Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Realita prvých transportov – Dušan D. Kerný

Skupina sedemdesiatnikov rozmanitého pôvodu, národnosti a štátnej príslušnosti sedí v príjemnom letnom večeri na rozľahlej terase vily na jednom z kopcov starodávneho hlavného európskeho mesta. Rozprávajú sa o všetkom. Uplynulé augustové leto o Slovensku. Aj na úplne súkromné podujatie vplývajú udalosti vzdialené síce rokmi, ale nie pôsobením. Najmä preto, lebo to trvalo formuje dnešnú úroveň názorov.

 

Padla drobná zmienka o tom, či je to naozaj vhodný nápis na tabuli na železničnej stanici v Martine. Hlása síce hrdo o prvom protifašistickom čine SNP, ale bolo to vyvraždenie nemeckej vojenskej misie. V tej neboli len muži. A tak vypuklo úplne nevhodne, lebo predčasne, povstanie. Vedenie povstania však robilo všetko preto, aby nedochádzalo k predčasným provokáciám, pre ktoré by vstúpila na Slovensko nemecká armáda. Ide o to, či aktéri v Martine poslúchli príkazy vlastného vojenského velenia alebo sovietskych partizánov. Pretože vojenské i politické vedenie malo za cieľ nedopustiť predčasné provokácie. Chcelo mať situáciu pod kontrolou. Cieľ bol rozšíriť ju na celé územie vtedajšieho Slovenska a zmeniť tak povstaním priebeh vojnových udalostí. Partizánske sovietske velenie, zamerané na diverziu, pôsobilo presne opačne. Tie predčasné akcie boli provokácie nielen proti vtedajšiemu režimu na Slovensku, ale vlastne aj proti jeho slovenským odporcom, neskorším povstalcom. Má, či nemá to dnes jednoznačný výklad?

 

Rozprávanie o najdramatickejšom ľudskom príbehu sa však týkalo osudu Kanaďana. Osudu a udalostí, na ktoré nemôže nielen zabudnúť. Sprevádzajú ho každodenne, hoci sa odohrali dávno. Jeden z ich vrcholov bol na trenčianskej železničnej stanici. Bola to scéna, aká je dnes známa z filmov, lenže vtedy to bola realita vagónov prvých transportov, do ktorých museli nastupovať ľudia s konečnou stanicou určenia Osvienčim. Vtedy to bol neistý osud, dnes vieme, že to bola smrť. Ako deux ex machina sa však v tej haravare zjavil riaditeľ trenčianskej banky a dokázal „vyreklamovať“ troch ľudí. Manželský pár a ich malé dieťa, pretože, okrem iného, jeden z rodičov bol zamestnancom banky. Rodinu však nemohol udržať pohromade. Rodičom našli úkryt na Považí a malé dieťa dali do opatery mladej žene v jednej z považských dedín. V pomeroch, ktoré vtedy vládli a v náladách, zásadách vidieckeho spoločenstva sa však stalo niečo, s čím vopred nerátali. Dramaticky sa zauzlil aj život samotnej mladej ženy – stala sa prespankou, padla jej známosť, vyhliadka na svadbu. S pravdou nemohla ísť von, ale musela hrať úlohu, ktorú jej prisúdili vtedajšie tradície a spoločenské pomery. Isteže, mohla mať aj iné východisko, ale to spravodlivo neprijala. A keď prehrmeli vojnové udalosti, nastal šok pre už chápajúceho chlapca. Zrazu jeho mama nebola jeho mamou a prišli si poň úplne cudzí ľudia, neznáme tváre.

 

Spomienka na tie detské dni v pokojnom prostredí a až postupné následné zoznamovanie sa so všetkým, prečo žena, ktorú považoval za matku, matkou nebola, trvala desaťročia. Od rokov dospievania do rokov dospelosti to vnímal stále širšie, stále, dá sa povedať, po novom. Išlo napokon o súčasť rodinného príbehu. Jeho strýkom bol muž, ktorý priniesol na Slovensko a pre svet prvú správu o tom, čo sa dialo v koncentračných táboroch, odkiaľ utiekol. A postupne, tak ako roky plynuli, sa o všetkom dalo povedať viac a viac, napokon po roku 1989 došlo aj k tomu, že sa stretol so ženou, ktorá bola jeho prvou mamou. Dejiny sa neskladajú len z veľkých udalostí, ale i z ľudských príbehov. Aj preto dnes ešte stále potrebujeme august 44.