného, štátneho významu nezapadajú prachom zabudnutia. Kde sa človek pozrie v strednej Európe dookola, národná hrdosť, národná identita je trvalo v popredí. Aj ľudia, aj polici si čoraz menej nechávajú určovať, ako majú voliť, doterajší model monitoringov stratil rozhodujúci silu, nepožíva rešpekt. Isteže vidíme dosť príkladov v susedstve, ako sa z toho stáva aj účelová politická mytológia. U nás je hlavným problémom to, aby sme boli elementárne slušní, aby sme mali viac vzájomného porozumenia a nepotrebovali toľko múdrych hláv, toľko kazateľstva, toľko džgania slov médií tam, kde sa možno dorozumieť bez hrmotných slov.