Prelomové fakty o vzniku Slovenského národného divadla – Dušan D. Kerný

V čase, keď sa politika stala divadlom máme možnosť zoznámiť sa s prvým originálnym súhrnom faktov dokumentárneho pohľadu o časoch, keď divadlo bolo špičkovou politikou. Ide o vznik SND po prvej svetovej vojne v novo sa rodiacom štáte. Vtedy  najvyspelejšie centrum pre vznik slovenského profesionálneho divadla - Martin – ostal v úzadí. Prečo a najmä ako sa sídlom SND stala Bratislava, kde takmer nebolo slovenského publika?

 

Nová štúdia je strhujúci príbeh. Je z dielne divadelného vedca, pedagóga a divadelného kritika, výraznej osobnosti Andreja Maťašíka. Autor  približuje po priam detektívnom pátraní ako to presne bolo so vznikom a prvými krokmi Slovenského národného divadla. Teda o tom aký bol vývoj SND od prvopočiatkov. Prináša  informácie, ktoré oslovujú novou silou poznania dejín – tak nášho hlavného mesta, ako aj politiky a v neposlednom rade aj národnej povahy a terajších pomerov.

Vzdelanec Maťašík si položil otázku a našiel na ňu v archívoch originálnu odpoveď. Otázka znela: čo vlastne bolo pred 1. marcom 1920 o ktorom všetci vedci tvrdia a dodnes sa to učí, že vtedy vzniklo Slovenské národné divadlo? Je  to ako v príbehu Kolumbovho vajca. Jednoduchá otázka bystrého vzdelanca s veľkým prehľadom, vedca, ktorý sa nechce stať fabulujúcim spisovateľom, ale dáva dovedna fakty v súvislostiach. Na ich konci  je zistenie, že niet jediného prvorepublikového dokumentu, ktorý by potvrdzoval záujem o slovakizáciu SND.

 

Matica sa dožadovala divadla

Prvá svetová vojna sa skončila v novembri roku 1918. Ale nie na Slovensku. V rokoch po prvej svetovej vojne bolo najakútnejšie obnoviť činnosť Matice slovenskej. Oživotvorujúce matičné valné zhromaždenie bolo zvolané na 29. marca 1919,. Muselo byť odložené pre maďarskú vojenskú inváziu na Slovensko. Odložiť sa muselo aj valné zhromaždenie zvolané na 5. jún 1919. Konalo sa napokon až 5. augusta 1919. Vytvorenie národného divadla, stáleho slovenského divadla bolo pochopiteľnou martinskou iniciatívou. Ako cituje štúdia: „ nebolo treba pochybovať, že vyspelý herecký káder martinského Spevokolu by bol mohol položiť základy profesionálnej činohry...pražská vláda nemala záujem budovať SND zdola, z prirodzených zdrojov slovenského ochotníctva, ale potrebovala v Bratislave, excentricky položenom novom hlavnom meste Slovenska obývanom prevažne neslovenským  obyvateľstvom budovať reprezentatívnu  inštitúciu, ktorá by upevňovala novú štátnu moc a ideológiu a manifestovala definitívne začlenenie mesta do nového štátneho útvaru...v Martine bolo z toho všetkého veľa roztrpčenia a pocitov krivdy“.

 

Hviezdoslav, Šrobár a divadlo

Výsledok martinských porád podľa dobovej tlače bolo, že minister s plnou mocou pre správu Slovenska, Šrobár dal pokyn utvoriť divadelné družstvo s kapitálom jeden milión a následne podľa dobovej tlače „oddal národné slovenské divadlo Friedrichovi Jeřábkovi, riaditeľovi divadla východočeských miest s tým, že Slovenské národné divadlo bude pestovať operu, operetu a činohru a začne činnosť 1. apríla 1920.  Lenže už vtedy ministerstvo školstva a národnej osvety nepovažovalo za vhodné, aby sa “monopolizovalo všetko slovenské divadelníctvo v súkromných rukách“.

Autor Maťašík nás vedie krok po kroku, faktom po fakte celou spleťou udalostí. Kdesi na začiatkoch je cesta Pavla Országha Hviezdoslava /jedného z prvých predsedov v auguste 1919 znovuožitvorenej Matice/ do Prahy. Bolo to na  50. výročie osláv položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe v máji  1918. Cesty pod tlakom verejnosti sponzorovanej liptovskými milionármi a kvôli uhorskej vrchnosti tajnej akoby na liečenie. Hoci dodnes sa nepodarilo ani autorovi vypátrať všetky fakty a prejav, ktorý mal Hviezdoslav, faktom je „veľkolepé podujatie zjavne nechalo stopy“ a hlavne so staručkým  Hviezdoslavom prítomný Šrobár si uvedomiť si mimoriadnu silu divadla a stal sa rozhodujúcou osobou pri vzniku SND.

 

Zápas o Bratislavu

Divadlo malo v Bratislave však obrovský problém, ešte v polovici februára  1919 mestská rada prijala uznesenie, ktorým Prešporok premenovala na Wilsonovo mesto v nádeji, že to pomôže nezačleniť Bratislavu do nového štátu. Mesto aj radnica boli etnicky nemecko-maďarské. Keďže budova divadla patrila mestu o. i,. nemeckí a maďarskí mešťanostovia rozdelili sezóny  medzi nemecké a maďarské predstavenia. Takže päť rokov by slovenské divadlo nebolo pripustené  Nová štátna moc si paradoxne pomohla stále platným zákonom z čias Bachovho absolutizmu z roku 1850 / ktorý platil potom až do roku 1948 !!!/, aby štátna moc zlomila radnicu. Ako na inom mieste pripomína autor, radnica ešte ani po dvoch rokoch jestvovania štátu nevedela prísť Slovenskému národnému divadlo na meno.

 

A tak, podľa dobovej tlače, sa po oživotvorujúcom zhromaždení Matice slovenskej v auguste 1919 založila spoločnosť Národného divadla slovenského s tým, že bude mať v niektorých slovenských mestách dokonalé budovy k dispozícii, kde sa doteraz len maďarsky hrávalo. Situácia nebola jednoduchá, naopak, stále sa komplikovala. A tak napokon dejiny SND začínajú predstavením súkromnej českej spoločnosti. Dnes by sme ju nazvali za subjekt zábavného priemyslu a nie umeleckou ustanovizňou.

 

Tlač už vtedy pripomínala potrebu prispôsobovať repertoár nie nahodilostiam, ale opravdivým pomerom slovenským, aby sa neublížilo zvláštnej samorastlej senzibilite slovenského ľudu...nemôže sa to stať násilným zvratom... ľudia potrebujú opory a mravnú spruhu a potrebu v divadle spoznať národného ducha.

 

Pravda o uskutočňovaní pekných zámerov však bola iná. Autor kriticky rozoberá tvrdenia niekoľkých generácií divadelných kritikov, historikov, všetko renomované autority, aby vykreslil pútavo, priam detektívne podrobne ako to bolo so vznikom SND a tým, že prvá skutočná, bez akýchkoľvek pochybnosti slovenská premiéra v Bratislave bola 21. mája 1920. Vtedy uviedli jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského. Bol to utorok a svedkov tohto prvého slovenského večera a prvého vystúpenia slovenskej herečky v profesionálnom divadle bolo veľmi málo, kľúčovým problém SND od začiatku bol zúfalý nedostatok divákov, Slováci tvorili výraznú menšinu a patrili k chudobnejším vrstvám.

 

Dráma však pokračuje a napokon najneskôr už v roku 1923 bola situácia taká, že  „družstvo SND už mohlo poďakovať českým kolegom za pomoc, lenže hoci Šrobár hovoril o Slovákoch prakticky presadzoval čechoslovakizmus ....v novom štáte, ktorý zabezpečil majoritu umelo skombinovaného národa nad nemeckou menšinou  sa uplatňovali  staré asimilačné metódy, akurát sa tentoraz zo Slovákov nevychovávali Maďari, ale Čechoslováci, skrátene Česi. Za „túto prácu naviac“ českí divadelní podnikatelia inkasovali v Bratislave solídne subvencie. Divadlo bolo nielen zárobkovou činnosťou, ale aj priestorom zrážky protichodných čechoslovakistických a autonomistických prädov. Do všetkého zasahovala aj pražská prezidentská kancelára – práve práca Andreja Maťašíka objavila a využila teraz s odstupom mnohých desaťročí, po prvý raz /!/ jej archív súvisiaci so SND.

 

Potreba emancipácie

Sledujeme príbeh ako Ján Borodáč „nebol jediný, kto sa zamýšľal nad tým ,ako pomôcť Slovenskému národnému divadlu prekonať problémy vyplývajúce z umelého implantovania českého divadla do slovenskej kultúry“. A následnú sériu ekonomických problémov, napätí,  sporov, osobnosti Borodáča, ktorý „nepoznal slovenskú realitu spoza okien bratislavských ministerských úradovní, ale z denného kontaktu so žiakmi a rodičmi“. Do toho vstupuje o. i. skúsenosť z pražských a potom bratislavských vystúpení dodnes chýrneho MCHT – Moskovského umeleckého divadla v roku 1921. Pred nami sa odvíja príbeh plný mien a udalostí o formovaní slovenského profesionálneho divadelníctva. Obsahuje aj konštatovanie: nemožno nevidieť, že prvé kroky existencie Slovenského národného divadla boli súčasne premárnenou šancou vybudovať ho ako skutočne národnú kultúrnu ustanovizeň, poznačil to najmä zápas o charakter Slovenska v rámci republiky, umelá konštrukcia “československej“  národnej jednoty presadzovaná z pražského mocenského centra sa dostávala do každodenných konfliktov s požiadavkou národnej emancipácie Slovákov.“