Putinov systém a kríza – Dušan D. Kerný

Ruská ekonomika prechádza za posledných necelých dvadsať rokov novou krízou. Ako sa dajú porovnať predošlé krízy a terajšia? To je otázka, ktorá by mala viesť k odpovedi aký bude vývoj v roku 2015 a 2016. Terajšia kríza už je bolestivá a bude naďalej, Spôsobujú ju nielen sankcie, ale najmä pokles ceny ropy, hlavného zdroja devízových príjmov ruského štátu a hlavnej položky vývozum, vedno s plynom. Tretím faktorom krízy sú opatrenia finančného sektoru, ktoré sú dôsledkom geopolitickej situácie a konfrontácie.

 

Prvá kríza bola vlastne štátnym bankrotom, defoltom v roku 1998, došlo k znehodnoteniu rubľa a úspor obyvateľstva. Rozdiel medzi defoltom 1998 a pádom rubľa na konci roka 2014, dramatickému poklesu voči doláru a euru o desiatky percent jezásadný. Vtedy išlo o dlh štátu znásobeného zdedenými dlhmi po rozpade ZSSR. Teraz má ruský štát zadĺženie v rozsahu cca 14 % ročného HDP, v rámci Európy je úplným rekordérom, tak nízky stav zadĺženia je prakticky v EÚ  v súčasnosti nedosiahnuteľný. Ide o premyslenú politiku dvojice V. Putin a A. Kudrin, bývalý minister financií a blízky spolupracovník z Petrohradu a aj teraz člen užšieho poradného zboru Kremľa. Dosiahli úplnú likvidáciu dlhu po ZSSR vrátane nemalých poplatkov za predčasné splatenie mnoho miliardového dlhu o. i. Parížskemu klubu dlžníkov. Zároveň príjmy z narastajúcich cien ropy odkladali do dvoch fondov a zhodnocovali, to sa týkalo aj ťažby zlata a diamantov. Fondy boli kudrinovou politikou určené práva na podušku ak nastane prudký pokles cien ropy alebo iná nepriaznivá situácia. Zároveň však prudko narastala zadĺženosť podnikov vrátane štátnych, najmä tých, ktoré dosahovali vysoké zisky, časť z nich vstupovala na burzu, predovšetkým v Londýne a dosahovala vysokú kapitalizáciu svojich akcií. Ruské podniky v rácmi globalizovaných vzťahov sa správali, ako to raz konštatoval prezident Putin práve tak ako všetci kapitalisti.  Toto štátne kapitalistické podnikanie na finančných trhoch, ktoré však viedlo k veľkému zadĺženiu podnikov prerušila terajšia vlna sankcií vo finančnom sektore a hneď niekoľko štátnych firiem sa muselo obrátiť rôznymi formami na štát a žiadať mnoho miliardovú pomoc spôsobenú tým, že sa skončili priaznivé podmienky pre získavanie kapitálu a zároveň musia splácať dlhy, v tomto roku cca 100 – 120 miliárd a úver je pre ne buď nedostupný alebo drahý.

 

Druhý rozdiel oproti roku 1998 je, že vtedy bol aj vysoký deficit platnobnej bilancie. teraz je platobná bilancia v zisku, v proficite, o. i. aj preto, že za ropu a plyn sa platí v dolároch, ktoré sú vzhľadom na prudký pokles hodnoty rubľa zdrojom zisku pre exportérov a štát. Čierny Peter prudkého poklesu hodnoty rubľa tak je u spotrebiteľa, u obyvateľstva.

 

Mimoriadne závažným rozdielom voči predchádzajúcim krízam, osobitne bankrotu v roku 1998 je stav devízových a zlatých zásob Národnej banky, ruského štátu. V roku 1998 to bolo 10 miliárd US dolárov. Teraz, aj keď v priebehu krízy klesli rezervy o 120 miliárd dolárov stále sa udržujú na úrovni 380 miliárd dolárov US. Zásadným rozdielom je aj správanie sa Národnej banky  RF. V roku prudkej celosvetovej finančnej krízy 2008 Národná banka /Centraľnyj bank/ draho zaplatil za snahu udržiavať kurz rubľa. Tento raz v roku 2014 sa ukázalo poučenie – banka dlho kurz nedržala a rubeľ začal voľne plávať. Treba konštatovať, že už v roku 2013 nastala aj vlna špekulácií a banka dávala na udržanie kurzu rubľa okolo 30 miliárd dolárov, ale v kríze na konci roka 2014 po niekoľkých miliardových pokusoch sa ukázalo, že vyvodila správne poučenia z drahých lekcií predošlých krokov na udržanie kurzu rubľa. Zároveň sa jej politika odrazila vo vyhlásení banky, že sa „treba naučiť žiť v rubľovej zóne“, teda pokiaľ sa len dá nebyť závislí na nákupoch v zahraničí. O. i. sa ukázalo, že nielen vedenie Národnej banky, ale aj rozrastajúci sa poradenský krízový štáb prezidenta má rad výrazných osobností s medzinárodným uznaním a rešpektov vo finančnom a ekonomickom svete. To sa prejavilo aj na ruskom zastúpení na nedávnom ekonomickom fóre v Davose.

 

Poslednou otázkou je výška inflácie – posledné údaje za január – február hovoria o 16 percentnej inflácii. To znamená tvrdý dopad na spotrebiteľa i keď ten už prekonal aj vyššie miery inflácie. Celkove sa odhaduje nárast inflácie / z naivných predpokladov rozpočtu o 8 %/ na 15 % v roku 2015 ako aj poklesom ruského HDP najmenej o 3 %. Bude to znamenať aj rast nezamestnanosti, čo je však v rozľahlých ruských podmienkach veľmi špecifické, pretože stále ruský trh trpí nedostatkom pracovnej sily a priťahuje masy lacnej pracovnej sily z bývalých republík ZSSR a do vlaňajška osobitne z Ukrajiny.

 

Celkove je zrejmé, že kríza bude nielen trvať najmenej dva roky, ako optimisticky tvrdí prezident, ale najmä bude veľmi bolestivá.

 

Otázka je ako vývoj zasiahne poľnohospodárstvo – Rusko sa stalo vývozcom zrnín, obilia, kým ZSSR obilie, kukuricu nakupoval, lebo ho nebol schopný vyprodukovať v dostatočnom množstve. Rusko túto situáciu úplne zvrátilo, patrí medzi významných producentov a exportérov. Avšak aj najvýkonnejšie poľnohospodárske podniky sú závislé na dovozovej technike, osivách a hnojivách a úveroch a nemajú možnosť začať sa z večera na ráno „pohybovať v rubľovej zóne“.