Slovenský rekord v počte kandidátov na prezidentskú funkciu – Vladimír Mezencev

Napriek tomu, že predsedovi NR SR Pavlovi Paškovi médiá i niektorí politici vytýkali určenie 15.marca za deň prezidentských volieb za „šibeničný“ termín, všetci kandidáti stihli načas odovzdať svoje prihlášky, resp. zozbierané požadované podpisy. Preto mohol predseda parlamentu odobriť nominácie všetkých kandidátov – a je ich skutočne neúrekom. Až pätnásť, čo predstavuje slovenský rekord. Veď v roku 2009 ich bolo iba sedem, v roku 2004 dvanásť a v roku 1999 desať.

Už iba zapamätať si mená ich všetkých je určitý výkon a mnohí občania sa s niektorými z nich stretávajú po prvýkrát. Veď kto z nás počul o Strane moderného Slovenska /kandidát Jozef Šimko/ a Koalícií občanov Slovenska, ktorá za prezidentského kandidáta navrhla Stanislava Martinčka? I tak, na ďalšie prekvapenie, v pätnástke prevládajú občianski kandidáti. Sú to Ján Čarnogurský, Jozef Behýl, Viliam Fischer, Andrej Kiska, Milan Kňažko, Milan Melník, Helena Mezenská, Radoslav Procházka – teda spolu osem! Stranícke nominácie patria Gyulovi Bárdosovi /SMK/, Robertovi Ficovi /SMER-SD/, Pavlovi Hrušovskému /Ľudová platforma – KDH, Most-Híd a SDKÚ-DS/, Jánovi Jurištovi /KSS/ a Petrovi Osuskému /SaS/.

Okrem veľkého počtu záujemcov o pôsobenie v Grassalkovičovom paláci má táto kandidátska listina ešte niekoľko zaujímavostí. Tak napríklad trojicu, ktorú pôvodne spájalo členstvo v KDH. Ján Čarnogurský sa považuje za jedného zo zakladateľov tohto hnutia a donedávna bol aj jeho čestným predsedom. V súvislosti s nastávajúcimi prezidentskými voľbami však chce plne zachovať nezávislosť a svoju občiansku pozíciu a tak sa tejto funkcie vzdal. S KDH sa však asi natrvalo rozišiel Radoslav Procházka, ktorý si udržuje nezávislú pozíciu aj v parlamente, do ktorého sa však dostal ešte ako člen hnutia.

Medzi prekvapenia možno zarátať aj neúčasť kandidáta za stranu SDKÚ-DS, ktorá sa ešte donedávna považovala za lídra slovenskej politickej pravice. Jej šéf Pavol Frešo dokázal dlho „brnkať na nervy“ svojmu menovcovi Pavlovi Hrušovskému. Ten sa už dlhší čas uchádzal o podporu SDKÚ-DS, ale P.Frešo mu niekoľkokrát cez médiá dal najavo, že „si máme možnosť vybrať svojho človeka spomedzi siedmich kandidátov“. Nakoniec sa síce SDKÚ-DS rozhodla pre P.Hrušovského, ale v hre boli ešte aj R.Procházka a M.Kňažko. Dokonca ešte predtým, než sa vyberalo niekoho z tejto trojice, sa najviac hovorilo o podpore Andrejovi Kiskovi. To, že nakoniec prednosť dostal práve P.Hrušovský, rozhodli asi dva faktory: predovšetkým aj cez médiá oslovoval P.Freša, aby ho SDKÚ-DS oficiálne podporila – a robil to dlho a trpezlivo, nehanbil sa aj prosiť... Okrem toho si P.Frešo asi uvedomil, že jeho strana je stále členom Ľudovej únie /okrem SDKÚ-DS ešte KDH a Most-Híd/ a má voči nej aspoň nejaké záväzky. I keď, napríklad, vo voľbách predsedov VÚC v niektorých krajoch strany Ľudovej únie stáli proti sebe, napríklad v Košickom kraji. Ťažko povedať, či sa predstavitelia SDKÚ-DS pri výbere kandidáta, ktorého chcú v prezidentských voľbách podporiť len zabávali aby spôsobili P.Hrušovskému niekoľko bezsenných nocí, alebo skutočne tak dlho a zodpovedne vyberali. To vedia len oni sami. V každom prípade bývalý predseda KDH a aj NR SR môže už spávať spokojnejšie. Pavla Hrušovského však v nijakom prípade nemôže tešiť záujem Milana Kňažka o prezidentskú stoličku, pretože v samotných voľbách mu odoberie voličov. Podľa niektorých politikov aj R.Procházkovi.

Zaujímavá je aj kandidátka Heleny Mezenskej. Poslankyňa NR SR za Matovičových Obyčajných ľudí sa rozhodla ísť do volieb ako občianska kandidátka absolvovať predtým tortúru so zbieraním podpisov. Niektorí zainteresovaní rátali s tým, že sa jej to nepodarí. Nakoniec podarilo, i keď v hodine dvanástej. Matovičovci takto vo volebných komisiách môžu mať až po dvoch zástupcoch : jedného za politickú stranu a druhého za H.Mezenskú. štát to síce bude stáť o niečo viac, ale čo už... Každé voľby sú predsa drahý špás a zaplatia ich predovšetkým daňoví poplatníci...