Promócie pokazené pánom dekanom – Vladimír Mezencev

Promócia býva v každej rodine významná udalosť. Nielen pre samotného čerstvého absolventa vysokoškolského štúdia, ale aj pre jeho rodinu i okruh priateľov. Staré mamy si pri slávnostnom akte utierajú slzy a pred sebou vidia novú lekárku či učiteľku v časoch, kedy im menili plienky. Rodičia dojato myslia na to, ako ich ratolesti trávili niekedy celé noci nad učebnicami, ako s nimi prežívali každú skúšku či na to, že niekoľko rokov sa museli dosť uskromňovať len aby ich deti mohli študovať bez problémov a ešte si aj dovoliť absolvovať niekde v cudzine nákladnú, ale tak potrebnú prax. Nuž, a načo myslia tí, ktorí vyparádení stoja na pódiu auly, alebo divadla? Určite aj na to, ako sú dnes radi, že nakoniec doštudovali. Ako dobre, že odmietli ponuky priateľov odísť po maturite do Anglicka, alebo niekde inde, pracovať a užívať si, slušne zarábať, veď sa to všetko dalo aj bez vysokoškolského vzdelania. Teraz sú hrdí na seba, že dali prednosť štúdiu. Aj kvôli tejto slávnostnej chvíli, keď na nich s láskou, úctou, dojatím i hrdosťou sa pozerajú ich najbližší – stálo za to študovať.

Prejav predstaviteľa alma mater je niečo, čo slávnostnú atmosféru v sále ešte niekoľkokrát znásobuje. Napriek dojatiu a patričnej nervozite si čerství absolventi vždy niečo na dlhé roky zapamätajú z jeho vystúpenia, či už je to dekan, prorektor, alebo dokonca sám rektor... Jedna z nedávnych promócií v jednom našom krajskom meste sa vôbec nelíšila od tých ostatných. Prostredím, slávnostnou atmosférou, zaplnenou sálou, dojatými príbuznými a hrdými už bývalými vysokoškolákmi. Iba to vystúpenie pána dekana sa sem nehodilo. Vyznelo ako prehnaná samochvála. Hovoril o tom, ako on sám budoval fakultu, koľko akademických funkcionárov vychoval, koľkí súčasní docenti môžu byť radi, že on sa im venoval a má najväčšiu zásluhu na tom, že sa vlastne nimi stali. Nuž, pán dekan akosi zabudol na to, že pri ňom stoja mladí vzdelaní ľudia, ktorí sami vedia posúdiť či škola splnila ich očakávania z pohľadu získania kvalitného vzdelania alebo nie. Veď sa o tom predsa najlepšie mohli presvedčiť sami počas celého štúdia, pri písaní diplomovej práce, štátniciach ...

Svojim nudným prejavom pán dekan už všetkých poriadne unavoval a jeho samochvála už každému prítomnému išla poriadne na nervy. Radšej sa už snažili myslieť na príjemnejšie veci, ako budú blahoželať tým svojim slečnám a mladým mužom, odovzdajú im kytice a potom ich čaká slávnostný obed... Z rozjímania ich však doslova vytrhli dekanove slová. Dočkali sa nakoniec záveru jeho vystúpenia, ale ten ich skutočne šokoval. Pán dekan povedal niečo v tom zmysle, že im želá veľa úspechov počas ich evidencie na úradoch práce – a tam sa už o nich postarajú.

Ďalší komentár je zbytočný. Jedno je však isté: ani jeden z prítomných na tejto promócii na vystúpenie dekana tak skoro nezabudne. Život je dnes síce veľmi komplikovaný a možno, že niektorí sa skutočne zaevidujú na úradoch práce, aspoň na určitý čas, ale zaželať im tam šťastnú cestu a „veľa úspechov“, to si určite nikto z čerstvých absolventov vysokoškolského štúdia nezaslúžil. Najmä nie od dekana fakulty, ktorá sa držiteľom čerstvých diplomov stala na roky štúdia druhým domovom, ktorej tak dôverovali a naopak – očakávali od nej niečo iné, než poslanie na úrady práce!

P.S.
Meno školy, fakulty ani pána dekana neuvádzame. Veríme však, že ho niekto z kolegov upozorní na tento príspevok a uvedomí si, že je v podstate iba o ňom...