Skromná pocta veľkému národovcovi

Nie je tomu tak dávno, čo šarišský región navždy opustil nesmierne pracovitý a svojmu národu oddaný človek, Ján Lazorík. Pedagóg, organizátor, zberateľ, etnológ, archivár, hudobník, fotograf, spisovateľ, ovocinár. Tieto prívlastky mu okolitý svet dával pravidelne. Na jeden sa však permanentne zabúdalo, často z politických dôvodov: neúnavný učiteľ národa. Vyštudovaný učiteľ  už od svojej prvej pedagogickej štácie v zabudnutej dedinke na severe Šariša – vo Vysokej, učil svojich krajanov lepšie gazdovať, modernejšie žiť, rozumne využívať všetko, čo im dáva príroda a súčasný svet. Učil tomu deti v škole, aj ich rodičov mimo školy. Učil ich siať, orať, pestovať ovocie a zeleninu, zdravšie a kultúrnejšie  žiť. Učil ich vzťahu k histórii regiónu a národa, vážiť si kultúru, odkaz predkov. Zakladal ovocné sady, pestoval so spoluobčanmi nové rastlinné kultúry, dokonca založil aj ovocinársku školu, známu v celej bývalej Česko-Slovenskej republike.  Neskôr, postrehnúc, že zo súčasného života sa navždy stráca množstvo artefaktov o minulosti regiónu a ľudí žijúcich v ňom, úplne prepadol „záchranárskej činnosti“ v oblasti folklóru. Navštevoval dedinky a v nich žijúce rodiny v preširokom okolí (Šariš, Spiš, Horný Zemplín) a nahrával i písmom zaznamenával zachované ľudové piesne, riekanky, básničky, povesti, zvyky, jedlá, zbieral kroje, domáce náradia. A fotografoval a fotografoval. V jeho archíve sú tisícky jedinečných fotografií o živote a životných podmienkach obyvateľov blízkych i zapadlých obcí. Zo svojich výprav sa vracal neskoro v noci a ráno už neúnavne pracoval na ďalších problémoch, spracovával nazbieraný materiál alebo sa vydal na ďalšie objavné cesty či riešil so spoluobčanmi aktuálny problém.

 

Lazorík bol nekompromisný aj v používaní materinského jazyka či nárečí. Kritizoval úpadok kvality slovenského jazyka v médiách, literatúre i v školstve a ostatnom verejnom živote. Posielal na rôzne inštitúcie desiatky listov žiadajúcich nápravu. Aj preto bol u niektorých „kompetentných“ funkcionárov rôznych úrovní neobľúbený a zaznávaný (od miestneho farára po ministrov).

 

Poznatky zo svojich ciest postupne vydával v literárnej forme, na svojom konte má niekoľko desiatok knižných diel, väčšinou dokumentárneho typu, s množstvom autentických fotografií. Aj vo svojej deväťdesiatke dokázal zamestnať celú rodinu a množstvo inštitúcií, len aby sa z jeho zbierok dostalo na verejnosť čo najviac. Slovom i obrazom. A popri tom obohacoval múzeá artefaktmi zo svojich národopisných zbierok.  Organizoval folklórne súbory a festivaly, režíroval divadelné hry s „ľudovým obsadením“ a v šarišskom či spišskom nárečí, viedol spevácke a hudobné  súbory. Jednoducho, počas svojho života dokázal urobiť viac, ako štyria či piati pracovití ľudia. Odkiaľ na to bral sily, ostávalo záhadou a je to veľká neznáma aj po jeho definitívnom odchode. Nielen zo sveta folklóru...

Jedným z najznámejších Lazoríkom znovuobjavených a dôkladne zarchivovaných ľudových úsloví je nasledujúce: - Panebože, keď si mi dal zuby, prosím Ťa, daj mi aj chleba!  Použiteľné nadčasovo, za každých okolností.

 

O osobnosti Jána Lazoríka a jeho celoživotnom diele sa dajú písať hrubé knihy, ktoré by viac pripomínali dobrodružné romány ako vedecké práce. Aj preto sa ľuďom, ktorí poznajú aspoň okrajovo dielo tohto velikána východoslovenského folklóru zdá, že malá výstavka o jeho živote a diele, ktorú nedávno sprístupnili v Krajskom múzeu v Prešove,  je vzhľadom k veľkosti osobnosti Jána Lazoríka až príliš skromná. Aj keď je to v podstate výstavka k jeho nedožitým 95. narodeninám (zomrel v poslednú tohtoročnú augustovú nedeľu). A že by v spolupráci s jeho rodinou a okolitými kultúrnymi inštitúciami bolo potrebné jeho odkazu venovať viac priestoru aj pozornosti.  Jano Lazorík totiž po sebe zanechal materiálov na jedno veľké múzeum. Nielen o ňom, ale predovšetkým o histórii  folklóru a obyvateľov šarišskej kotliny.  Posledné oficiálne spoločenské ocenenie získal v roku 2010, pri príležitosti svojej deväťdesiatky. Bola to Cena Prešovského samosprávneho kraja za celoživotné dielo v oblasti folkloristiky a etnografie. 

V jeho plnej poľnej nikdy nechýbal fotoaparát, magnetofón a písacie potreby

V jeho plnej poľnej nikdy nechýbal fotoaparát, magnetofón a písacie potreby