Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Profesor Ivan Laluha o búrlivých udalostiach, skúškach a poučeniach spred troch desaťročí – Dušan D. Kerný

Vo februárových voľbách pôjde o veľa, ak nie o všetko

Vstúpili sme do roka, keď si pripomenieme, ako sa formovalo pred troma desaťročiami politické prostredie nielen československé, ale aj osobitne slovenské. Medzi prezidentskými voľbami v decembri 1989 a parlamentnými voľbami 1990 sa formovali základy pomerov, ktoré zásadne ovplyvnili celý nasledujúci vývoj. Na niektoré okolnosti atmosféry, ako to bolo, ako sa udiali historické udalosti sa SNN spýtali jedného zo svedkov, ako aj aktérov – profesora Ivana LALUHU, autora početných historických prác na pôde slovenskej akadémie.

 

V čase, o ktorom je reč, teda v čase prvých parlamentných volieb ste už boli poslancom Federálneho zhromaždenia...

Bolo to obdobie doslova búrlivých udalostí, valili sa jedna za druhou a v krátkom čase sme boli vystavení nečakaným skúškam. Do poslaneckých lavíc som si sadol vo veku päťdesiatich ôsmich rokov. Nebyť novembrovej zmeny, nebol by som najprv vo federáli a potom od leta 1992 vo vtedajšej Slovenskej národnej rade. Ako to vyzeralo pred prvými voľbami v júni 1990, je ešte aj dnes viac ako zaujímavé. Bezprostrednú atmosféru určovali okolnosti, z ktorých bolo čoraz zrejmejšie, že dovtedy kľúčová Verejnosť proti násiliu nepretržite stráca popularitu. Ukázali to prieskumy verejnej mienky, bola to novinka, jeden z výdobytkov Novembra ´89, ktorý sa, prirodzene, udržal dodnes. VPN sa v predvolebných prieskumoch doslova prepadla na piate miesto. Dokonca aj komunistická strana, teda tá strana, ktorej moc definitívne zanikla a ktorá v novembri ´89, ako sme sa všetci domnievali, odišla do nenávratna, sa v prieskumoch umiestnila vyššie ako VPN. Pritom VPN sa považovala za strojcu revolúcie, ktorá odstránila normalizačný režim.

 

Dnes sa o tom menej hovorí...

Nehovorí sa najmä o tom, že to vtedy nebola nostalgia verejnosti po bývalom režime či nebodaj strane, ale najmä oveľa väčšmi záležitosť série chýb VPN. To však našlo východisko, ktoré sa stalo prelomom. Ponajprv pripravilo program, ktorý rezonoval vo verejnosti. Mal názov Šanca pre Slovensko. Obsah zodpovedal nádejam verejnosti v nových demokratických podmienkach. Doslova hovoril o tom, že VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa, ale s tým, že stelesnenie suverenity videl v programe „spoločnej demokratickej federalizácie“. Išlo o tzv. autentickú alebo voľnú federáciu, a to bol aj jeden z programov v roku 1968.

Treba povedať, že atmosféra unáhleného kádrovania bola tiež jednou z príčin, prečo boli dovtedajší vedúci predstavitelia VPN nepopulárni, a aj vtedy, ako aj dnes sa dajú jasne pomenovať zdroje ich vtedajšej nepopulárnosti. Problém však vyriešili neočakávane dômyselným ťahom, ktorý sa vlastne stal základom prechodu mnohých výrazných postáv do nových podmienok. Z tridsiatich dvoch kľúčových kandidátov bolo pätnásť bývalých komunistov, z nich jedenásť reformných, po roku 1968 vylúčených. VPN ich nominovalo do čela volebnej listiny, boli to také výrazné osobnosti ako Alexander Dubček, Rudolf Schuster, Milan Čič alebo Michal Kováč. Okrem nich sa tam dostal aj Vladimír Mečiar. Voľby sa skončili drvivým víťazstvom VPN, získala si viac ako tridsaťsedem percent najmä preto, že mala dobrý program a volebných lídrov, ktorí mali dôveru obyvateľstva. Aj to je poučenie pre dnešok.

 

Bolo to presvedčivé víťazstvo, keď si uvedomíme, že päť týždňov pred voľbami v prieskumoch viedlo KDH Jána Čarnogurského, VPN malo necelých desať percent a KSS bola so svojimi 13,6 percenta druhá po KDH, pritom vtedy išlo o troje volieb – do Slovenskej národnej rady, ako aj do oboch komôr Federálneho zhromaždenia...

Podstatní však je, že program Šanca pre Slovensko bol vtedy najkvalifikovanejší programový dokument o prechode k demokracii a najmä k štátoprávnym otázkam. Inak k vtedy používanému heslu Ideme do Európy sa už počas vtedajšej volebnej kampane stavali mnohí ľudia, ktorí pritom vonkoncom nechceli návrat starého režimu, s rozpakmi, lebo ako nám povedali na jednom zhromaždení za nadšeného potlesku prítomných: „Chceme Európu tu, tu sa chceme mať dobre!“ Voľby tiež vyniesli na politickú scénu Slovenskú národnú stranu, voľby teda ukázali jednoznačne, že narastá význam národnej problematiky aj v mestách, napríklad v Bratislave bola SNS druhá po VPN, čo vyvolalo najväčšie znepokojenie v „oficiálnych“ kruhoch. Činitelia VPN, až na jedného, neboli vo výkonných funkciách, lenže mocenské nitky boli pevne v ich rukách, teda na Jiráskovej ulici v Bratislave. Tam som ako novozvolený poslanec bol jedným zo svedkov, ako si vedenie VPN vyberalo predsedu vlády – z troch bývalých komunistov sa postavilo za Vladimíra Mečiara. Bolo to v zhode s diskusiou, ktorá predchádzala zasadanie vedenia VPN. V nej sa menovite za Mečiara vyslovil známy popredný disident...

 

Z toho sa dajú azda do istej miery vyčítať rozdiely – kde je dnes taký program zameraný do budúcnosti, ako bola Šanca pre Slovensko, ktorý tak zabral u verejnosti, a kde je tu taká volebná jedenástka, ktorá by strhla voliča k tridsiatim siedmim percentám. Kde je ten jednoznačný dôraz na slovenské národné záujmy v mestách práve tak ako na vidieku, ako to bolo vtedy?

Isteže, ale Slovensko je po troch desaťročiach úplne iné, nenaplnili sa mnohé očakávania a nádeje. Porovnávať sa nedá, ale pripomínať áno, to treba. Ak som hovoril o tých pochybnostiach hesla o návrate do Európy, tak si spomínam na epizódu zo stredného Slovenska, pri ktorej odznelo: „Tu žili moji rodičia, žije tu moja žena a deti, tu mám svoj dom a prácu a ja sa chcem mať dobre tu, s vami ja do nijakej Európy nejdem, ja mám svoju Európu tu.“ Mám dojem, že v tomto jednom bode sa zrejme vtedajšia i dnešná volebná kampaň veľmi nelíšia. Porovnávať sa však dá to, že tak vtedy, ako aj dnes ide o volanie po zásadnom obrate, volanie po zásadnej zmene, teda ide o veľa, ak nie o všetko. Otázka však je, či to vyburcuje voliča na masovú účasť tak, ako to bolo v polovici roka 1990.

 

Masová účasť, to je zrejme dnes zásadná otázka, ale ako „dubčekovec“ či „obrodár“ vnímate s odstupom času prínos roka 1968 a Novembra 1989? Chceli ste vtedy obnovu kapitalizmu alebo ste predpokladali, že to k tomu speje, mali ste o tom predstavu?

Nie! Kdeže! Až neskoršie som pochopil, že celá tá revolučná nedočkavosť bola vlastne privatizačnou netrpezlivosťou. Orientácia Alexandra Dubčeka bola nasmerovaná na príklad škandinávskych štátov, sociálna trhová ekonomika, sociálne spravodlivý systém. Pre poslancov VPN sa však stalo kľúčové (keď nám na porade mesiac po programovom vyhlásení federálnej vlády Mariána Čalfu naliali čistého vína) rýchla a radikálna ekonomická reforma, zníženie úlohy štátu a vstup zahraničného kapitálu, projektovala sa privatizácia. Azda pripomeniem, že jedným z horlivých zástancov rýchlej privatizácie bola už vo VPN neskôr jedna z dôležitých postáv HZDS. A nebol to vonkoncom Vladimír Mečiar. No najväčší odklon od programu Šanca pre Slovensko bol v tom, že Čalfa jednoznačne vyhlásil: republiky sú síce dve, ale štát je jeden, rozprava o právomociach republík nie je prioritná, zaťažuje nás od toho, ako má fungovať trhové prostredie. Už vtedy sa začína jednoznačná orientácia na neoliberalizmus a zamietol sa dôraz na sociálnu orientáciu.

 

To všetko sa však vlastne začalo krátko po páde starého režimu, už v čase, keď išlo takpovediac o prvé meranie síl – o to, kto nastúpi na Hradčany; všeobecne sa očakávalo, že to môže byť Alexander Dubček. Už vtedy išlo o to, kto bude mať rozhodujúci vplyv, okrem iného v tom bol úmysel Západu, kto pôjde na Hrad, bol to teda boj o moc?

Isteže. Veď Dubček ešte 19. decembra, teda deväť dní po abdikácii Gustáva Husáka, vyhlásil, že bude s Václavom Havlom vystupovať spoločne a ľud rozhodne, koho zvolí. Ale Dubček nechcel hnať udalosti na otrie noža, najmä nechcel, aby z toho bol česko-slovenský spor. Okrem toho Dubčeka jednoznačne nechcelo VPN. Nechceli ho ani Česi. Bolo známe, že Kocáb, postava z okruhu Havlovi najbližších, navštívil veľvyslanectvo USA, aby Američanom jednoznačne povedal, že Česi chcú Havla. No a tým to vyhovovalo, prijali to, zrejme to bolo v zhode s ich prístupom k udalostiam a budúcemu vývoju. Až po rokoch mi spisovateľ Ladislav Ballek, vtedy už bol veľvyslancom v Prahe, povedal, že na prelome rokov 1988/1989, teda za starého režimu, mu na literárnom seminári v zahraničí českí emigranti povedali, že jednoznačne budú presadzovať  Václava Havla a vonkoncom nebudú za návrat Dubčeka.

 

Aj v Bratislave to mnohí vedeli dávno, ešte pred pádom starého režimu, teda to, že zahraničie už malo svojho nominanta...

Lenže v novembri ´89 sa ukázalo, ako to v Prahe povedal Budaj, vtedy ešte v špičke VPN: Dubček je na Slovensku mohutnosť. Dubček sa nedal v tých začiatkoch nijako obísť, začali ho obchádzať až po tom, čo VPN opustilo program Šanca pre Slovensko a napokon zaniklo, nedostalo sa v nasledujúcich voľbách ani do parlamentu.

 

Teda od začiatku tu hral úlohu zahraničný faktor?

Predovšetkým to boli európske súvislosti rozpadu vtedajšieho systému, všetky režimy v dovtedajšej sovietskej sfére sa už zrútili. A tieto zahraničné faktory boli rozhodujúce. Zmenili sa geopolitické pomery. Nemohla sa to tu nemeniť. Československo bolo aj tak posledným štátom, kde režim padol. Ale už pred zmenou, ešte v ére tzv. perestrojky, prestavby v ZSSR, bolo jasné, že Dubčeka nechcel v podstate ani perestrojkový Gorbačov. Keď v apríli 1987 navštívil Československo, odletel z Bratislavy bez toho, aby sa stretol s Dubčekom, hoci západní činitelia sa v Prahe vždy stretli s disidentmi na raňajkách a režim a Husák to museli strpieť. Gorbi nechcel Dubčeka, bol to horenos, dohoda s USA a so západným Nemeckom mu bola prvoradá, nechcel Dubčeka pre rok 1968, stavil radšej na Havla.

 

Ukázalo sa to aj počas Dubčekovej návštevy po páde režimu v Moskve?

Tam to bolo zjavné. Bolo to veľmi chladné, akoby nasilu. Dubčekovi neumožnili ani neformálne stretnutia s verejnosťou, médiá informovali len veľmi zbežne. Predstavitelia veľmocí sa len veľmi neradi ospravedlňujú. V podstate sa Gorbačov vzdal podpory Dubčeka ešte pred svojím stretnutím s prezidentom Bushom na Malte. Teda pred stretnutím, ktoré sa formálne považuje za koniec studenej vojny, lebo sa vôbec vzdal zasahovania, vplyvu vo východnej Európe.

 

Predsa však, prečo bol taký dôležitý spor o to, kto bude prezidentom, a čo nám to dnes hovorí o tom, ako sa robí politika?

Chceli mať rýchlo najmä moc vo svojich rukách, odmietli aj referendum. Kauza voľby prezidenta úzko súvisí s dohodou V. Havla priamo s predstaviteľom normalizačnej nomenklatúry M. Čalfom. Je pozoruhodné, že keď išlo o moc, tí, čo hovorili, že sú demokrati, sa bez zábran pri prvej príležitosti dohodli so svojimi úhlavnými nepriateľmi, ktorí ich dvadsať rokov prenasledovali. V tej kauze išlo o to zabezpečiť si hlasy poslancov z predchádzajúcej komunistickej éry, takže bol Havel jednohlasne zvolený. Išlo o kľúčový mocenský zvrat. A ako vidno, moc sa neštíti zákulisných intríg a dohôd, aj keď išlo o prvé chvíle zrodu demokratických nádejí.

 

Zrejme išlo aj o to, že vývoj s Dubčekom na čele štátu by bol iný a bolo treba tomu zabrániť...

Isteže, veď očakávania občanov sa veľmi líšili, dnes sa dá povedať, že mnohé frustrácie zo zmien sa prejavujú dodnes, predstavy a očakávania boli iné, najmä u starších občanov.

 

Vo svojich pozoruhodných spomienkach píšete, že ste boli v blízkosti Dubčeka, keď ho v Bratislave navštívil pri ceste do Košíc osobne Václav Havel. Dokonca český rozhlas to teraz opísal ako prelomové stretnutie, opisoval, ako Havel doslova hnal auto cez celé mesto z letiska na Mišíkovu ulicu, aby osobne rokoval s Dubčekom...

No to je epizóda, ktorá sa nedá zabudnúť. Dubček bol vtedy veľmi prechladnutý, preto šiel Havel za ním. Ja som tam bol len zhodou okolností. Počas ich rozhovoru som bol v susednej izbe. Keď sa stretnutie skončilo, Dubček prišiel a veľmi pochybovačne sa vyjadril o tom, čo mu predostrel Havel. Vraj keď bude teraz predsedom Federálneho zhromaždenia a Havla za prezidenta, v nasledujúcich voľbách o pol roka Havel odstúpi a nechá kandidovať Dubčeka...

 

Nič také sa však neudialo...

Dubček, to zopakujem, nechcel nijaký česko-slovenský spor. Bolo zrejmé, že Havel osobne prišiel za ním do Bratislavy, aby sa uistil, že zákulisné dohody o jeho zvolení určite vyjdú, že Dubček prijme funkciu predsedu federálu a zotrvá v nej, inými slovami, že z Dubčekovej strany zvoleniu Havla nič nehrozí. O to išlo na tom stretnutí 20. decembra 1989. Neviem, či Havel hnal auto, ale že šlo o honbu za mocou, a to akýmikoľvek dohodami, je zrejmé. I keď treba povedať, že keď sme pátrali po zázname z toho stretnutia, nenašiel sa, vraj sa nezachoval. To naše hľadanie je tiež osobitný príbeh.