Pyrrhovo víťazstvo strany Smer-SD – Vladimír Dobrovič

Bez ohľadu na to ako skončí, podľa mňa, vopred prehraný pokus Roberta Fica, predsedu strany Smer-SD, zostaviť koaličnú vládu, súčasná vládna strana v týchto parlamentných voľbách v skutočnosti prehrala. Už na prvý pohľad táto prehra pripomína postupný pád vlády Vladimíra Mečiara. Tiež ho naštartoval neúspešný pokus v prezidentských voľbách.

 

Súdny človek by čakal, že nastane „zemetrasenie“ v strane. Nič také však zatiaľ na verejnosť nepreniklo. Veď tí, čo v prípade úspešnosti žnú slávu, boli na zvoliteľných miestach do parlamentu a preto majú garantované miesta v zákonodarnom zbore minimálne na štyri roky, pokiaľ nebudú mimoriadne voľby. Horšia budúcnosť ale čaká na zamestnancov na pozíciách v štátnej správe. Na tých, čo sa tam dostali len vďaka previazanosti so stranou Smer-SD, lepšie povedané s tými, ktorí o obsadzovaní rozhodovali. Možno na tie pozície niektorí ani odborne nedorástli, ale mali tie „správne kontakty“, prípadne boli prepojení aj príbuzensky.

 

Kde sa stala chyba?

Žiaľ, neexistuje na to jednoduchá odpoveď. Keďže pôsobím 35 rokov v médiách zrejme nebude od veci, keď tak ako som už viackrát v Slovenskom rozhľade pripomínal, opätovne označím mediálnu politiku strany Smer-SD za najslabší článok a jednu z príčin prepadu. Možno niekto môže namietať, že v médiách popri Smeru-SD bola kritizovaná aj strana Sme rodina – Borisa Kollára a dostala sa do parlamentu. Dosiahla však len toľko percent voličských hlasov ako bol približný volebný prepad Smeru-SD.

 

Vládna strana mala k dispozícii jeden z najsilnejších mediálnych subjektov – Rozhlas a televíziu Slovensko.Tak ako som predpokladal, namiesto potrebnej podpory prijatých pozitívnych vládnych opatrení v sociálnej oblasti, sa redakcia stiahla akoby do ulity a mimo „povinnej jazdy“ sa uvedenými informáciami ďalej nezaoberala. Pritom si to priam vyžadovalo, aby sa rozhlasoví a televízni redaktori obrátili na občanov, pre ktorých boli sociálne balíčky určené a prinášala informácie o ich ohlasoch. Tie by možnoboli pozitívne a mohli prehlušiť negatívne názory pertraktované opozičnými politikmi.

 

Síce sa domnievam, že R. Fico v snahe nahradiť prácu tých, ktorí zodpovedali za mediálnu politiku vlády až prepálil svoju aktivitu osobným prezentovaním všetkých krokov vlády, ako „hovorca“ vlády, nebyť jeho by sa snáď občania o sociálnej pomoci vlády vo forme prijatých „balíčkov“ ani len nedozvedeli. Na škodu vlády a zrejme aj strany Smer-SD zostal osamostatnený.

 

Som presvedčený, že v súčasnosti  najsilnejší politický subjekt bymal prehodnotiť svoju mediálnu politiku a opätovne neúspešnému volebnému tímu pod vedením nevýrazného Mareka Maďariča dať červenú, pokiaľ  chce v budúcich voľbách ešte uspieť.

 

Zdá sa, že Smer-SD aj trochu predčasne odštartoval volebnú kampaň. Predsedovi strany akoby už chýbalo „palivo“ v záverečných predvolebných televíznych debatách za účasti predstaviteľov kandidujúcich strán.

 

Možno niektorí budú moje nasledujúce slová považovať za veľmi silné, ale prístup strany Smer-SD k protestujúcim učiteľom a sestričkám bol, podľa mňa, trestuhodne arogantný. Ospravedlnením nie je ani skutočnosť, že sa i ja domnievam, že išlo o spolitizovaný odpor. Vládna strana Smer-SD však mala dostatok priestoru na úspešné vyjednávanie, keďže mala dostatočné množstvo poslaneckých hlasov v Národnej rade SR potrebných aj na prijatie potrebného zákona. Svojim postojom zvýrazňovania malého počtu zapojených učiteľov a sestričiek, ako aj spoliehaním sa na uzatvorenú zmluvu s odborármi (v prípade škôl), zrejme tiež Smer-SD stratil  potenciálnych voličov.