Slovák na Mesiaci – Dušan D. Kerný

Azda niet správy, ktorá by zaujala všetkých na Slovensku tak, ako smrť Eugena Cernana. Máločo v dnešnom svete a na dnešnom Slovensku vyvoláva nielen rovnaký záujem, ale aj rovnaké emócie ako smrť tohto amerického astronauta z misie Apollo. Vždy sa hlásil k slovenským koreňom, k svojmu slovenskému pôvodu. Tak to povedal v roku 1994 do mikrofónom pre vtedy ešte Slovenský rozhlas. Bol posledný z tých, čo kráčali po Mesiaci...

 

Eugen Cernan bol na Slovensku trikrát. Dvakrát v ére samostatnosti a premiérovo kedysi v starom režime – v roku 1974. Vtedy sme sa nemohli naplno zoznámiť s jeho cestou. Viedla na Kysuce. Prvý raz prišiel do rodného kraja svojich predkov, ktorí sa odtiaľ vybrali hľadať prácu a obživu za more počas masovej vlny vysťahovalectva, tak ako státisíce Slovákov a Sloveniek. Mnohí z nich sa neraz stali predmetom tvrdej špekulácie. Kedysi na to poukázal svedectvom o veľkom súdnom procese, ako na vtedajších prevádzačoch koní, ktorí zarábali na biednych Slovákoch, jeden zo zakladateľov modernej literatúry faktu, Vladimír Ferko.

 

Práve priepastný rozdiel v ľudských osudoch kysuckej rodiny, ktorá sa stala kolískou človeka, čo „vletel“ do amerických a svetových dejín, osvojovania si kozmického priestoru, je súčasťou poznania, ktoré nám Cernan zanecháva. Za starého režimu tento očividný rozdiel o možnostiach človeka so slovenským pôvodom na Kysuciach a potom v USA si uctili vtedajší predstavitelia tohto biedou povestného slovenského regiónu. Chceli mu pripraviť prekvapenie – v tom roku 1974 to mal byť obraz mladého a nesmierne talentovaného slovenského maliara, kysuckého rodáka Ondreja Zimku. Maliar aj vytvoril originálne dielo, prvý takýto obraz v dejinách výtvarného umenia u nás, a dal mu názov Slovák na Mesiaci. Tento obraz  vo väčšej replike je dnes v Kysuckej galérii. Hovorí o slovenskej schopnosti, ktorá – ak má vytvorené podmienky – je schopná chodiť aj po Mesiaci.