Pred rokmi sme s napätím sledovali všetky informácie z priebehu tzv. sudetonemeckých zrazov v Bavorsku, na ktorých sa zúčastňovali priamo odsunutí Nemci z Československa po roku 1945, alebo ich potomkovia. Samozrejme, súčasťou týchto stretnutí bolo volanie po návrate do pôvodnej domoviny, resp. vrátenie majetkov, ktoré museli zanechať v Československu. Po čase si prevažná väčšina týchto odsunutých Nemcov uvedomila, že realita je už dávno inakšia a či chcú, alebo nie, musia sa zmieriť s tým, že Benešove dekréty sú stále právoplatné. Na ich základe Nemcov aj Maďarov, ktorí žili na pôvodnom území Československa uznali vinnými z kolaborácie s hitlerovským a horthyovským režimom a za trest sa museli vysťahovať z vtedajšej republiky. Vysťahovanie Maďarov bolo však skôr symbolické, teda v ich prípade sa Benešove dekréty v praxi uplatňovali iba sporadicky a práve časť občanov maďarskej národnosti vysťahovali na Moravu a do Sudet, teda tam, kde predtým žili občania nemeckej národnosti.

Ako sme už v predchádzajúcich riadkoch spomenuli, Nemci si uvedomujú súčasnú realitu a jej výsledkom je aj tradičná účasť oficiálnych hostí z ČR na sudetonemeckých dňoch. O to viac však prekvapuje, že poslanec Európskeho parlamentu, občan Slovenskej republiky Pál Csáky žiada zrušenie Benešových dekrétov. Nuž, ťažko povedať prečo chce otvoriť túto citlivú tému i keď zároveň tvrdí, že ani jeden z tých 14 dekrétov už nie je právne účinný. Ale tento politik, ktorý v Európskom parlamente reprezentuje farby Strany maďarskej komunity /SMK/ veľmi dobre vie, čo chce. Nič viac a nič menej „iba“ zriadenie fondu vo výške 40 miliónov eur na podporu maďarskej menšiny. Nuž, jeho trúfalosť nepozná hranice. Kto má tie desiatky miliónov zložiť? Azda vláda SR?

Pán Csáky je veľmi čudný zástupca SR v EÚ a k tomu ešte za peniaze, ktoré dostáva zo Slovenska. Najradšej sa v Bruseli či Štrasburgu zdržiava medzi kolegami z Maďarska a vôbec mu nevadí, že ho neznalí situácie zaraďujú medzi našich južných susedov. O jeho vzťahu k rodnej krajine sme sa sami presvedčili pri našej návšteve Európskeho parlamentu v Štrasburgu. Najprv sme ho oslovili v maďarčine a oči mu zasvietili, tvár sa roztiahla do širokého úsmevu. Keď sme však pokračovali už po slovensky tak sa veľmi rýchlo obrátil a bez slova zmizol z nášho dohľadu...

Pál Csáky rád rozpráva o tom, ako naši občania maďarskej národnosti štyri roky po skončení II. svetovej vojny „trpeli“, pretože nemali školy s vyučovacím jazykom maďarským, ani nevychádzali noviny v maďarčine. Zaujímal ho však niekedy osud Slovákov, ktorí sa na základe Viedenskej arbitráže v roku 1938 zrazu ocitli na okupovanom území Maďarskom a viac ako šesť rokov boli len za svoju národnosť prenasledovaní, utláčaní a často aj väznení?

Ústavní právnici nemusia dlho uvažovať, aby zaujali stanovisko k Benešovým dekrétom. Nepovažujú ani za správne, ani za potrebné otvárať túto tému. Už aj preto, lebo dnes to môžu byť tieto dekréty a zajtra Trianonská zmluva.