Prvá svetová vojna - ako ju vidia dnes – Dušan D. Kerný

Rakúsko si stavia novú hlavnú stanicu – obrovský moloch zo skla. Zatiaľ prijíma len vlaky z Bratislavy hlavnej stanice a späť. Viedenská stanica má denne prijímať okolo 145 tisíc cestujúcich, zatiaľ nie je v plnej prevádzke. Je to dlhoročná stavba, ako mnohí iste vedia, pristavili k nej osobitnú vyhliadkovú vežu. Keď vystúpite z nedeľného vlaku v obrovitánskej stavbe je ticho a pusto. Cestovný lístok aj celodenným lístkom na miestnu dopravu a ste v centre. Spiatočný stojí 17 eur, čo je pätina ceny týždenného pobytu pre seniorov v Tatrách! 

 

Nedeľné poludňajšie besedy v Burgtheatri v strede mesta bývajú výnimočným zážitkom. O. i. som tam videl besedu o prvej svetovej vojne. Divadlo bolo plné, parter, lóže, balkóny. Šéfredaktorka známeho denníka uvádzala štyroch diskutujúcich. Jeden práve po dlhoročnom pôsobení v čele Vojenského múzea vydal 1200 stranovú knihu o dôsledkoch prvej svetovej vojny na rozpad Habsburskej monarchie. Druhý bol americký historik s ojedinelými knihami o dejinách Ukrajiny ako aj celého priestoru po ruskú Moskvu. Pikantériou podujatia bola prítomnosť predstaviteľa, hovorcu rodu Habsburgovcov, samozrejme rodeného Habsburga. Sedel vedľa energickej, mladej srbskej autorky. Tá veľmi jednoznačne a s dôrazom obhajovala mladého Srba Principa, teda atentátnika, ktorý 28. júna 1914 zavraždil v Sarajeve následníka habsburského trónu a jeho manželku ako vlastenca, revolucionára, zapáleného mladého človeka a rozhodne nie vraha. V jej výpovedi ako keby rezonovala ťažká sociálna situácia mladých generácií nielen vtedy, ale aj dnes.

 

Habsburg ponajprv odmietol tvrdenie, že je hovorcom rodu Habsburgovcov lebo vraj každý Habsburg priveľmi rád hovorí. Pobavil prítomné rakúske publikum pred nedeľným obedom aristokratickou žoviálnosťou  a obhajobou rodu. Iba ten, kto nevie, že Habsburgom prepadol iba štátny majetok, ale zostal všetok súkromný sa môže čudovať. Iba ten nevie, že napr. potomkovia zavraždeného Františka Ferdinada d´Este a jeho manželky, pôvodne chudobnej českej grófky dodnes, po storočí, patria nielen k uznávanému ale aj majetnému rodu. Uznávanému natoľko, že síce prišli o zámok Konopište v Čechách, ale aj v časoch Československej socialistickej republiky mali do jeho poľovných revírov vystavený osobitný poľovnícky preukaz. Mohli si zastrieľať tam, kde zakladateľ  ich rodu. A ten, ako je známe, prv ako ho stihli zastreliť v Sarajeve skosil vyše štvrť milióna /vyše 250 000/ kusov rôznej zvere. Kto neverí, nech sa ide pozrieť do zámku jeho rodu v Rakúsku, tam visí zoznam.

 

Na srbskú autorku nemal habsburský šarm a nonšalantnosť nijaký vplyv pritom v samotnom Srbsku má poťiaže pretože je vraj málo národná, málo vlastenecká. Na medzinárodnej scéne vniesla do debaty srbský pohľad, lepšie povedané ukázala, že je možné verejne hovoriť v rakúskom či nemeckom prostredí, v EÚ o srbskom úsilí inak. Americký historik vsadil udalosti spred sto rokov priamo do dnešných súvislostí, veď takmer polovica Ukrajiny bola voľakedy v monarchii. Rakúsky historik sa nezaoberal srbskou vinou, ale cisárovou zodpovednosťou, zásadným podielom monarchie na vypuknutí vojny. Každý hovoril nielen svoje, ale aj svojim jazykom – dvaja po nemecky a dvaja po anglicky. Publikum živo reagovalo, tlieskalo, hoci sa neprekladalo! Od atentátu a vypuknutia vojny uplynulo sto rokov, ale debatovalo sa ako keby to bolo včera. Možno keď od nášho SNP uplynie storočie tiež bude možné sedieť vedľa seba, každý si hovoriť svoje a nebude treba prekladať. Bude nielen sloboda názorov, ale aj prejavu a sloboda spoločnej verejnej diskusie.