Slováci bez slovenčiny? – Július Handžárik

Základnou a rozhodujúcou podmienkou pre existenciu každého národa je jeho živý a funkčný (hovorový – úradný – štátny) jazyk. Bez živého jazyka nikde na Zemi nejestvuje  nijaký živý a suverénny národ – a vice versa – nijaké spoločenstvo obyvateľov či občanov nijakého regiónu či štátu nie je dovtedy národom, kým na spoločnú komunikáciu nepoužíva jednotný a funkčný (hovorový – úradný – štátny) jazyk.

 

Túto skutočnosť vedia všetci európski vzdelanci prinajmenšom od Veľkej francúzskej revolúcie a uvedomoval si ju už pred poldruha storočím napríklad aj maďarský nacionalista gróf Aponi (Apponyi Adalbert, 1846-1933), ktorý chcel mnohonárodnostné Uhorsko, s výraznou početnou prevahou občanov nemaďarskej národnosti, aspoň administratívne a štatisticky transformovať na jednojazyčný “maďarský” štát. A vedel aj to, že najschodnejšou a najúčinnejšou cestou k tomuto genocídnemu cieľu je pomaďarčenie základných a stredných škôl – ak školopovinné deti a stredoškolskí študenti zanedbajú a stratia svoj materinský jazyk a stanú sa používateľmi cudzieho jazyka (v danom prípade maďarčiny), bez odporu sa neskôr prihlásia aj k príslušnosti k tomuto cudziemu národu. Táto reálna úvaha bola podnetom na spracovanie a vydanie Aponiho školských zákonov v roku 1907, ktorých dôsledkom bolo pomaďarčenie väčšiny nemaďarských národnostných škôl v Uhorsku a do roku 1918 aj neslýchané štatistické pomaďarčenie takmer poloviny obyvateľov Uhorska.

 

Po prevrate 1989 sa ukázalo, že rozliční tí renegáti a odporcovia základných práv slovenského národa sa, na rozdiel od našich politikov, z našej histórie náležito poučili a tvrdo vystúpili proti právu slovenského národa na sebaurčenie a samostatnej slovenskej štátnosti. A využili pritom aj Aponiho skúsenosti a metódy – najprv v útokoch proti návrhu zákona o štátnom jazyku, potom v úspešnej legislatívnej deformácii spisovnej slovenčiny povolením vypúšťať v ženských priezviskách prechyľovaciu príponu -ová (tým deklasovali slovenčinu na úroveň niektorých európskych a v Európe používaných mimoeurópskych jazykov, ktoré nepoznajú tento a mnohé iné prvky vyššej lingvistickej vyspelosti slovanských jazykov) a napokon v množstve “reforiem” slovenského školstva.

 

Naslovovzatý odborník doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc. uvádza, že za ostatných 25 rokov bolo na Slovensku 18 ministrov školstva a s tým aj 18 reforiem. V roku 1990 bolo na Slovensku 13 vysokých škôl, na ktorých študovalo 65 000 študentov, avšak v roku 2012 to už bolo 38 vysokých škôl a 230 000 študentov. Najväčším lákadlom na štúdium je odbor tzv. manažmentu – výroby, obchodu, finančníctva, štátnej a verejnej správy a dnes už možno aj manažmentu filozofie. A pýta sa, akých manažérov môže asi vychovať docent, ktorý skutočnú fabriku videl na exkurzii v 6. semestri svojho štúdia a za najvýznamnejšiu časť svojej profesionality uvádza šesťmesačnú stáž v Amerike a pritom tají, že to bolo pri obsluhe kolotočov v zábavnom parku.

 

Na právnických fakultách študuje viac poslucháčov ako je právnikov v reálnej praxi. ... Vznikli vysoké školy, o absolventov ktorých nemá prax záujem ... Limitným je štúdium odboru tzv. multikultúrnosti na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave, ktorej fakulta psychológie (?!) v akademickom roku 2016/2017 otvorila pre študentov prvých ročníkov bakalárskeho stupňa štúdiá multikultúrna tolerancia. V oblasti vzdelávania v humanitných disciplínach je teda mimoriadne aktuálny výstižný výrok českého prezidenta M. Zemana: “Vzdelávanie idiotov v multikultúrnych odboroch”. Podobná je situácia aj s absolventmi stredných škôl, keď medzi 19 až 24 ročnými mladými ľuďmi je až 36% nezamestnaných – stotisíc absolventov slovenských stredných škôl pracuje v zahraničí ako nakladači tovaru v pražských supermarketoch alebo na bitúnkoch v Anglicku, tisíce maturantiek vymieňa pampersky rakúskym seniorom. Žiaľ, za totality externe vyštudovaní právnici, ani nedávni štvorsemestroví absolventi manažmentu nedokážu pochopiť, že národný dôchodok sa neprodukuje ani v Národnej rade, ani v Národnom divadle ...

 

Ale vráťme sa k slovenčine ako k povinnému maturitnému predmetu. Súčasná navrhovaná reforma školstva, nazvaná tak pekne poeticky “Učiace sa Slovensko”, je podľa profesora Dudáša už devätnásta a má byť platná desať rokov. Podľa informácií I. Štefánkovej na stránkach Pravdy z 26. marca ministerstvo školstva v nej navrhuje rozdeliť maturitné predmety na gymnáziách do dvoch “balíčkov”:

- v spoločenskovednom by to bola slovenčina, dejepis, filozofia a náuka o spoločnosti,

- v prírodovednom matematika, informatika, fyzika, chémia, biológia a geografia.

Podľa jedného z autorov návrhu je reforma “autorským návrhom tímu expertov”!

 

Riaditelia škôl považujú tento “autorský návrh tímu expertov” za absurditu – varujú, že u dnešnej mládeže chýba vedomie patriotstva a národného cítenia a že v dôsledku toho sa celá spoločnosť stáva apatickou. K návrhu “Učiaceho sa Slovenska” sa najlapidárnejšie vyjadril predseda Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny Ján Papuga: “Zrušením povinnej maturity zo slovenského jazyka budeme raritou vo svete!”

 

Takže plazivá aponizácia slovenského školstva sa nám po stodesiatich rokoch znova vracia v podobe najnovšej školskej reformy. Pozrime sa teda, ako je to v širšom kultúrnom svete za našimi hranicami. Od štipendistov študujúcich v USA napríklad viem, že v Spojených štátoch amerických je na všetkých stredných školách povinným maturitným predmetom štátny jazyk - angličtina a s ňou aj dejepis USA. A každý to tam – celkom pochopiteľne – považuje za správne a samozrejmé. Podobne je to v najväčších európskych štátoch – v Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku. Ba navyše, viacero európskych vysokých škôl prírodovedného i spoločenskovedného zamerania požaduje od uchádzačov na štúdium aj úspešné maturitné skúšky z matematiky - nie preto, že by sa aj vysoké školy spoločenskovedného zamerania chceli ztechnokratizovať, ale preto, že považujú znalosť matematiky určitého stupňa za dôkaz požadovanej schopnosti logického a tvorivého myslenia uchádzača.

 

Bude teda znova “zreformované” školstvo na Slovensku nebezpečnou výnimkou, nasmerovanou v intenciách aponiovských odnárodňovacích školských zákonov?