Realita nezamestnanosti – Dušan Konček

   Argumenty opozičných politikov, ktorí nemajú iné argumenty, stále spievajú tú istú pesničku, nezamestnanosť je vysoká, neznižuje sa podstatne a tak dookola. Ak sa pozrieme na nezamestnanosť na Slovensku, musíme sa pozrieť na tento problém z hľadiska okresov, kde máme dosť takých, čo prekračujú dvadsaťpercentnú hranicu. Ak sa bližšie pozrieme na tieto okresy ľahko zistíme, že ak by do týchto okresov prišla sofistikovaná výroba, nemala by šancu adaptovať sa, pretože by nemala šancu naplniť miesta. V týchto okresoch sú totiž dlhodobo nezamestnaní ľudia, ktorí nemajú na to, aby dokázali naplniť ambície nejakej firmy a jej nároky. Keď sa pozrieme na týchto 15 okresov, ľahko možno zistiť jedno, tu jednoducho nie je možné podstatne znížiť nezamestnanosť. Ak je na Slovensku dnes 14 percentná nezamestnanosť, možno hovoriť iba o piatich percentách ľudí, ktorých možno osloviť, lepšie povedané zamestnať. Tých 7-8 percent je totiž doslova zabetónovaných. Tam by pomohol jedine v mieste daného regiónu napríklad jeden štátny majetok, ktorý by sa venoval poľnohospodárskej výrobe. Inej šance títo ľudia, bez vzdelania, bez návykov pracovnej činnosti šancu nemajú. Máme na týchto dedinách stovky takýchto ľudí, ktorí sú nasadení do aktivačnej činnosti, z nich naozaj možno hovoriť len o jednej desatine, ktorí sú schopní vycestovať za prácou, tí ostatní sa zmierili so svojim osudom. Povedzme si otvorene, ide o Rómov, dnes pracujú na aktivačnej činnosti, je to taká celkom nevýrazná práca, ktorá im však vyhovuje. Popri skromných financiách majú rôzne sociálne vymoženosti a sem tam si dokážu ešte niečo bokom privyrobiť a takto vlastne prežívajú z roka na rok. Starostovia nad všeličím prižmúria oči, aj preto, lebo tak majú istotu, že ich budú voliť. A tak to beží už vyše desaťročie a spokojnosť je obapolná, nakoniec ani štát nemá problémy, všetko ide ako po masle. Treba si jasne povedať, že tých 7-8 percent nezamestnanosti nevieme nijako zmeniť, ak by napríklad v okresnom meste aj zriadili nejakú menej náročnú výrobu, nedostanú sa tam a ak by sa aj dostali, bolo by to pre nich pri tom zárobku nevýhodné. To jednoducho znamená, že túto nezamestnanosť musíme brať ako fixnú, ktorú ťažko možno zmeniť. Ide predovšetkým len o tých zostávajúcich 5-6 percent, ktorým treba venovať pozornosť. A tieto percentá sú v okresných mestách, nerovnomerne rozdelené po celom Slovensku. A to je okolo 150 tisíc ľudí, mladých z toho je takmer polovica. A z toho jasne vyplýva, že nájsť nejaký kľúč k zníženiu nezamestnanosti mladých ľudí je dosť zložitý problém, ale zrejme riešiteľný, na rozdiel od tých 7-8 percent, čo je neriešiteľný problém. A práve tu by sa mali nájsť programy, ktoré sú financované EÚ a tak znížiť nezamestnanosť na polovicu dnešného stavu. To je reálne a možné. A potom sa možno venovať aj tomu zatiaľ neriešiteľnému problému tých 7-8 percent. Toto je realita slovenskej nezamestnanosti. To teda znamená, že je reálne znížiť nezamestnanosť o 70-80 tisíc ľudí v priebehu možno dvoch troch rokov s pomocou programov EÚ. Ibaže to musí mať nejakú stratégiu, ktorá vychádza z demografických analýz a tie na Slovensku nie sú nijako vábne, skôr naopak veľmi nepriaznivé. Od začiatku vzniku Slovenska sa zanedbalo veľa vecí, ktoré sa nám budú vracať s nástojčivosťou sebe vlastnou. Príliš veľký entuziazmus s nesúrodosť vládnych programov, ktoré máli politický náboj ale nemapovali realitu sa nám dnes vracia ako bumerang.