Slovenské prezidentské voľby – Dušan Konček

Možno bez predsudkov povedať, že prezidentské voľby na Slovensku národ vlastne ignoroval, jasajúci prívrženci novozvoleného prezidenta si mnoho vecí v eufórii neuvedomili, niektoré média ešte týždeň po voľbách kreslili mapky Slovenska, kde sa nadchýnali nad tým, ako sa zmenšila červená farba a podobné nezmysly. Bolo zábavné sledovať, ako sa niektorí akože komentátori vzrušovali nad výsledkami, rétorický orgazmus „akademika“ Chmelára dokonca znemožnil komentátorovi Leškovi, aby vôbec mohol premýšľať. V Devíne, kde mal sídlo nový prezident sa objavili predstavitelia strán, ktoré ho podporovali. Podporila ho vlastne celá rozpadávajúca sa opozícia plus niekoľko desiatok tisíc nenávistníkov, A tak vlastne získal nový prezident hlasy len jednej štvrtiny Slovenska, kým tri štvrtiny ho nevolili. To mu teda nedáva bohvieaký mandát, hoci neustále opakoval ako verklikár, že on je „pre ludy“ /samozrejme bez mäkkého ľ/.

Ale to je len jedna stránka týchto volieb. Tí, čo nepodľahli eufórii si určite všimli, že druhý kandidát na prezidenta bol po prvom kole celkom spokojný. Stalo sa totiž presne čo chcel. Začalo to už vlastne pri registrácii kandidátov, registroval sa ako posledný, aby zistil, kto všetko sa na prezidenta chystá. A jednoduchou úlohou bolo, aby sa do druhého kola nedostali zástupcovia opozície, ako napríklad Kňažko, Procházka, či Hrušovský. A tento zámer vyšiel. Do druhého kola sa dostal kandidát s „americkým snom“, ktorý stále opakoval, že je „pre ludy“, že je nezávislý, nestranícky, že si kampaň financuje sám, až divák nadobudol dojem, že vlastne si sám kúpil prezidentský stolec. Aj keď je jasné, že kandidatúra na prezidenta je politikum sama o sebe. Spokojnosť druhého kandidáta sa dala prečítať aj v televíznych debatách, kde sa naučené frázy filantropa opakovali a skúsený premiér mu skôr radil ako materskej škôlke, čo to je vlastne funkcia prezidenta, čo to je zahraničná politika a ako to vlastne s tou nezávislosťou je. Okrem listu občanom druhý kandidát neurobil v druhom kole nič, čo by spôsobilo, aby sa jeho voliči aktivizovali, ale nielen jeho voliči. Jeho voliči druhom kole za neho zahlasovali, tých 40 percent koliduje s preferenciami strany Smer. Čiže v druhom kole nebola žiadna mobilizácia voličov a večer po voľbách po sčítaní päťdesiat percent hlasov mohol celkom pokojne prísť na tlačovú besedu a povedať fajn, gratulujem novému prezidentovi. Asi tak týždeň trvalo priaznivcom nového prezidenta kým im došlo, čo sa vlastne stalo a eufória skončila, uvedomili si totiž, že bolo by naivné začal podpiľovať stranu Smer cez prezidenta, aj keď ten sa naučenej rétorike vo voľbách často s opozičnou rétorikou stotožňoval. Ale ako prezident to už robiť nemôže, lebo by mu možno hrozil „impičment“ a nielen z tejto strany. Mal len jednu šancu rýchlo sa stratiť, nacvičovať si ďalšie vety a súvetia, ktoré by ho nejako nediskreditovali na prezidentskom stolci.

Ale na druhej strane to znamená, že rozpadávajúca opozícia nebude mať žiadny záchytný bod, žiadnu slamku ktorej by sa chytila, aby prežila. A tak je jasné, že tieto prezidentské voľby vyslali aj ďalší signál, v najbližších parlamentných skončí SDKÚ, Sulíkovci, KDH a možno aj OĽANO. Nové strany získajú od 6-8 percent /Lipšicova a Procházkova/ a ostatné sa budú pohybovať na úrovni 5-6 percent. A aj keď strana SMER nesplní všetky úlohy svojho programu, vyhrá voľby s jasným výsledkom. Aj o tom boli slovenské prezidentské voľby, neboli teda o žiadnej zmene o žiadnej revolúcii, nebol to teda žiadny „Majdan“. Skôr naopak, ak prezident neprekročí svoj tieň, všetko pôjde tak ako má a ako je to možné súčasnom dosť zložitom ekonomickom i politickom svete.