ROZHĽADŇA Dušana Končeka

Ej, ovce moje, ovce...

Chronológia spred pár rokov: Takmer všetci, teda väčšina, chceli sme samostatné Slovensko. Stalo sa. Potom Vlado Veľký I. treskol čosi o Švajčiarsku a nasledovala reakcia v podobe mimovládnych organizácii a samozrejme dolárov, spoza Veľkej mláky. A bolo po Švajčiarsku , aj po Vladovi Veľkom I.  Čože si to tí drotári vydumali, veď Slovensko je predsa - naša sféra vplyvu. A tak prišli k moci potrimiskári. Mikloš po návrate v Bruseli zatancoval v ktorejsi televízii odzemok so slovami: A sme tam! A aj sme TAM skončili. Kde - kde ? No predsa tam – tam.

Aj sme chceli podľa KDH vniesť do tej EÚ akési hodnoty, ktoré tiež skončili TAM. A doma sme sa začali klbčiť medzi sebou ako to bývalo voľakedy zvykom na dedinách. Potom prišiel akýsi  Smer – tretia cesta, ktorým hneď knihovník Schulz vysvetlil, že tri cesty sú len v rozprávkach, lebo v reáliách sú len dve a len jedna je tá správna. Pochopili. Korunka uletela a prišlo euro. V Bruseli zatlieskali a povedali – sú TAM.

Keď sa TAM naplní, chce sa aj vyprázdniť. A tak dnes Slováci chcú utiecť, z EÚ, či aj z iných spolkov, lebo si spomenuli na svoje starodávne hodnoty – spolky -  čertove volky. Už je nás veľa čo to chceme. Len za živého Boha nepovieme a KAM potom? V Amerike sa klbčia Rotschildovci s Rockeffelerovcami, aj keď pred štyrmi rokmi podpísali dohodu. A tak nie je ani jasné aký je rozdiel medzi Hillary a Trumpom, lebo ako to už vieme predvolebná rétorika je demokratický fenomén.

V Rusku politik Žirinovskij, ktorý keď sa pomýli, povie pravdu, riekol smerom k svetu: Buďte radi, že je tam Putin, byť tam niekto iný, za 48 hodín by stáli tanky pred Bruselom. A čo keď je to naozaj pravda? Je tu ešte Čína, kde sa už snaží adaptovať zlatá česká pusinka Miloš, ale vyznať sa v Číňanoch, na to treba naozaj veľa rozumu. Ale je tu ešte India. ktorá o dva roky vyskočí do doterajšej svetovej trojky, nie štvorky, lebo EÚ je už aj tak na smrteľnej posteli a ešte k tomu v agónii.

Ale sféry vplyvu budú fungovať ďalej, tie neskončia. Aj keď ide o také malé  jahniatko ako je Slovensko, vlastne to sa dá najviac zneužiť, či použiť.

A tak keď slovenský bača pôjde s ovečkami hore či dolu grúňom, potom ako valaškou zaťal do duba a nechce žiadne spolky – bude si  zasa spievať: Ideme, ideme, chodníčka nevieme, stretneme Janíčka, povie nám chodníčka.  A zasa budeme TAM.

Keby sme však mali rozvinutú kozmonautiku, ako nemáme, viem o jednom  prekrásnom mieste na Venuši,  kde by sme sa  z toho TAM mohli dostať kozmickou rýchlosťou SEM, volá sa to tuším Venušin pahorok...

 

Čo vlastne háji slovenský prezident?

Pred pár dňami sa odohral telefonický rozhovor medzi slovenským prezidentom Kiskom a ukrajinským  prezidentom Porošenkom.  Hrkútali si ako už tradične o tom, ako Slovensko podporuje Ukrajinu a jej územnú celistvosť a o vzájomnej podpore. Samozrejme ide o septembrový summit EÚ, ktorý sa má uskutočniť v Bratislave, kde by samozrejme Porošenko veľmi rád bol, lebo už mu totiž všade skôr ukazujú figu borovú. A možno bola v hre aj otázka, či v prípade  núteného odchodu Porošenko nechce požiadať na  Slovensku  o azyl. Kým je však ešte tam, je tu veľmi horúca otázka, ktorú ak by slovenský prezident hájil záujmy svojej krajiny, mal vysloviť.

Je totiž už jasné, že sa nepodarí naplniť zásobníky zemného plynu na Ukrajine do októbra na želateľný objem, čo je čosi viac ako 17 miliárd kubických metrov plynu. Pri tom cirkuse, ktorý sa na Ukrajine naviac ešte odohráva, je ohrozený tranzit plynu cez Ukrajinu do ostatných európskych krajín, Slovensko nevynímajúc, takže pokojne môžeme v prípade ostrých mrazov cez zimu aj mrznúť, ak by sme sa mali spoliehať len na tranzit cez Ukrajinu.

Túto otázku slovenský prezident  v rozhovore nenastolil, zaoberal sa skôr čímsi, čo už je dávno passé, ako napríklad Krym či Minské dohody, ktoré Ukrajinci jednoducho bojkotujú, ale všetci sa tvárime, že sa napĺňajú. Nuž asi tak ako zásobníky zemného plynu. Pritom, čo sa týka týchto otázok, je hlas slovenského prezidenta rovný  smädnému pútnikovi, blúdiacemu cez Saharu.  O týchto veciach predsa rozhodujú iní, ktorí, ako sa zdá hodili  po prvotnej eufórii ukrajinského Majdanu Porošenka už cez palubu.

 

S vetrom o závod

Akýsi  veterný spor medzi ministrom kultúry a Slovenskou národnou stranou  na tému koncesionárske poplatky pre RTVS sa akosi vytratil, lebo minister kultúry naplnil do bodky programové vyhlásenie vlády. A tak slovenský premiér loptičku hodil na stranu SNS, aby tá prišla s nejakým zmysluplným návrhom. Nevedno, či v prípade koncesionárskych poplatkov, ktoré sú založené na zaujímavej podstate, máš elektrinu, tak plať - či máš alebo nemáš televízor.

Mnohým to pripomína združstevňovanie, máš kravy, tak hajde s nimi do družstva, vtedy novej to formy hospodárenia. Keďže je podstata nezmysluplná,  ako možno z tejto podstaty čakať zmysluplný návrh?  V SNS neexistuje novodobý Marshall, ktorý by vymyslel niečo na spôsob Marshallovho plánu.  Je tu  však aj ďalší nezmysluplný fakt – verejnoprávna televízia – takéto kaskadérske spojenie ťažko niekde hľadať, pretože naozaj ide o spojenie, ktoré nemá ani logiku  a čo je napísané v štatúte si jednoducho navzájom odporuje. Už nehovoriac o samotnom výsledku tohto spojenie v podobe produktu, ktorý  recipientom vyskakuje zo zástrčky.

Pritom divák pomaly zisťuje, že všetky informácie, ktoré sa na neho valia, strácajú zmysel a vlastne prestáva veriť tejto produkcii, či sa volá verejnoprávna, nezávislá, či akejkoľvek inej podobe. A tak môžeme byť naozaj zvedaví a právom, ako sa tejto úlohy zhostí SNS. Očakávať niečo zmysluplného možno naozaj len veľmi ťažko. Hoci by sa núkalo, vytvoriť štátnu televíziu s dôsledným a zrozumiteľným štatútom kvázi zákonom a s kontrolným orgánom- radou - ktorá by vylučovala politických nominantov a tvorili by ju nepolitickí profesionáli.

 

Seknutie v krížoch

Čestne sa priznávam, že potom ako sme z vraj úspešného manažéra Slovenskej pošty urobili ministra zdravotníctva, seklo ma v krížoch. Seklo ma už druhý raz, pretože v čase účinkovania tohto manažéra som čakal na mobilnú poštu v zime a v nečase a nedočkal sa. Na pošte mi potom núkali topánky, pulóvre a iné nezmysly, dokonca aj kartičku, kde mi pripisujú nejaké body, keď platím šeky a za tie body si potom môžem koncom roka vyzdvihnúť akési nezmysly, ktoré sa volajú darčeky a nie sú k ničomu.

Všetko musím podpisovať, lebo občiansky preukaz je vlastne nič, len akýsi luft. Mobilné poštárky, ako keby boli imobilné, prevážajú sa na autách a vhodia vám do schránky lístok, aby ste si prišli zásielku vyzdvihnúť na poštový úrad, vzdialený niekoľko kilometrov od vás, na onom mobilnom prostriedku ho priviesť nemôžu, lebo sa musíte osobne na poštovom úrade objaviť. Aj pre dôchodok si musíte prísť osobne. Ak toto je úspešné manažérstvo, tak zbohom rodina...

A teraz si viem predstaviť, čo sa stane, keď takýto „úspešný manažér“ začne riadiť zdravotníctvo. Predpokladám, že sanitku si nebudete môcť zavolať, ale s obidvoma dolámanými nohami, musíte prísť k ošetrujúcemu lekárovi. Alebo v prípade choroby vám budú radiť telefonicky, pritom účet za mobilný telefón si budete musieť zaplatiť z vlastného. A lieky vám bude doručovať mobilná sanitka, samozrejme s doplatkom za mobilitu.

Okrem toho vám budú ponúkať ochranné prostriedky, či iné  špeciality súčasnej medicíny. A potom nás budú chodiť očkovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie, samozrejme nie za štátne. A keď ma znova sekne v krížoch, alebo kohokoľvek z nás,  príde mobilná sanitka, kde si budete môcť zacvičiť na hrazde, pochopiteľne za poplatok.

 

Ad pravdum

Boli už na dnešnom Slovensku také časy, keď sa „pravotilo“ čiže súdilo. Pravotiť sa, znamenalo hľadať pravdu, ktorá sa v tom pravotení obvykle často nenašla.  „Ad pravdum“  /teda za pravdu/, to sa vždy hľadalo. Ako keby sme si na tieto časy spomenuli znova, žalôb a pravotenia sa je na slovenských súdoch naozaj pekná hromádka, znova sa hľadá pravda, ktorá sa v spleti zákonov hľadá len veľmi obťažne, teda horšie ako ťažko.

Ale čo je horšie, a čo v minulosti nebolo, obvinenia sa vykrikujú do sveta, nárokujú si na pravdu, bez toho, aby existovali nejaké dôkazy, bez toho, aby bola žaloba naplnená rozsudkom. Slová predsa nemôžu byť rozsudkom, nech ich hovorí ktokoľvek. Zlodej vykrikuje - tamten je zlodej, nie ja. Tamtoho treba súdiť, aj bez  dôkazov, len tak na základe slova. Už sa ozývajú aj voľakedy známe formuly - národ nech ich odsúdi. V mene národa sa už súdilo, hoci väčšina s tým nesúhlasila, ale to bolo jedno. V mene národa sa aj vešalo. 

A znova to smrdí týmito formuláciami.  V tej minulosti bolo hľadanie „ad pravdum“ na  istej morálnej i právnej úrovni. Tá je dnes ta - tam. A tak má človek obavy, kam až takzvaná demokracia skĺzne a kde skončí.