Slovenská žurnalistika: Bože, ako hlboko som klesla! – Milan Országh

Hneď po závere českých prezidentských volieb sa slovenský bulvár konečne „poriadne nažral“. Majiteľom pokútnych médií, ktorých strategickou úlohou je ohlupovať národ, viditeľne nesadlo volebné rozhodnutie bývalých bratov Čechov. Aj oni, rok po voľbách na Slovensku, okašľali pravicu? To im predsa nesmie prejsť iba tak...! A tak sa „vojakom spravodlivosti“ stal moderátor jedného zo slovenských súkromných rádií Andrejko Wallner. Jedným šmahom sa mu prostredníctvom telefónu podarilo zneuctiť úradujúcich prezidentov dvoch susedných štátov, Václava Klausa a jeho slovenského kolegu Ivana Gašparoviča. Jednoducho, mediálne svinstvo!

Wallnerov zrejme príliš hladký a málo zvrásnený mozog si pravdepodobne nedokázal zrátať, že oklamanie českého prezidenta v mene prvého muža Slovenska sa bude rovnať zneucteniu dvoch štátnikov, zneucteniu dvoch štátov, dvoch štátoprávnych národov, dvoch symbolov štátu. Pretože u nás, v Strednej Európe, patrí prezidentská funkcia akosi prirodzene medzi štátne symboly. Ako symbol charakterizujúci určitú dobu, jednu etapu vývoja štátu i demokracie v ňom a stav spoločnosti. Teda aspoň doteraz patrila a aj vďaka tomu bolo (ťažko sa na medzinárodnej platforme presadzujúce) konečne samostatné Slovensko uznávané ako kultúrny štát a kultúrna spoločnosť. Kým neprišiel Wallner a jeho chlebodarcovia...

Oficiálna obhajoba vedenia samotného rádia, že Wallnerovu nahrávku nechceli pustiť do éteru, ale náhodou „unikla na internet“, takže smola..., je hlúposťou pre hlupákov. Ako môže zablokovaná a ostro sledovaná nahrávka iba tak, mirnix-dirnix „uniknúť“? Takéto ospravedlnenie môže byť určené akurát tak mamke Pôstkovej, ktorá vo svojich časoch nemala ani tušenia o internete a rádiu. Na tomto mediálnom (a diplomatickom) incidente je však zarážajúca iná rovina. Ľudí bez chrbtice, charakteru a sebaúcty bolo, je, a na tomto svete ešte bude viac ako dosť. Aj bezohľadných politických nepriateľov. Aký je však postoj tých, ktorí tento podraz považujú aj za podraz voči sebe? Slovenskí novinári sú ticho, namiesto búrky nespokojnosti a odporu voči takýmto „mediálnym“ metódam, zvíťazila novinárska apatia. Dokonca aj Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) sa tvári, že sa vlastne nič nestalo. Na svojich zasadnutiach sa zaoberá beztak dôležitejšími problémami, akými napríklad sú sťažnosti na vysielanie bondoviek, indiánok či klasickej českej komédie pre deti Šesť medveďov s Cibulkom. To sú tie pravé problémy na riešenie rady, čo tam po dajakom rozhlasovom podvode na dvoch prezidentoch! Napriek tomu, že svinstvo, dejúce sa v éteri, by malo byť jej prvoradý problém. Alebo členovia RVR čakajú, že na ich najbližšie rokovanie, ktoré bude v utorok 26. februára, si pošle sťažnosť na seba a svoje rádio sám Wallner?

Slovenská inteligencia teda spinká sladkým spánkom a prenechala mediálny priestor lúze. Lúze, ktorá nemá ani tušenia o skutočnej kultúre slova, kultúre spoločnosti, kultúre prejavu a o kultúre štátu ako takého. Lúze, ktorá nerešpektuje dôstojnosť ničoho a nikoho. Sladko spinká aj slovenský štátny aparát, ktorý by mal dbať na dodržiavaní právnych a etických noriem v spoločnosti, bez ohľadu na to, kto ich porušuje. A tak, ako je ticho medzi novinármi, je ticho aj v orgánoch, ktoré by mali hájiť záujmy i dôstojnosť štátu a jeho symbolov. Prešiel mesiac a na do očí bijúce zneváženie symbolov dvoch štátov nezareagovali ani poslanci, ani prokurátori, ani ďalší výkonní „ochrancovia“ spravodlivosti, verejného poriadku a zákona. Čo sme to vlastne, my Slováci, za národ? Veď zvolanie Václava Klausa na koniec „rozhovoru“ s Wallnerom: - „Že se nestydíte!“ vlastne patrilo nám všetkým, ktorí žijeme pod slovenským štátnym znakom.