Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Problémy integrácie imigrantov – Július Handžárik

Už niekoľko rokov trvajúca masová a zákulisne riadená imigrácia sorosovských imigrantov do Európy naráža v ostatnom čase na čoraz aktívnejší odpor európskej verejnosti. Tento odpor má hlavnwe dve objektívne príčiny. Prvou je dokázateľne vysoká kriminalita asociálnych živlov medzi týmito “sorosovskými deťmi” a druhou je neschopnosť hostiteľských krajín ekonomicky pokryť požiadavky na integráciu prišelcov, ktorí zväčša nemajú ani základnú školskú prípravu na vykonávanie akejkoľvek kvalifikovanej práce. Hostiteľským štátom sa z pozície Európskej únie totiž vrchnostensky nariaďuje, aby týmto imigrantom zabezpečili zdarma “účinný prístup k ekonomickým a sociálnym právam, k primeranému bývaniu, zdravotnej starostlivosti, potravinám i právam na ochranu rodiny a čo najrýchlejšie začlenenie do vzdelávacieho procesu” - teda k takým “právam”, či skôr výsadám, aké neposkytujú a nie sú schopné poskytnúť ani svojim vlastným štátnym občanom!

 

O  p o v i n n o s t i a c h  imigrantov voči hostiteľskému národu a štátu sa v týchto “odporúčaniach” a kvótach Európskej únie nehovorí vôbec nič, zato sa v nich a vo všetkých médiách hlavného prúdu donekonečna omieľa fráza  i n t e g r á c i e  imigrantov do nového prostredia, čo sa vysvetľuje asi tak, že prišelci a ich potomkovia sa naučia úradný jazyk hostiteľského štátu a budú rešpektovať jeho zákony a spolu s nimi aj kultúrne a náboženské zvyklosti hostiteľského národa a tým už budú dokonale integrovaní. Zámerne sa pritom zamlčuje fakt, že v občianskom zmysle skutočnou integráciou imigranta je až jeho úplné  s t o t o ž n e n i e  sa  so záujmami hostiteľského národa a štátu, ktorého pohostinnosť on a jeho potomkovia v podobe udeleného štátneho občianstva požívajú. Bez tohto úplného stotožnenia sa so záujmami hostiteľského národa a štátu, minimálne v takom rozsahu ako sú definované v základných dokumentoch OSN, je akákoľvek “integrácia” imigranta a jeho potomkov len účelovou kamuflážou - najlepšie to vidno práve na tom, že väčšinu brutálnych teroristických činov v štátoch západnej Európy a v USA v ostatných rokoch vykonali ich vlastní štátni občania - práve takto formálne “integrovaní” potomkovia imigrantov druhej, tretej či x-tej generácie!

 

Pravda, po príklady falošnej integrácie imigrantov a ich potomkov nemusíme chodiť do zahraničia či dokonca až do zámoria, takýchto príkladov máme aj my sami doma viac, ako by bolo zdravé. Aj na dnešnom území Slovenska, hoci je podľa exaktných genetických zistení v strednej Európe krajinou s najväčším podielom autochtónneho prapôvodného obyvateľstva, máme dnes istý počet občanov, ktorí nie sú autochtónnymi obyvateľmi Slovenska, ale sú to potomkovia imigrantov (ďalej len PI), čo pred desaťročiami či stáročiami prišli alebo privandrovali do našej vlasti. Evidujeme ich ako národnostné či náboženské menšiny, poskytujeme im všetky občianske práva a k tomu navyše ešte aj nemalé nadpráva či výsady, ktoré farizejsky nazývame menšinovými právami, na ktoré však príslušníci štátotvorného národa ani pri všetkej deklarovanej občianskej rovnosti nemajú nárok a ani ich nepožívajú. Dokázateľne sú teda PI na Slovensku oproti hostiteľskému slovenskému národu občiansky i materiálne zvýhodňovaní a sú tu všetky objektívne dôvody k tomu, aby sa plne stotožňovali so záujmami nášho národa a štátu. Pozrime sa teda na mieru ich dlhodobej integrácie a na jej reálne prejavy a výsledky.

 

Niektorí z PI dosiahli pozoruhodné profesionálne úspechy, ich aktivity prinášajú Slovensku viaceré materiálne, kultúrne i politické pozitíva a ich nositelia si naozaj zaslúžia naše uznanie a úprimnú vďaku. To by sme mali mať vždy na zreteli.

 A ako je to s integráciou tých ostatných PI na Slovensku? To najobjektívnejšie zistíme, keď reálne posúdime ich postoje, resp. správanie sa ich demokraticky ustanovených predstaviteľov, v zlomových situáciách Slovenska. Takých zlomových situácií bolo po páde komunistického režimu za uplynulé štvrťstoročie naozaj neúrekom a bolo by zbytočné ísť do podrobností a posudzovať ich všetky iba z aspektu postojov a správania sa PI. Sústreďme sa teda iba na tie zlomové udalosti, v ktorých sa rozhodovalo o naplnení nezadateľného práva slovenského národa na zvrchovanosť v samostatnom demokratickom štáte a o rozhodujúcich krokoch, ktoré formovali a formujú politickú, ekonomickú a sociálnu štruktúru tohto štátu a tým aj kvalitu života  v š e t k ý c h  jeho občanov. Pravdu o skutočnej integrácii PI na Slovensku pritom sine ira et studio zistíme tak, že pri každej tejto zlomovej situácii objektívne posúdime správanie PI a ich demokraticky ustanovených predstaviteľov, čiže na pozitívnu stranu nášho prieskumu si zaevidujeme, koľko z nich sa postavilo ZA základné záujmy nášho hostiteľského národa a na negatívnu stranu si uvedieme, koľko z PI sa postavilo PROTI základným záujmom slovenského národa a nášho demokratického štátu. Akýkoľvek omyl je v tomto prípade vylúčený - všeobecne známe správanie sa PI, ale hlavne dokázateľne zdokumentované konanie demokraticky ustanovených predstaviteľov PI, dáva na tieto otázky celkom jasné a nespochybniteľné odpovede!

Takže poďme k jednortlivým rozhodujúcim udalostiam pred zánikom Česko-Slovenska a posúďme, koľko PI sa k našim spoločným záujmom postavilo pozitívne a koľko negatívne: 

7.3.1990 bol zaregistrovaná obnovená Slovenská národná strana, požadujúca v zmysle základných dokumentov OSN aj pre slovenský národ sebaurčenie v nezávislej a demokratickej Slovenskej republike.. Koľko PI ju podporovalo?

29.3.1990 bol v “pomlčkovej vojne” prijatý vo FZ absurdný český návrh nového názvu štátu vo dvoch podobách. Koľko predstaviteľov PI podporilo český návrh tohto komického zákona, ktorý potom musel byť už 22.4.1990 zrušený a nahradeený novým názvom ČSFR?

25.10.1990 prijala SNR jazykový zákon, ktorý ani zďaleka nezodpovedal návrhu širokých vrstiev občanov a štátoprávnym záujmom SR.

11.9.1991 Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene uverejnila  v ý z v u  o potrebe vyhlásenia zvrchovanej SR ako subjektu medzinárodného práva, ktorú podpísalo množstvo občanov SR. Následne politickí predstavitelia SR vydali dve kontroverzné vyhlásenia: Za zvrchované Slovensko (G.Kaliská, R.Kaliský, V.Mečiar, J.Prokeš, D.Slobodník a iní) a Za spoločný štát (Ľ.Feldek, M.Lasica, M.Vášáryová a iní). Kto podporil ktorý z týchto dokumentov?

7.5.1992 na zasadaní SNR bola na programe diskusia o vyhlásení suverenity SR. Predseda SNR (!) F.Mikloško vyhlásil suverenitu za “ľahkomyseľný krok”, za ktorý KDH neberie zodpovednosť a predseda vlády SR (!) J.Čarnogurský varoval pred vyhlásením suverenity. SNR schválila vyhlásenie suverenity SR hlasmi 73 poslancov, proti hlasovalo 51 poslancov. Na verejných podujatiach sa prijímali stanoviská k tomuto vyhláseniu - kto zaujal aké?

30.5.1992 z iniciatívy zoskupenia Zvrchované Slovensko sa konala na Donovaloch pracovná porada slovenskej inteligencie, ktorá sa vyslovila za úplnú štátnu suverenitu SR a na teno účel založila občianske združenie Kongres slovenskej inteligencie.

16.6.1992 po víťazstve HZDS v predčasných parlamentných voľbách predseda Maďarského kresťanskodemokratického hnutia B.Bugár vyhlásil, že v prípade zriadenia samostatného slovenského štátu jeho hnutie predloží požiadavku maďarskej územnej autonómie. Ktorí z PI sa postavili proti uvedenému vyhláseniu, narúšajúcemu územnú celistvosť SR?

17.7.1992 SNR schválila Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky.  Podpísal ju predseda SNR I.Gašparovič a predseda vlády SR V.Mečiar a z balkóna budovy SNR ju verejnosti prečítal podpredseda J.Prokeš. Za prijatie deklarácie hlasovalo 113poslancov HZDS, SNS a SDĽ, proti bolo 24 poslancov KDH a maďarského Spolužitia a zdržaním sa proti prijatiu deklarácie postavilo 10 poslancov Spolužitia a SDĽ maďarskej národnosti. Na toto legitímne a suverénne rozhodnutie SNR reagoval V.Havel už 20.7.1992 tým, že sa “vzdal” funkcie prezidenta ČSFR, do ktorej ho Federálne zhromaždenie 3.7.1992 pre nesúhlas slovenských poslancov nezvolilo!

1.9.1992  SNR schválila Ústavu Slovenskej republiky. Pred hlasovaním zasadaciu miestnosť SNR demonštratívne opustili poslanci za MKDH a Spolužitie, za ústavu hlasovalo 114 poslancov HZDS, SDĽ a SNS, 16 poslancov za KDH hlasovalo proti a 4 poslanci maďarskej národnosti za SDĽ sa zdržali hlasovania.

25.12.1992 Federálne zhromaždenie ČSFR schválilo ústavný zákon o zániku ČSFR uplynutím dňa 31.12.1992, ktorý obidvom nástupníckym štátom zakazoval používať štátne symboly zaniknutej ČSFR. Proti zániku federácie hlasovali zo Slovenska siedmi poslanci za KDH a štyria poslanci za SDĽ. Záverom ešte Federálne zhromaždenie 17.12.1992 prijalo uznesenie o zániku ČSFR a o vzniku nástupníckych štátov, čím bola kapitola bývalého spoločného štátu legitímne a definitívne uzavretá.

Pri všetkých týchto udalostiach síce hlasovaním v orgánoch priamo rozhodovali zvolení zástupcovia občanov, ale na príprave a formovaní obsahu prijatých dokumentov prostredníctvom aktivít politických strán, hnutí a rozličných organizácií i prostredníctvom verejných podujatí a demonštrácií sa mohli nepriamo posielať vlastne všetci občania SR, vrátane PI. Také sú princípy pluralitnej demokracie a tak to má byť! Posúďme teda nezaujato a z hľadiska základných legitímnych záujmov slovenského národa, a tým aj záujmov prichýlených prišelcov, pomer pozitívnych a negatívnych postojov PI pri týchto rozhodujúcich udalostiach.

Od ustanovenia súčasnej Slovenskej republiky ustavične prebieha nepretržitý a mnohovrstevný zápas o jej ovládnutie tými živlami, ktoré vždy stáli proti jej vzniku a urobili čo bolo v ich silách, aby sa legitímne právo na sebaurčenie slovenského národa v suverénnom a demokratickom slovenskom štáte nemohlo realizovať. Aktivity týchto živlov postupne gradujú a v niektorých prípadoch nadobúdajú dokonca až podoby cieleného rozkladu štátnosti i rozkladu celej spoločnosti. S podrobnosťami sa tu nemožno z priestorových dôvodov zaoberať, posúďme však sami, aká je účasť PI na jednotlivých týchto aktivitách, aby sme získali obraz, kto v skutočnosti za týmito aktivitami a za ich aktérmi stojí. Keďže z médií hlavného prúdu na Slovensku som sa to, celkom pochopiteľne, nedozvedel, občas si zájdem pozrieť nejakú tú demonštráciu v hlavnom meste Slovenska. Demonštruje sa za všeličo a naozaj za hocičo. Napríklad za suché handry na dne morskom - čiže za absenciu korupcie pri vnútenej privatizácii obrovského národného majetku! Alebo za zrušenie tzv. Mečiarových amnestií - čiže za likvidáciu slovenského štátu, lebo štát je právne definovaná veličina a retroaktívne zrušenie fundamentálneho právneho aktu (zákona, amnestie) je v diametrálnom rozpore s principiálnym pojmom právnosti a štátu. Hoci na týchto demonštráciách vidno vždy zhruba tie isté tváre, vykrikujú sa na nich takmer vždy rovnaké heslá a na tribúnach vystupujú takmer vždy tie isté politické “celebrity”, prezlečené síce už do kaftana tretej či štvrtej “politickej strany”, ešte nikdy som na nich nezahliadol transparenty s nápisom, povedzme, Poberáme granty z tej a tej mimovládky, alebo Dotuje nás tá a tá nadácia! Takže konkrétna identifikácia demonštrujúcich aktérov a hlavne ich zákulisných ideológov a sponzorov je značne sťažená. Lenže . . .

 

. . . lenže bezmedzná drzosť a nízky inteligenčný kvocient demonštrantov toto prísne strážené tabu nedávno celkom nečakane prelomili. Na jednej z demonštrácií na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí totiž demonštranti verejnosti v podobe dvoch veľkých a profesionálne perfektne vyhotovených transparentov predviedli, že to všetko robia, vyjadrené lapidárnymi slovami geniálneho Jana Wericha, ... částečně z blbosti a částečně za cizí peníze!

Prvým bol transparent s nápisom ANI ZA BOHA, ANI ZA NÁROD! A ten vlastne nepriamo odhaľoval ideologicko - etnickú identitu demonštrantov a ich zákulisných sponzorov. Jeho nápis je totiž narážkou na politicko - etnické pomery na Slovensku za prvej ČSR. Vtedy stúpenci Slovenskej ľudovej strany, usilujúci o samosprávu kresťanského Slovenska bez cudzieho dirigovania, demonštrovali pod heslom Za Boha a za národ! Ich protivníci demonštrovali pod inými heslami. Napríklad vyznavači stalinského komunizmu pod heslom Za červené Slovensko, nemeckí PI demonštrovali za hitlerovský Grossdeutschland až po Ural, maďarskí PI za horthyovský fašistický Nagymagyarország až po Tatry, ba v rovnakom duchu si “zademonštrovali “ aj naši židovskí PI dokonca až na diplomatickej úrovni. V ťažkých októbrových dňoch Slovenska roku 1938, keď sa Adolf Hitler a Benito Mussolini rozhodovali, akým veľkým kusom Slovenska sa odplatia Maďarsku za jeho avantgardné fašistické služby, vedúci Židovskej obce v Bratislave predložili Maďarskému konzulátu v Bratislave v mene 15 000 bratislavských Židov  p e t í c i u, aby Bratislava bola pričlenená k Maďarsku, hoci museli vedieť, že práve v Maďarsku sa začal fašizmus a organizované vraždenie Židov už na začiatku dvadsiatych rokov, teda dávno pred nástupom fašizmu v Nemecku i Taliansku (Bolo o tom vydaných viacero kníh od židovských autorov - niektoré z nich som prekladal do slovenčiny a pripravil na vydanie, napríklad András Gábor: Krvilační Maďari - čierna kniha vrahov, alebo József Halmi: Maďarské vraždenie - maďarský biely teror. Vyšli vo vydavateľstve Eko-konzult Bratislava v roku 2011).

 

Druhý transparent už len lapidárne potvrdzoval to, čo prvý naznačil. Mal výrazný a jednoznačný nápis MY NIE SME NÁROD, otŕčali sa s ním akísi mladíci s prihlúplymi úsmevmi na naivných tváričkách a bol zrejme určený na orientáciu tých najmenej chápavých či celkom hlúpych účastníkov demonštrácie, ktorí ešte celkom nepochopili zmysel hesla z prvého transparentu týchto demonštrujúcich PI – že demonštranti boli väčšinou PI a ich sponzori taktiež nepatria k slovenskému národu!

Poznatky z vyššie uvedených i neuvedených udalostí by nám mali slúžiť na reálne posúdenie miery a úprimnosti integrácie cudzích imigrantov a ich potomkov v našej vlasti a ich predpokladateľných postojov k hostiteľskému slovenskému národu a štátu. Ak v rozhodujúcich chvíľach oni sami alebo ich predstavitelia nestáli celkom jednoznačne na strane základných záujmov hostiteľského národa, mali by sme z toho vyvodiť logický záver, že ich voliči v našom demokratickom štáte bez ohľadu na ich národnosť svojimi hlasmi nesmú, alebo len maximálne selektívne môžu, delegovať do vedúcich politických, spoločenských či iných riadiacich funkcií. A pre príslušné orgány štátu by po objektívnom posúdení uvedených postojov a udalostí mala vyplynúť povinnosť osobitného sledovania tejto skupiny občanov, lebo poznatky zo zahraničia signalizujú, že práve skupiny nedostatočne či iba formálne integrovaných imigrantov a ich potomkov sú najväčším potencionálnym zdrojom páchateľov budúcich trestných činov a teroristických útokov, alebo iných protištátnych a protispoločenských skutkov.