Rok od pripojenia Krymu k Ruskej federácii – iné hlasy – Dušan D. Kerný

Zaujímavý vývoj má prvé výročie pripojenia Autonómnej republiky Krym k Ruskej federácii. V Nemecku vyvolala pozornosť kniha bývalej spravodajkyne verejnoprávnej televízie ARD v Rusko. Gabriele Krone – Schmalz sa v nej sústredila na kritiku arogancie Západu v prístupe voči Ruskej federácii. Konštatovala, že Rusko treba chápať a je pre ňu šokom, že slovo pochopiť, verstehen, sa v nemčine a v súvislosti s novinárstvom môže chápať opačne, negatívne na označenie tých, ktorí nekriticky obhajujú to, čo robí ruský prezident Putin. Autorka zdôrazňuje, že v prípade Krymu nejde o anexiu. Prečo na tom nástojí? Anexia podľa nej je vedno so masovým vyvražďovaním nepremlčateľným medzinárodným zločinom. Ale anexia je zabratie cudzieho územia proti vôli obyvateľstva, kým na Kryme pred rokom i teraz je drvivá väčšina obyvateľstva za pripojenie k Rusku.

 

Západ a Rusko

Kniha rozoberá kriticky postup Západu a Nemecka voči Rusku, autorka kritizuje skutočnosť, že arogancia „ víťazov studenej vojny, spôsobila konfrontáciu. Podľa nej, bola možnosť na kooperáciu, spoluprácu s Ruskom, nie na postupné a vytrvalé vylučovanie Ruska s projektov medzinárodnej ekonomickej ako aj bezpečnostnej spolupráce. Podľa nemeckej spravodajkyne nemeckej verejnoprávnej televízie ARD, spoločnosti, ktorá združuje 13 nemeckých televíznych staníc jednotlivých spolkových krajín, Rusko predkladalo rad návrhov na vytváranie spoločných priestorov, spoločnej bezpečnostnej architektúry, ale „arogancia Západu spôsobila, že neboli prijaté“, teda Západ sa vydal na cestu konfrontácie.

 

Je to výnimočná kniha, treba však konštatovať, že jej výrazne chýba kritický rozbor ruskej politiky a ruských postojov. Kniha sa zaoberá predovšetkým kritikou Západu a neschopnosťou Západu chápať Rusko. Hoci kniha je výnimočná, atmosféra kritického prístupu k politike Západu, USA a NATO je v nemeckojazyčných štátoch širšia. Nedávno sa na rozprave o medzinárodnej situácii a Európe vo viedenskej Diplomatickej akadémii panovala medzi zväčša bývalými diplomatmi kritická atmosféra a otázky o cieľoch terajšieho postupu Západu. Vyzeralo to, ako keby Západ azda  hľadal v Putinovi akúsi náhradu  obrazne povedané za Usamu bin Ládina, inými slovami „vinníka“ na ktorého sa teraz, keď všetci iní už na medzinárodnej scéne nie sú, sústredila masívna nielen propaganda, ale aj diplomatickým, ekonomický a politický tlak či nátlak.

 

Tvrdenia novinára

Pozoruhodné pri prvom výročí referenda o pripojení Autonómnej republiky Krym k Ruskej federácii je aj rozhovor dlhoročného redaktora americkej rozhlasovej stanice Sloboda Andreja Babického. České Lidové noviny uverejnili 14. marca rozhovor pod titulkom „Na Kryme sa dočkali pomoci Moskvy – podľa ruského reportéra prinieslo obsadenie poloostrova nápravu národnostných krívd z éry Sovietskeho zväzu“.

A. Babický, musel, ako sám hovorí, zo stanice Rádio Sloboda odísť po štvrťstoročí práce spojenej v priamym ohrozením jeho života v Čečensku a Rusku vôbec, kvôli dvom slovám. V nich, v tých dvoch slovách, schvaľoval pripojenie Krymu k Ruskej federácii.

Podľa Babického ukrajinský štát v národnostnej politike predovšetkým voči ruskej menšine / v rámci Ukrajiny, v rámci Krymu väčšine/ na Kryme nielen zlyhal, ale navŕšil obrovské množstvo krívd.  Z pohľadu A. Babického a jeho životných i profesionálnych skúseností nie je pripojenie Krymu k ruskej federácii obnovovaním ZSSR, ale presne naopak, pokračovaním jeho rozpadu.

 

Konflikt zrel desaťročia

Sovietsky režim vytvoril neprirodzené a historicky nepodložené hranice, rôzne delil územia a až teraz sa to všetko pomaly vracia na svoje miesto.  Podľa Babického konflikt na Kryme  nazrieval celé desaťročia a vývoj pred rokom bol logickým a legitímnym vyvrcholením.  Podľa Babického proces rozpadu bude pokračovať, hoci ho bližšie nešpecifikuje, je zrejmé, že dáva návod ako sa kvalifikovane pozerať na vývoj na Kaukaze a v Strednej Ázii.

Pozoruhodné je aj presvedčenie novinára, dnes bývalého redaktora americkej rozhlasovej stanice Sloboda o nacionalizme: Rusko je mnohonárodnostný štát, kde nacionalizmus nemá budúcnosť, kým na Ukrajine sa nacionalizmus teraz stal súčasťou štátnej doktríny, nie je to nijaké prechodné obdobie a teda nie je to cesta k demokracii.