Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Quo vadis..? – Rudolf Ferko

Stojíme na prahu nového roka, Anno Domini 2018. Roka, ktorý bude aj oslavou storočnice vzniku prvého spoločného štátu dvoch susediacich slovanských národov, Čechov a Slovákov, Česko-Slovenskej republiky.

 

Bolo by chybou spomínať naň iba v negatívach. Prvá republika dala Slovensku veľa. Napomohla Slovákom postaviť sa na nohy, úradným jazykom sa stala slovenčina, zakladali sa slovenské školy, národné inštitúcie, rozvíjala sa kultúra, územie bývalého Felvivéku, Horného Uhorska, nadobúdalo nový charakter i celoštátny význam.

 

No zarovno s tým sa Slovensko stávalo kolóniou, v ktorej Česi nielen obsadzovali takmer všetky miesta štátnej správy svojimi ľuďmi, ale premyslene likvidovali bývalý základ ekonomiky Rakúsko-Uhorskej monarchie, obzvlášť ťažký priemysel. Stačí spomenúť bane na zlato, striebro, cín a iné vzácne kovy, Slovenské rudohorie plné železnej rudy, nie nadarmo sa pod jeho úbočiami tavila, liala a spracovávala oceľ v Siemens-Martinských peciach v coburgovských, či andrássyovských hutiach v Pohorelej, Novej Maši, Nižnej a Vyššej Švábovke, Valkovni, Dobšinej, Stratenej, Podbrezovej, ba dokonca aj v Trnave.

 

Česi to odjakživa „se Slováky uměli“ a ani nie tak „uměli“, ako sa o to premyslene „starali“.

Výsledkom ich snažení bolo, že takmer všetky tieto hute za prvej republiky zanikli, aby – po Februári 1948, v rámci akcie „Industrializácia Slovenska“ - s patričným halasom a pompou to Slovensku vrátili. Že šlo o zastarané technológie ich fabrík, ktoré na Slovensko presunuli, na to akosi pozabudli.

 

Napríklad z automobilky v Mladej Boleslavy do Trnavských automobilových závodov došli v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia americké sústruhy Withworth z roku 1916, ktoré ešte poháňali kožené transmisie, pásy, aké Slováci dovtedy vídali iba na starých žatevných mláťačkách. A to tie sústruhy mali pracovať s presnosťou na stotiny milimetra! Možno ešte žijú pamätníci, ktorí môžu dosvedčiť, že opak bol pravdou, kľukovky z Trnavy pre osobné autá Škoda boli spôsobilé skôr do šrotu. Za to Mladá Boleslav sa pýšila výrobnou linkou, ktorej už dominovali poloautomaty s diernymi štítkami typu Hollerith, štítkami, ktoré sa, mimochodom, neskôr viac uplatnili v skladovom hospodárstve a sčítavaní obyvateľstva.

Áno, Česi to odjakživa „se Slováky uměli“. A ani nie tak „uměli“, ako sa o to premyslene starali. Od prvých vzájomných krokov, až do novodobých dejín. Dokonca aj po roku 1968, po vzniku federácie. Stačí si pripomenúť metódy pražského centralizmu, jeho prevahu pri hlasovaní o závažných otázkach v pomere 2:1, prax federálnych ministerstiev pri striktne dodržiavanej norme, ktorá Čechom zaručovala, aby finálna výroba bola výhradne u nich. 

Zopár výnimiek, medzi nimi výroba jednoduchých rádioprijímačov a neskôr televízorov v Nižnej na Orave, túto prax iba potvrdzovali. Že prijímače, televízory, čiernobiele či farebné, sa vyrábali v halách určených na spracovanie ľanu – a teda pre jemnú elektroniku nevhodných – o tom sa tiež mlčalo.

 

V Tlmačoch sa vyrábali vysokotlakové kotly, jedinečné a ojedinelé vo svete, no aby dostali definitívny certifikát, museli putovať na Moravu. Tam na ne iba nastriekali názov firmy, „První brněnská strojírenská, Brno, Made in Czechoslovakia,“, inak nič, ale až potom bol federál spokojný.

 

Ak dnes, v časoch samostatného Slovenska, si kladieme otázky – „Ako a prečo to bolo vôbec možné..? Prečo k takýmto anomáliám, či lapsusom dochádzalo?“ – treba si uvedomiť, že tak ako v živote človeka všetko začína od ranného detstva, nie inak tomu bolo aj v prípade našich vzájomných vzťahov. Ak sa zaseje zlé zrno, dobrá úroda z neho nikdy nevzíde...

 

Ak aj nedošlo k náprave starých krívd, na prahu osláv našej storočnice je potrebné si uvedomiť, že prinajmenšom nastal čas, aby sa deje a udalosti dávnych čias hodnotili historicky už spravodlivo, pod prísnou kuratelou dejinnej pravdy.

No ako sa javí, asi tomu tak ešte nebude.

Prinajmenšom dnešný príspevok je toho potvrdením...

 

 

Česká televízia v závere roku 2017 odvysielala na druhom programe v rámci cyklu „Souvislosti Jana Pokorného“ jednu z relácií, ktoré pražská televízna dramaturgia zameriava na -  ako to charakterizuje web ČT -velká společenská témata nahlížená z nejrůznějších úhlů pohledu, ve které účinkují odborní hosté z řad vědců a intelektuálů a která nabízí kontext a souvislosti těch nejzajímavějších fenoménů současnosti. To vše živě a pod taktovkou moderátora Jana Pokorného (koniec citátu.)

 

Súdny divák pred obrazovkou čakal, že pri kvalite moderátora, dlhoročného šéfredaktora Rádiožurnálu a riaditeľa zpravodajstva Českého rozhlasu a jeho hostí, na čele s bývalým

predsedom čs. vlády Petrom Pitthardom a ďalšími erudovanými historikmi, pôjde o reláciu odbornú, historicky relevantnú tým skôr, že jej autor sa v nej zameral na okolnosti, za akých vznikal náš spoločný štát. Pri toľkej odbornosti účinkujúcich by oprávnene čakal, že pôjde o reláciu, aká sa očakáva od serióznej, uznávanej verejno právnej televízie.

Kdeže..! 

Zásluhy o bývalý spoločný štát sa prisúdili iba jednej, českej strane, všetci na obrazovke pozabudli na to, že zrod Česko-Slovenska sa bytostne dotýkal tak Čechov ako aj Slovákov, spoločne a neoddeliteľne. Žiaľ, stanovisko, postoje a činy strany druhej, strany slovenskej, nereprezentoval ani jeden z prítomných. Podľa toho vyzerali jednotlivé príspevky, hodnotenia, stanoviská. A nedotýkali sa iba zrodu spoločnej štátnosti.

Počas celej existencie spoločného štátu Slováci v ňom hrali nie druhé, nehrali husle žiadne, no  o tom nezaznelo ani slovo. Vysvetliť, objasniť, prečo to dovolil už v jeho zárodku prvý muž a najvyššia autorita v štáte, prezident Tomáš G. Masaryk, v ten večer na televíznej obrazovke najviac frekventovaný muž, na to bolo tiež zbytočné čakať.

O to viac sa naň znášali chvály, priam legendy o jeho cti a morálke.

 

Z pohľadu českej strany nečudo, že si z prvého prezidenta rokmi vyrobila legendu, o ktorú sa v prvom rade zaslúžil spisovateľ Karel Čapek a jeho kniha „Hovory s TGM“. Ani nie tým, že ju napísal, ale najmä v tom, ako. Písaná v prvom páde navodzuje u čitateľa dojem, že sa k nemu prihovára sám pán prezident, počnúc prvým slovom prihovára sa aj ďalšími, slovami jednoduchými a úprimnými, vzbudzujúcimi sympatie, čím sa mu stáva blízkym –

„...Mé nejstarší vzpomínky...To jsou jen takové nesouvislé obrazy. Jednou – to mi byly asi tři roky – viděl jsem v Hodoníně splašeného koně, hnal se po ulici, všechno se rozutíkalo, jen nějaké dítě mu upadlo pod nohy, ale kůň je přeskočil a dítěti se nic nestalo...“(Hovory s TGM, str. 11)

Čitateľ sa nestačí začudovať toľkej vnímavosti trojročného dieťaťa a či spisovateľskému majstrovstvu Karla Čapka, nie to ešte uvedomiť si, že nemohla vyjsť v príhodnejšom čase -

„..Ve své době to byla nejvíc proslulá a nejvíc vydávána Čapkova kniha – plná moudré ušlechtilosti, zaujetí duchovními hodnotami a étosu práce – a dobře zapadala do krásné legendy o české krásné epoše...

...Zároveň se prezidentovi nabízela jedinečná příležitost, jak promluvit, jak se obrátit na veřejnost. Jednou z možností byla interview a prezident jich rád využíval. Jako velmi vhodná figura se přitom ukazoval Karel Čapek, spisovatel a novinář s poměrně velkým ohlasem..“(Hovory s TGM, str.557-563, recezent knihy, Miloš Pohorský)

 

Áno, legenda, mravný étos, no práve taký v tie časy potrebovali všetky európske národy, mimo nemeckého a talianskeho. Nadchádzali roky fašizmu, obloha nad Európou naberala chmúrne farby, Hitler ovládol Porýnie a jeho zbrojný priemysel, napriek versaillskej zmluve, pracoval na plné obrátky. Tak v ako prípade Ríma - „..Hannibal ante portas..“ -aj vojnadruhá a svetová, bola už pred bránami.

Česi však v legende pokračovali aj po nej a – s výnimkou rokov 1948-1989 – pokračujú i v súčasnosti. Dnes sa kde komu – obzvlášť na Slovensku - tlačí do hláv, ako mal Masaryk rád Slovákov, pripomína sa letné sídlo v Bystričke pri Turčianskom svätom Martine, no najmä jeho pobyty - a ako ich mával rád – v Topoľčiankach.

Čo sa týka Topoľčianok, bližšie k pravde bude skutočnosť, ktorú využil v druhej polovici 19. Storočia akýsi dr. Štefan Ambrózy Migazzi, aby v susedných Mlyňanoch založil arboretum, kde sa mimoriadne darilo exotickej flóre krajín Stredozemného mora. Išlo o prírodný endemit, atmosférickú poruchu a či výhodu, aká v strednej Európe nemala a dodnes nemá obdobu. Masarykovi, ktorý napriek striedmemu spôsobu života a obľube športu mal ťažkosti s dýchaním (kvôli tomu mohol športovať, ergo jazdiť iba na koni, aj to iba v pomalom tempe), mierna klíma Topoľčianok vyhovovala viac ako čokoľvek iné. Keď sa po márnom hľadaní v celom vtedajšom Československu našlo miesto, ktoré by jeho ťažkosti zmiernilo, na odporúčanie jeho osobného lekára Adolfa Maixnera, ktorý o spomínanom endemite vedel, štát odkúpil topoľčiansky kaštieľ s priľahlým hospodárstvom od jeho posledných majiteľov, Habsburgovcov vo Viedni, ako jediné v tom kraji vhodné na ubytovanie pre prezidenta.

 

Tomáš Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne na Morave a zomrel 14. septembra 1937 v zámku Lány v Česku. Podľa matričných dokumentov bol synom Slováka Jozefa Masaríka (v roku 1823 ešte Maszárika, ktorého si budúci prezident premenoval na Masaříka a nakoniec na Masaryka). Jeho matka, Tereza, rod. Kropaczek (-ová), mala nemecký pôvod, stará matka sa volala Tekla Wurm (-ová). Materinskou rečou budúceho prezidenta bola nemčina, on sám sa nikdy nenaučil vyslovovať české „ř “.

Ak si uvedomíme schody po ktorých kráčalo chudobné chlapča, syn kuchárky a kočiša, k svojmu vzdelaniu - reálka v Hustopečiach, nemecké gymnázium v Brne, maturita na akademickom gymnáziu vo Viedni, absolutórium na univerzite vo Viedni, na roky a roky nie najlacnejších podnájmov u cudzích ľudí – zákonite vyvstávajú všetečné novinárske otázky –

Mohli mu toľké štúdiá financovať rodičia? V prvom rade otec o ktorom sa on sám vyjadril dosť neúctivo?

„...Otec byl Slovák z Kopčan, narodil se jako nevolník a nevolníkem zůstal. Do škol vůbec nechodil, v Kopčanech se naučil jen tak-tak číst, i to se naučil u jedné staré ženy.“

Nie tak o svojej matke, o tej sa vyjadruje na „inej úrovni“ –

„...Matka byla chytrá a moudrá, znala kus světa, žila déle v „nejlepší společnosti“, třebaže jen ve službě, bývala kuchařkou u pánů v Hodoníně. To byla její zásluha, že jsem se dostal na školy...“(K.Čapek, Hovory s TGM, str. 12-13)

Jej zásluha..?

Podľa českého historika Josefa Kalvodu, profesora v americkom Hartforde, štát Connecticut, USA, na základe zistených časových dokumentov, biologickým otcom Tomáša bol židovský finančný barón Nathan Redlich z Viedne. Rodina Nathana Redlicha mala v prenájme štátne majetky pri Hodoníne a Čejči, ktoré spravoval jeho podobne zámožný súkmeňovec Fleischmann.

Redlichovi sa zapáčila snaživá, mladá a fešná Theresia, ktorá pracovala ako panská kuchárka u Fleischmannovcov. Keď potom Theresia zostala od Redlicha tehotná, vydali ju za panského kočiša Jozefa Maszárika zo slovenských Kopčian, ktorého za to odmenili tým, že z neho urobili panského šafára. Jozef prvý raz videl svoju manželku, o desať rokov staršiu Theresiu, až v deň ich svadby. O necelých sedem mesiacov sa im narodil syn, ktorého dali pokrstiť menami Thomas Johann. Redlich sa viac o Theresiu nezaujímal, ale dával jej vyplácať alimenty prostredníctvom advokáta JUDr. Aloisa Pražáka z Uhorského Hradišťa, ktorý mal advokátsku prax v Brne. Alimenty po advokátovej smrti vyplácal jeho syn Otokar, tiež právnik, následník rodinnej firmy. Táto „malá pozornosť“, rokmi primerane upravovaná smerom nahor umožnila, aby mladý Thomas mohol bez akýchkoľvek finančných problémov nielen študovať, ale hradiť aj primerane slušný podnájom s penziou,..aby ani neskôr – najmä vďaka tomu, že sa priženil do zámožnej americkej rodiny Garrigue - nemal finančné problémy.

 

Nie je bez zaujímavosti, že zopár českých autorov, ba dokonca aj historikov, sa zaoberá možnosťou, že otcom prvého prezidenta spoločného štátu Čechov a Slovákov nebol nikto iný ako sám cisár František Jozef, ktorý pri jednom zo svojich výjazdov na Moravu sa - vraj - stretol v Hodoníne s Teréziou Kropáčekovou,..ako už vieme, Masarykovou matkou. Jeden z nich, David Glockner, na podporu tejto hypotézy vynáša zdanlivo silný tromf, denník samotného Františka Josefa, a z neho krátku noticku z konca roku 1849 „..Kropaczek erl.“, v preklade „..Kropaczek erledigt (Kropáčková vybavené..)“

Aj keby sme pripustili, že cisár si skutočne do svojho denníka zapísal „..Kropaczek erl.“, mohlo to znamenať tisíce iných vecí, které s matkou Tomáša Masaryka nemuseli nijako súvisieť. Nehovoriac už o tom, že Glocknerovému tvrdeniu chýbajú elementárne atribúty, bez kterých nemožno viesť žiadnu odbornú diskusiu. Napríklad, v ktorom archíve a v akom fonde je spomínaný zápis v denníku uložený, aby sa dalo overiť či skutočne existuje. Neznámy je aj presný dátum toho zápisu, aj jeho kontext.

Napriek tomu je tvrdenie Davida Glockera zaujímavé, obohacuje paletu masarykovskej legendy o ďalšie farby. Je medzi nimi aj taká, ktorá tvrdí, že jeho syn Jan nikdy netajil svoj pôvod, ba verejne sa k nemu hlásil. Nie slovanský, nie slovenský, či český, ale židovský! Veď prečo by na prednáškovom večere na tému „Židovská otázka u nás“ v apríli 1947 vo svojom prejave okrem iného povedal –

„...Zdá sa, že sa nás tu zišlo veľa Židov, 28 percent sedadiel by bolo treba prenechať našim kresťanom. My Židia to vieme, no nevedia to tí druhí. Ja tých Židov mám v krvi od svojho narodenia.“.

„Není šprochu, aby nebylo pravdy na tom trochu...“ - známe české úslovie pozná kde - kto, no pravdou neodvrátiteľnou je, že v deviatich mestách Izraela, Jeruzaleme, Tel Avive, Haife a ďalších, okrem ulíc a námestí, je po TGM nazvaný aj kibuc Kfar Masaryk.

A to už náhoda zrejme nebude, domáci určite vedia, prečo je tomu tak...

 

Roku 1882 po príchode do Prahy si mladý Thomas, podľa rodného listu rakúsky Nemec uvedomil, že Praha tých čias bola síce nemecká, ale bola už aj Praha česká. Desaťročia pretrvávajúce snahy českých národovcov o sebaurčenie, o český jazyk, o miesto na slnku, nadobúdali konkrétne rysy a najmä mladej, nastupujúcej generácii otvárali veľké možnosti. Masaryk pri uvažovaní ktorým smerom sa vydať, kde a ako sa uplatniť, uprednostnil českú líniu. Keď sa stal viac známym vďaka vedeckému pojednaniu, ktorým odsúdil stredoveký Královedvorský a Zelenohorský rukopis, že sú historickým falzifikátom, často o sebe vydával vysvedčenie Slovana, ktorým sa presadzoval najmä v pražskom národne uvedomelom spolku Omladina -„Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, a i já jsem mluvil spíš slovensky - nejakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými, mezi kterými jsem jako dítě rostl, nebyl jsem si vědom.

 

Keď sa pustil do politiky, začínal s Mladočeskou stranou, za ktorú bol aj zvolený za poslanca do viedenského Reichstagu. Neskôr sa priblížil k strane „realistov“ a čoskoro sa stal jej popredným ideológom. V roku 1907 bol opäť zvolený za pražského poslanca do viedenského Reichstagu. Na ríšskom sneme rečnil  v zmysle oddanosti vládnucej dynastii, ale súčasne v tom istom roku bol aj plateným agentom anglickej tajnej služby. Aspoň tak to tvrdí súčasný internet. Že tomu tak bolo, dokladá aj Tomáš Krystlík v pomerne rozsiahlej kapitole „Britský špion Masaryk“ v knihe „Zamlčené dějiny“, (Krystlík Tomáš, Nakladatelství Alfa, Praha, 2008, strany 22-25). Najväčší význam na zmene mapy Európy spôsobil konflikt, aký v dejinách nemal obdobu,  prvá svetová vojna. Zarovno s ubiehajúcimi rokmi bolo čoraz viac zrejmé, aký bude jej výsledok. Predpokladaný zánik dvoch mocností, Rakúsko - Uhorskej monarchie a Osmanskej ríše, ako aj vznik štátov nových, vyústil do série nekonečných porád, konferencií až po záverečné finále na zámku Trianon vo Versailles. Najsilnejší z partnerov Dohody, Spojené štáty americké, najmä prezident  Woodrov Wilson, pri vzniku nových štátov žiadal od ich reprezentácií jediné, preukázať sa  majoritou etnika.

 

Prečo dnes nikoho zo súčasnej českej scény nenapadne položiť si jednoduchú otázku - Prečo my, Česi, hrdí na svoju históriu a svojich kráľov, sme sa dopracovali – ak už nechceme použiť emfatickejší výraz - k tomu, že sme boli ochotní rokovať so Slovákmi bez histórie, tradícií, majetku a kráľov, ktorí okrem Jánošíka nemali nikoho, v tak závažnej otázke, akou bola možnosť mať po skončení vojny vlastný štát?“

 

Vedia, dobre oni vedia, prečo tú otázku nemôžu položiť...

Lebo práve Wilsonova požiadavka preukázať sa majoritou etnika sa stala aj pre nich dominantnou. Ono totiž, nech rátali ako chceli, v plánovanom budúcom štáte nad päťdesiat percent Čechov jednoducho nebolo. Spoločne s inými im počty kazila jedna z národnostných menšín, vyše tri milióny tristotisíc Nemcov.

 

A ešte jeden problém mali...

Vrcholový reprezentant ich snažení, Tomáš Garrique Masaryk, bol pri vstupe na politickú európsku scénu – nikým, nikto ho nepoznal, nepomohlo mu ani priezvisko jeho manželky Charlotty Garrigue, ktoré si prilepil k svojmu. Čo dokázal ako profesor učenia pražského, čo ako uznávaný humanista, čo ako autor pozoruhodných knižných úvah a vydaní, to všetko bolo pre európsku a svetovú politiku málo, české prostredie pre ňu neexistovalo, Prahu ovládali Habsburgovia. To isté v prípade jeho partnera, neskôr tajomníka a nakoniec jeho nástupcu, dr. Eduarda Beneša. Ich domáca politická scéna sa javila voči ženevskej, parížskej či londýnskej ako podradné bábkové divadlo s figúrkami, kostýmami a dekoráciami z lacného krepového papiera, ktoré nikto nebral vážne. 

Zložitý postup, ako vyriešiť tento hendikep im vyriešil vedec, brigádny generál francúzskej armády, nositeľ kríža Čestnej légie, muž s vysokou charizmou a či aurou, ktorý nemal v rodnom liste uvedené mestečko, či dedinku kdesi vo Francúzsku, ale v Uhorsku, zvanú Košariská, meno a priezvisko tiež nemal francúzske, za to číro slovenské. Milan Rastislav Štefánik!

 

Nebyť Štefánika, nebyť jeho spoločenských a najmä politických kontaktov - koľkí Slováci dnes vedia, že v centre Paríža, v susedstve známeho tenisového areálu Rolland Garros, je  námestie pomenovaného jeho menom? Francúzi vedia prečo. Nebyť toho, že Masarykovi a Benešovi otváral dvere do salónov a do spoločností, kde sa popri šampanskom hlavne politizovalo, vyjasňovali a konkretizovali sa stanoviská a požiadavky, že ho kontaktoval s najvyššími politickými celebritami, francúzskymi i zahraničnými, áno, nebyť Štefánika, kto by dnes mohol povedať, akým smerom by sa uberali dejiny Čechov. A – samozrejme – nás, Slovákov?

 

Stretnutie Masaryka so Štefánikom sa ukázalo byť prospešným pre obidve strany. Slovákom napomohlo zabudnúť na to, že časť jeho domácej scény uvažovala o možnosti autonómie v rámci Maďarska, Česi sa dostali k vytúženej a požadovanej majorite. 

Na to sa dnes – najmä v Česku a hlavne v Prahe – zabúda.

Zabúda sa na všeličo a – dá sa povedať – takmer na všetko.

Zabúda sa, že emancipačné snahy slovenského národa sa uskutočňovali nielen v Uhorsku ale aj v zámorí, že práve snahy amerických Slovákov mali veľkú šancu na to, aby umožnili predovšetkým svojim krajanom v Uhorsku dôstojný a čo možno najrýchlejší návrat medzi vyspelé národy v Európe. 

 

Zabúda sa na to, ako Slováci za oceánom podľahli Masarykovym slovám, sľubom o rovnoprávnosti a federatívnom usporiadaní budúceho spoločného česko-slovenského štátu (Clevelandská dohoda), alebo aspoň autonómie s vlastným snemom, vlastnou správou a vlastnými súdmi (Pittsburská dohoda) - ktoré im buď priamo alebo prostredníctvom ním riadených spolkov podsúval.

Byť prezieravejší, menej dôverčiví, viac schopní vyvodzovať závery z jeho predošlých vyjadrení, boli by viac verili redaktorovi časopisu amerických Slovákov Jednota, Jozefovi Huškovi.

„Páni pobratimci, nenúkajte nám vašu česko-slovenskú vzájomnosť. O Vašu lásku nestojíme. Z našej Vám okúsiť nedáme. Šovinisti nie sme, ale chceme zostať národom slovenským a Čechom bratmi. Nechceme nasledovať príklad moravských Slovákov.“

„My odprvoti hájime stanovisko, že Slováci sú národ osobitný, že sme s bratmi Čechmi dvaja, a nie jeden. My Slováci sme Slováci, a nie Česi, ani Čechoslováci.“

 

Áno, byť prezieravejší, menej dôverčivejší, mohli v hre o vzťahy a pomery v budúcom Česko - Slovensku vytiahnuť silnejšie tromfy. Určite by neboli toľko sklamaní, ako keď napriek pittsburským a clevelandským dohodám Masaryk vo Washingtone vydal 18. októbra 1918 „Vyhlášení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa“, v ktorom o slovenskom národe a o jeho štátnosti nebolo už ani stopy. Z Tokia proti tomuto vyhláseniu protestoval Milan Rastislav Štefánik veľmi tvrdým telegramom, našiel na ňom podpísané aj svoje meno hoci o ničom nevedel, s čím, samozrejme, nemohol súhlasiť.

To bol pravdepodobne začiatok jeho konfliktu s Masarykom a Benešom, ktorý vyústil do jeho tragickej smrti.

 

Masarykova vierolomnosť sa obzvlášť prejavila pri obhajovaní neobhájiteľného, keď sa snažil spochybniť právnu relevantnosť Pittsburskej dohody. To už bol prezidentom -

„Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; nejen proto, že se naň podpisovali lidé dodatečně, nýbrž hlavně proto, že v dobé, kdy američtí Slováci si té úmluvy přáli, (slovenská) Liga legálne neexistovala, byla státem uznána teprve v 1919. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“. 

Na situáciu reagovala Slovenská Liga v Amerike, ktorá vo svojom Memorande z roku 1922 vyhlásila -„…Tento dokument bol znova potvrdený dňa 14. novembra 1918. (...) Pittsburská dohoda nie je falzum ani preto, lebo vraj niektorí sa na ňu dodatočne podpísali. Tí ľudia mali na to právo. Keď podpíšem dodatočne zmenku, preberám celý záväzok a nestáva sa zo zmenky falzum.“

Na Masarykovo nečestné, a najmä hlavy štátu nedôstojné vyhlásenie nemohli nereagovať nielen americkí Slováci, ale aj českí podpisovatelia Pittsburskej dohody. Jeden z popredných českých podpisovateľov, vtedy tajomník Českého národního sdružení v USA, potom tajomník pobočky Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike, po roku 1918 vyslanec Česko-Slovenskej republiky vo Washingtone, D. C., a následne v Tokiu - americký právnik Karel Pergler - ktorý sa stal aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, vo svojom prejave na jeho zasadaní dňa 22. februára 1930 vyhlásil: 

„Pittsburská dohoda nie je falzum. Rozširovať správy o Pittsburskej dohode, že ona je falzum, je nevecné. Nie je to správne

a nezodpovedá to historickej pravdeTieto veci je treba povedať otvorene. Pittsburská dohoda bola podpísaná za mojej

prítomnosti. Prinesený text bol koncept, pán prof. Masaryk ho vzal v Elk Hall, urobil v ňom niektoré zmeny a potom ho

podpísal. Nikto nech netvrdí, že ten text je falošný. Ten text je správny. Kým bol podpísaný? Nami všetkými. Ale konštatujem

výslovne znovu, že som vtedy mal určité námietky aj proti Washingtonskej deklarácii. Videl som v tom zasahovanie do práv

národa. My za hranicami sme si však predstavovali štát ako istý druh federatívneho útvaru a námietok proti tomu nebolo.

Mne bolo to čiastočne juristickým stanoviskom, že nemáme právo za hranicami tieto veci robiť. Ale keď to bolo podpisované, podpísali sme.“

 

V spomínanej televíznej relácii o tom všetkom nezaznelo ani slovo.

Ani náznak o piatych bodoch dohody v Clevelande roku 1918, ani slovo, ba ani jeho náznak o dohode tri roky staršej, zvanej Pittsburská, dôležitých to dokumentov, ktoré mali položiť základy budúcich vzťahov dvoch bratských národností. Nezaznelo ani slovo o Slovenskej lige a snahách amerických Slovákov, aby sa krajanom doma a v novom štáte žilo lepšie ako tomu bývalo v Rakúsko-Uhorskej monarchii.

V záplave chvál, či od bývalého premiéra Petra Pittharta alebo iných, o Masarykovej ctnosti, charizme a morálnom kódexe, všetci unisono a radi zabudli na (zanedbateľný?) detail, pomoc amerických Slovákov svojim krajanom, reprezentujúci 700.000 dolárov(!!!), šlo o v tom čase neuveriteľnú sumu, ktorú Masarykovi osobne, šekom Americkej banky, odovzdal jeden zo signatárov Pittsburskej dohody, reverend Jozef Murgaš. 

Kam sa podela? Na Slovensku z nej nikdy nikto nevidel ani cent!

Nezaznelo ani slovo o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a jeho zásluhách o légie i o budúci štát, ba dokonca ani slovo o mužoch pražského októbra, ktorí – bolo ich päť - 28. októbra 1918 ustanovili nový štát na mape Európy a zarovno s nimi Vavro Šrobár, jediný vtedy a tam zo Slovenska. Ani jediné slovo!

 

Veľkým závažím na výsledkoch vojny, pri účtovaní s revolúciou v Rusku, boli naše légie na východnom fronte. Čím častejšie ich česká pospolitosť dnes spomína a vzdáva im úctu, tým viac sa z nich vytráca slovenská spoluúčasť, slovenskí legionári. A že ich nebolo málo! V Prahe dnes platí, že légie rovná sa Masaryk, on, jedine on ich organizoval, viedol, iba jemu za to príslušia všetky zásluhy.

O nikom inom ani slovo, chýbalo aj v spomínanej televíznej relácii moderátora Pokorného.

Kdeže už voľajaký slovenský vedec a letec, čo aj francúzsky brigádny generál, nositeľ kríža Čestnej légie, politik európskeho formátu?

 

Aká škoda, že naša verejnoprávna, slovenská, číro slovenská už od roku 1993, sa nie a nie zmôcť na podobné relácie, povzbudiť, oživiť a s láskou pestovať náš vzťah k samým sebe, k našim dejinám, k svetlonosičom týchto dejín.

Takže otázku danú v názve tohto článku – „Quo vadis..?“, môžeme nasmerovať na iné pole. Televízne, rozhlasové, novinárske, ale aj k učiteľom dejepisu na našich školách, základnými počnúc.

 

To už ale kosíme na inom poli a kosíme inú úrodu. Skôr nežiaduci plevel!

Alebo to odložíme do sfér výmyslov a fantázie, nech už je dokladaná osobnosťami takými či onakými? Je iba na škodu veci, na škodu česko-slovenskej vzájomnej histórie, že v nej prevládajú legendy. Legendy vyhovujúce iba jednej strane!

Nie je už načase, aby sa historickým faktom dostalo takých merítok a váh, ktoré zodpovedajú dianiam, ktoré sa udiali skutočne, nie takým, ktoré boli dodatočne vymyslené, či upravené? 

 

Nie je načase, aby k tejto zmene došlo aj v učebniciach spoločného dejepisu, no hlavne v našich pamätiach i srdciach?

 

fotodokumentácia z archívu Milana Országha