Profesor Chovanec a deklarácia o zvrchovanosti SR – Dušan D. Kerný

Profesor  Jaroslav Chovanec a deklarácia o zvrchovanosti SR - Dušan D. Kerný

O slovenské dejiny a to nielen posledných dvadsaťpäť rokov, stále priam zápasíme. Dejiny sú a budú aj politickou a mediálnou zbraňou. Každý má inú pamäť a najmä iné a inak si chce pamätať. Predseda vlády Róbert Fico na slávnostnom zasadaní  k štvrť storočnici prijatia základného zákona, právneho základu republiky, menoval zo 150 členného parlamentu plus hostí len troch, ktorí pred 25-mi rokmi, v roku 1992 hlasovali za prijatie ústavy a boli prítomní v sále aj teraz. Ivan Gašparovič, vtedy HZDS, Róbert Fico, vtedy SDĽ, a Anton Hrnko, vtedy Slovenská národná strana, jediná čo mala v programe samostatnosť Slovenska.

 

Sledoval som vysielanie Slovenskej televízie /resp. RTVS/ tak ako niekoľko dní predtým takmer celodenné vysielanie Českej televízie /ČT/ k výročiu povestnej augustovej schôdzky 1992 v Mečiar - Klaus  v brnenskej vile Tugendhat,  s hosťami. Dostal som otázku na ktorú som nevedel dať odpoveď. Nespočívalo to v mojej kostrbatej nemčine či angličtine. Otázka znela: prečo sú tí, ktorí vytvorili Českú republiku doma vyzdvihovaní a na Slovensku sú tí, ktorí vytvorili základy pre Slovenskú republiku zatracovaní. To je azda kľúčová otázka. Veď ak boli v parlamente po 25-tich rokoch len traja pamätníci, tak historik a matičiar Anton Hrnko nemusí byť skromný. Je jedným z dvoch doteraz politicky aktívnych politikov, ktorý bol pri tom. A a pokiaľ ide o poslancov, teda ústavných činiteľov,  je jediný dodnes politicky aktívny poslanec, ktorý hlasoval za prijatie ústavy Slovenskej republiky v čase, keď bolo treba lámať ľady strachu a ukázať politickú predvídavosť a odvahu.

 

Samostatnosť a politická predvídavosť a intelektuálna odvaha je totiž aj dnes hlavným odkazom celého procesu, dnes, keď sme už v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii. Prečo? Keď sa pozrieme na fakty vidíme, že základ zmeny obsiahnutý v Deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorý vyústil do prijatia ústavy, sa zrodil 14. februára 1991. Finálny text z návrhu Milana Ferka, šéfredaktora Slovenských pohľadov, sa zrodil s  prispením Mariána Tkáča, vtedy námestníka ministra financií a ústavného právnika Jaroslava Chovanca na pôde občianskeho hnutia, ktoré založili: Iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite Zvrchované Slovensko.

 

Text Deklarácie podpísali tisíce, mnoho popredných osobností a napokon mala masívnu podporu. Matičiar Milan Ferko práve tak ako matičiar Roman Kaliský ako aj všetci ostatní iniciátori vychádzali z toho, že dovtedy sa ani jedna dohoda o spolupráci Čiech a Slovenska počnúc Clevelandskou dohodou /1915/ cez Pittsburskú dohodu /1918/, cez Košický vládny program/1945/ až po zákon o federácii /1968/ nesplnila. Bola to dlhá historická skúsenosť.  To potom viedlo vtedy Romana Kaliského k vyhláseniu že nemožno pokračovať ďalej s vierolomným partnerom. Bolo to po druhý raz, v roku 1918 predsa podporil Andrej Hlinka vznik čs. republiky pamätnou historickou vetou o tisícročnom manželstve s Maďarmi, ktoré sa nepodarilo. V medzinárodnom rámci zvrchovanosť vyhlásilo už 12 štátov. Spolu s inými dnešný ústavný právnik Jaroslav Chovanec tak ako aj dnešný ústavný sudca Peter Brňák priniesli vtedy návrh Deklarácie vtedajšiemu predsedovi parlamentu, ešte Slovenskej národnej rady, Františkovi Mikloškovi. Uspokojili sa prísľubom, že text predloží parlamentu, čo sa nestalo...

 

Prezident Kiska na tom istom slávnostnom zasadaní parlamentu k 25. výročiu prijatia ústavy vyhlásil, že už netreba ľudí rozdeľovať podľa toho kto sa ako zachoval pri vzniku dnešnej Slovenskej republiky. Je to isté ako keby sme sa vzdávali pamäti. A zabudli na dlhoročné  zatracovanie autorov dokumentov o slovenskej identite. Ako keby sme mali vymazať z pamäti oný politický program časti inteligencie: keď sme nemohli zabrániť vzniku štátu urobíme všetko, aby sme ho ovládli. Ako by sme mali zabudnúť na to, že spoluautorov preambuly ústavy SR M. Ferka a R. Kaliského vyprevadili v rodinných pohreboch bez účasti štátu.