Rektor UPJŠ v Košiciach ukázal vedcovi svetového mena „červenú“ – Vladimír Mezencev

Mnohí sa na stretnutie s prof. Melníkom tak tešili...
Akademická pôda si vždy chcela zachovať určitú autonómiu. Ani dnes proti tejto tradícii nemožno nič namietať. Univerzitám išlo predsa o to, aby štát čo najmenej ovplyvňoval dianie za ich múrmi a najmä nepôsobil na študijný i vedecký proces. Každá z nich však vždy mala rada finančné prostriedky zo štátnej pokladnice, bez ohľadu na to, či už išlo o univerzitu súkromnú, alebo štátnu. Proti takémuto trendu nie je čo namietať, veď všetci sme vždy chceli, aby výučby i vedecká činnosť na vysokých školách bola čo najkvalitnejšia a čo najizolovanejšia od všetkých vonkajších vplyvov, ktoré so štúdiom i vedou nijako nesúviseli. Výnimkou boli iba šport a kultúra. Tieto činnosti podporovali duševný i telesný rozvoj tých, ktorí mali tvoriť intelektuálny predvoj národa. U nás však predchádzajúce riadky v minulosti veľmi neplatili. Najmä v predchádzajúcom spoločenskom zriadení sa očakávalo, že vedenie vysokých škôl i ich fakúlt budú predstavovať aktívni členovia komunistickej strany, pričom mnohí z nich dokonca pôsobili vo vrcholných straníckych či štátnych orgánoch. Tak to vtedy chodilo. Vo všeobecnosti však môžeme konštatovať, že stranícke riadenie nášho vysokého školstva ho v podstate negatívne neovplyvňovalo, teda pokiaľ máme na mysli vzdelávací a vedecký proces.

Po roku 1989 si však mnohí z nás naivne mysleli, že po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti sa naše univerzity i ostatné vysoké školy odpolitizujú a o to viac sa budú venovať skvalitňovaniu výučby a rozvoju vedy. Zdá sa však, že opak sa stal pravdou. O čo viac rástol počet vysokých škôl, o to viac sa prepadávali v rôznych medzinárodných rebríčkoch, zostavovaných na základe hodnotenia ich kvality. Za najväčší úspech môžeme považovať skutočnosť, že niektorá zo slovenských univerzít sa vo svetovom hodnotení umiestni tesne nad päťstou priečkou! Skutočne však ide o ojedinelé umiestnenie. U nás, samozrejme, vzbudzujú pocity nadšenia a spokojnosti, vo vyspelých krajinách však skôr opačné nálady, veď tam sa predsa v takýchto prípadoch nie je čím chváliť.

APOLITICKÍ REKTORI?
Na veľké a nemilé prekvapenie niektorí slovenskí rektori, resp. tí, ktorí stoja, alebo stáli na čele univerzít na území SR, sa však s chuťou pustili do pôsobenia v politike. V porovnaní s predchádzajúcim režimom si po novembri 1989 mohli vybrať stranu, v ktorej sa chceli angažovať. Tak napríklad prvý ponovembrový rektor UPJŠ v Košiciach prof. RNDr. Lev Bukovský dokonca založil Pravicový klub, ale ten sa stretol s malým záujmom zo strany verejnosti i akademických funkcionárov. Nečudo, že ako rýchlo vznikol, tak rýchlo aj zanikol. Poslancami NR SR sa však na určitý čas stali aj jeden z rektorov UK Bratislava a jeden z tzv. maďarskej univerzity v Komárne. Ten prvý za SDKÚ-DS, druhý za SMK. Obaja však už nie sú poslancami našej zákonodarnej inštitúcie a už ani nesedia na rektorských stoličkách. Oboch spomíname len preto, aby sme pripomenuli, že akademická funkcia a politika nie sú v reálnom živote až tak vzdialené ako by sa na prvý pohľad zdalo...

ČERVENÁ KOLEGOVI !
Prof. RNDr. Milan Melník, DrSc., je už dosť známy nielen v akademických a vedeckých kruhoch, ale už aj širokej verejnosti. Ide predsa o vedca a vysokoškolského pedagóga svetového mena, ale už aj dvojnásobného kandidáta na funkciu prezidenta SR. Zdôrazňujeme, že občianskeho kandidáta, ktorý nikdy nebol v žiadnej politickej strane. Pán profesor sa narodil v obci /Košická Nová Ves/ ktorá je v súčasnosti už súčasťou Košíc, teda mesta, ku ktorému má veľmi blízky vzťah, veď v ňom absolvoval stredoškolské štúdium. Okrem toho v Košiciach majú aj prírodovedeckú fakultu, ktorá je súčasťou Univerzity P. J. Šafárika. Ako sme sa osobne presvedčili na tejto fakulte pôsobí nemálo obdivovateľov prof. Melníka, predovšetkým v odboroch chémia, biochémia a biológia, ktorí by sa s ním radi osobne stretli. Tak napríklad radi by sa od neho dozvedeli ako sa slovenský vedec môže stať vo svojom odbore uznávaným expertom svetového mena, ako na popredných zahraničných univerzitách spájajú vzdelávací proces s vedeckou činnosťou. Alebo ako vyhľadávať skutočné talenty, z ktorých môžu vyrásť vynikajúci vedci a zároveň uznávaní univerzitní pedagógovia. Mohli sa tiež dozvedieť spôsoby získavania štedrých mecenášov či úspešných grantov... To všetko mohli, konkrétne v posledných februárových dňoch. Profesor Melník mal vtedy záujem stretnúť sa na pôde UPJŠ so svojími kolegami, alebo v prípade záujmu aj študentmi. Samozrejme, pokiaľ by sa niekto z prítomných zaujímal o dôvody jeho prezidentskej kandidatúry, o jeho volebný program či ostatné záležitostí, ktoré súvisia s kandidatúrou na funkciu hlavy štátu, úprimne by mu odpovedal. Nedostal však príležitosť. Pán rektor UPJŠ prof. MUDr. Ladislav Mirossay, DrSc., prof. Melníkovi jednoducho nedal šancu...

Nemali sme záujem zisťovať prečo. Pán rektor dostal písomnú požiadavku na stretnutie prof. Melníka s pracovníkmi Univerzity, formálne odpovedal, prečo ju neakceptoval – a preňho týmto celá záležitosť skončila. Niektorí akademickí funkcionári UPJŠ nám však povedali svoje názory, ale nemôžeme sa čudovať, že chcú zostať v anonymite. S najväčšou pravdepodobnosťou tu ide o symbiózu osobnej ješitnosti, možno i závisti a žiarlivosti na úspechy kolegu. Možno... Teda o typické správanie sa väčšiny z nás v prípadoch, že pozornosť okolia a spolupracovníkov sa má sústrediť na úspešnejšieho kolegu. Nie, rozhodne nechceme pánovi rektorovi krivdiť, ale nevyužiť takúto šancu stretnúť sa s vo svete oveľa známejším kolegom, nevymeniť si z ním poznatky a skúsenosti zo zahraničných ciest, je tak trochu nepochopiteľné. Hľadanie alibizmu v tom, že ide predsa o politickú kampaň v súvislosti s voľbou prezidenta SR, je skôr malá tragikomédia, ale žiaľ, zároveň realita z nášho akademického prostredia. Realita, ale tak trochu smutná...