Prezident pre všetkých alebo všetkých? – Dušan Slovák

Slovensko a médiá mesiac pred parlamentnými voľbami

 

Viac ako mesiac pred parlamentnými voľbami má každé vystúpenie mimoriadny ohlas. Sme v situácii, keď podľa prieskumov všetko smeruje k úvahám o tom či a aká bude povolebná koalícia strán. V tejto súvislosti sa nielen na domácej, ale aj v súvislosti so zahraničím je samozrejmé, že pozornosť vyvoláva všetko čo robí prezident.

 

Najsledovanejšie médiá  na popredných miestach zaznamenali, že prezident ocenil pri príležitosti výročia vzniku štátu aj tých, ktorí neboli za vznik Slovenskej republiky. Podobne sa vyjadril aj Anton Hrnko, keď o. i. povedal „nemožno prehliadnuť, že mnohí z nových nositeľov vysokých štátnych vyznamenaní aktívne vystupovali proti všetkým aktivitám smerujúcim k vyhláseniu suverénnej a samostatnej Slovenskej republiky...a pri príležitosti vzniku Slovenskej štátnosti nebol vyznamenaný nikto, kto sa o túto štátnosť zaslúžil či už pred jej vznikom alebo neskôr“. Hrnko to považuje za „nedobrý signál, ktorý si mnohí občania môžu vysvetliť, že prezident nechce byť prezidentom všetkých Slovákov“.

 

Úlohou žurnalistiky v predvolebnom období môže či má byť držať sa faktov a nebyť figúrkou na predvolebných šachovniciach. Tým väčšmi, že dnes na to máme reklamné agentúry. Faktom je, že vyznamenania sa nevnímajú ako symbol zmierenia v rozdelenej slovenskej spoločnosti, za akúsi hrubú čiaru za delením kto bol za a kto proti, ale skôr ako výraz celkovej marginalizácie tých, ktorí sa o vznik štátu aktívne pričinili. Vyzerá to tak, ako keby sa nemýlili tí, čo sa nevedeli zmieriť s jestvovaním republiky a naopak mali historickú pravdu. Po vzniku republiky vznikla aktívna koncepcia politiky vychádzajúca z toho, že ak sa nedalo zabrániť vzniku štátu, treba urobiť všetko pre to, aby sa moc zobrala z rúk tých, čo samostatnosť s aktívnym prispením českej strany, osobitne Václava Klausa, uskutočnili.

 

Dnes zasa akoby šlo o koncepciu vytvoriť aktívnu blokujúcu menšinu. Pretože zasa je na politickej scéne dominujúca politická strana. Má to odraz aj v médiách, kde sa  už vrátil termín štátostrana. Osobitne ostrej a trvalej kritike je vystavený jej čelný predstaviteľ, ktorý práve zásluhou “blokujúcej menšiny“ neuspel v prezidentských voľbách. Veľký priestor dostávajú najradikálnejší kritici terajšej vlády v zahraničných médiách, v  susednom štáte. Dokonca tam bývalí špičkoví diplomati vystupujú s úvahami o tom, aký je rozdiel medzi štátnikom a politikom na Slovensku. Pritom práve postup šéfa vlády a strany v zásadných medzinárodných otázkach, napr. migrácie, sa považuje len za účelovú  politickú a nie štátnickú predvolebnú rétoriku. „Štátostrana“,  jej čelný predstaviteľ sa porovnáva s Maďarskom či Poľskom. Toto tvrdenia kríva na obe nohy. Slovenská politika dôsledne dodržuje záväzky, ktoré má v rámci Severoatlantickej aliancie ako aj Európskej únie a v rámci tých štátov, ktoré majú spoločnú menu euro. Aký rozdiel je medzi pomermi na Slovensku a skutočnou štátostranou u susedov, to názorne vidno na búrlivej scéne medzi Poľskom a vrcholnými inštitúciami Európskej únie či europarlamentu a na potrebe vyjasňovať si vzťahy s Nemeckom. Nič takého sa nedeje na Slovensku. Podobne,  ak by sme už siahli po termíne štátostrana, tak skôr sa tento termín používal, a to aj na európskych fórach voči Maďarsku. Nič podobné sa nedeje na Slovensku ani pokiaľ ide o politiku. Pokiaľ ide o médiá, tak verejnoprávne či súkromné tým dupľom. A to je veľký rozdiel. To nás líši od oboch susedných štátov, slovenských partnerov vo Vyšehradskej štvorke. Napokon aj poďakovanie na medzinárodnej, ktoré dostala slovenská vláda za svoj prístup k Ukrajine ukazuje na rozdiel medzi tým, čo reálne urobili naši susedia a ako to urobila Bratislava.

 

Potreba silnej strany alebo súdržnej koalície je tu tiež iná, ako u susedov. Slovensko je totiž v inej Európskej únii ako bolo pri svojom vstupe. Dnes nejde o splnenie podmienok na „vstup do klubu“, ale o principiálnu otázku ako a čím prispeje Slovenská republika k formovaniu politiky únie osobitne jej špičky v čase terajšej krízy. Videli sme nekonečný seriál schôdzok na najvyššej úrovni keď išlo o financovanie Grécka a ich nedostatok keď išlo o riešenie migračnej krízy. To dnes chápe každý. Práve rozdiel v prístupe k migračnej kríze ukázal potrebu aktívnej politiky. Je jasné, že vláda či už jednej strany alebo koalície bude mať rozsiahlu a neľahkú agendu. Kritika a výhrady z boku voči exekutíve, postup podľa zásady blokujúcej menšiny nie je štát prospešnou kartou vo voľbách. Preto Anton Hrnko tvrdí, že „Slováci si budú musieť počkať minimálne do ďalších nasledujúcich volieb, aby bola ocenená práca za národ a nie proti jeho vitálnym záujmom.