• L. Kišelák
    L. Kišelák

Predstavujeme ...

18 – Ladislav Kišelák: Všetci majú nárok na plný a dôstojný život

Laca vlastne pozná každý milovník folklóru a ľudovej hudby na východnom Slovensku. Vlastne aj na východ, západ, sever a juh od východného Slovenska. Vo svojich chlapčenských dvanástich rokoch totálne prepadol folklóru a ten ho odvtedy už nepustil. A to má dnes už 58. Vedúci prešovského folklórneho súboru Šarišan, ktorý je vlajkovou loďou v konvoji umeleckých kolektívov prešovského Parku  kultúry a oddychu má výnimočnú vlastnosť – je skvelým a trpezlivým manažérom. Jednoducho povedané, keď sa do niečoho pustí, vie zdolávať úžasné prekážky. Vďaka tomu sa so Šarišanom ocitol na východe v Japonsku, na západe v USA. (Krajiny severu  a juhu nemôžeme pre nedostatok miesta vymenovávať.) Vďaka tomu má folklórny súbor Šarišan možno ako jediný na svete (možno s výnimkou Slnečného cirkusu) svojho brata na druhej stane Atlantiku, v USA. Folklórny súbor, zložený z bývalých členov šarišsko-prešovského Šarišanu a ich potomkov. Že medzi nimi vládne čulý ruch, o tom niet pochýb, len keby tých koruniek a dnes centíkov bolo o čosi viac. Laco však nesmúti, práve naopak, píše jeden projekt za druhým, aby získal nejaký grant, za ktorý by si Šarišanci mohli kúpiť namiesto zodratých nejaké zánovné čižmy, muzikanti nové nástroje, dievčence nové „fertušky“, aby na pódiu vyzerali ako krásavice z rozprávky. A aby mohli cestovať a prezentovať šarišský, zemplínsky, spišský, vlastne slovenský folklór a ľudovú pieseň kde kade vo svete. Laco tvrdí, že takto opatruje náš národný poklad...

Prečo sa Ladislav Kišelák (na obr.) rozhodol vstúpiť aspoň do „malej“, komunálnej  politiky? V zásade preto, aby pomohol rodnému mestu k rozvoju a folklóru k prežitiu týchto ťažkých časov, neprajných kultúre (ale štedrých k braku). Kandiduje na volebnej listine SMERu - SD, verí, že farby tejto strany budú pre neho šťastné. Sám o tom hovorí:

Niektoré rozhodnutia v živote človeka sa rodia dlho. Toto moje patrí práve do tejto kategórie. Nie je to tak dávno, keď ma napadlo, že práve teraz je tá správna doba. Tak som sa do toho pustil.  A už som v tom až po uši!

 

Spočítali ste si dobre rozloženie síl vo vašom šiestom obvode? Číslo 18 je až príliš nenápadné, o exkluzivite sa vôbec nedá hovoriť. To tak 17 alebo 21 alebo jeden...

No, je nás kandidátov akosi požehnane, ako v poriadnej osade detí. A tá osemnástka? No môžem za to, že sa volám Kišelák? Keby som bol Adam alebo Adamko, moment, pozriem sa do nášho zoznamu – no, ešte by som mal číslo 1 aj keby som sa volal Ananás, alebo Ander. Akurát ma napadlo, či kandiduje aj Ander z Košíc. Teraz vážne, nemyslím si, že v komunálnych voľbách sú rozhodujúce čísla poradia na kandidátkach. Aj keď sa Prešov zdá byť veľkým mestom, ľudia sa tu navzájom poznajú a vedia jeden o druhom niekedy až príliš veľa. Verím však v silu folklóru, ten si nájde cestu všade, do srdca každého našinca.

 

Rozhodnutie je teda definitívne, s čím chcete pomôcť spolubývajúcim na svojom sídlisku?

Pozrime sa na vec z bližšia. Som rodený Prešovčan, žijem tu, oženil som sa tu, vychoval dvoch synov, no a pracujem stále tu. Všetky roky mesta a jeho smerovanie som vnímal ako študent a vnímam aj ako dospelý, ako otec a starý otec. Vo všetkých rozmanitostiach, radostiach i starostiach. A viete ako to je, keď žijete 30 rokov na jednom mieste. Poriadne vám to vlezie pod kožu, to už nezmyjete. Čomu by som teda chcel pomôcť? Je prirodzené, že mám najbližšie k aktivizácii a obrode kultúrneho života na všetkých sídliskách mesta a s tým už súvisí aj podpora rozvoja národnostných menšín. Myslím si však, že pred to by sme mali postaviť vylepšenie kvality bývania. Teda postaviť základ, na ktorom sa dá budovať ďalšie.   Čo tým myslím: všetko od podpory výstavby nájomných bytov pre mladých ľudí a mladé rodiny, cez výstavbu protihlukovej steny na Ulici gen. Svobodu a nových parkovacích miest trebárs po dokončenie rekonštrukcie NS Opál či múdre prepojenie činnosti semaforov tak, aby nežrali nervy vodičom i chodcom, ale naopak, umožňovali plynulú jazdu v zelenej vlne bez stresov. Nemyslím, že je to zbytočnosť alebo maličkosť...

 

A peniaze na to všetko?

Nie je problém gazdovať vtedy, keď je hojnosť, ale vtedy, keď je peniažkov akosi pomenej.  Pred rokmi Slováci akosi zabudli na biblický príbeh o Jozefovi a faraónovi. A dovolili rozkradnúť všetko, čo bolo našetrené našimi otcami a dedami. Teraz za to trpíme. Takže peniaze! Naučme sa ich racionálne využívať a nedovoliť ich zneužívať. Nemám rád silné reči, veľké sľuby a mizerné skutky. Preto som zvolil slovné spojenie „Naučme sa“. Predovšetkým sa musíme naučiť tomu, že o výsledku volieb a tým aj o ďalšom smerovaní mesta rozhodujeme my, občania pri urnách. Voľby, to je odraz našej vôle. Naučme sa a naučme aj svojich zástupcov v mestskom zastupiteľstve, ktorým sme dali dôveru, aby pracovali zodpovedne v prospech mesta, nás občanov a nie v záujme úzkych skupiniek chamtivých ľudí, ktorí iba striehnu na to, čo by urvali zo štátneho a obecného. A žiadajme podrobné vyúčtovanie každej akcie do posledného centu. Som presvedčený, že takýto náš prístup sa rýchlo odrazí na vizáži a možnostiach našich sídlisk, na kvalite nášho života. Takže verím, že peniaze sú, len ich treba rozumne využiť. Mám v tom bohaté skúsenosti, udržiavať pri živote folklórny súbor takých kvalít a rozsahu, akým je Šarišan, na to treba zháňať peniaze prakticky každodenne, ale treba nimi aj šetriť a rozmyslieť si zmysel a prínos každého výdavku. Aj preto som v tomto smere optimista...

 

Ktorá kategória obyvateľov mesta potrebuje podľa vás zvýšenú pozornosť mestskej samosprávy?

Nechcem kategorizovať. Na jednej strane sú deti a mládež, ktorí potrebujú pieskoviská a ihriská, systematické a rozumné podchytenie kultúrnych a športových talentov – prepáčte že odbočujem, všimli ste si, aké obrovské množstvo talentov žije na našich sídliskách a ako mnohé z nich sa časom jednoducho stratia, pretože nemá kto s nimi cieľavedome pracovať? – potom tu máme kategóriu mladých ľudí so vzdelaním, ktorí márne zháňajú prácu, aby si mohli existenčne prilepšiť, zlepšiť svoje ekonomické podmienky a založiť rodiny? Pre mnohých je to neuskutočniteľný sen. A čo bude o desať – pätnásť rokov, keď pomrú rodičia, ktorí namiesto zaslúženého odpočinku musia drieť, aby ich uživili? Koľko nám pribudne v najbližších rokoch osamelých dôchodcov, o ktorých sa bude potrebné postarať? Už dnes je známe, že kapacity mestských sociálnych služieb sú nedostačujúce, ich štruktúra slabá. Koľko denných stacionárov pre osamelých starých či nevládnych ľudí, odkázaných na pomoc iných budeme mať v jednotlivých častiach mesta? Keď hovoríme o rozvoji mesta, hovorme predovšetkým o tomto. O príprave analýz, východiskových bodov, na základe ktorých môžeme a budeme musieť plánovať jednotlivé funkcie mesta. Nášho mesta, pre potreby nás, občanov. Aby bolo funkčné, aby sme sa v ňom cítili dobre, aby sme ho pociťovali ako náš skutočný domov. Pretože Prešov, to sme my! A všetci máme nárok na dôstojný a plnohodnotný život, nielen hŕstka vyvolených. Ale musíme pre to začať niečo robiť. Rozumne a zo všetkých síl. Budúcnosť našich detí nevybudujeme kŕmením holubov, nezáujmom o to, čo sa v meste deje a závistlivým ohováraním každého, kto sa pokúsi niečo urobiť.

 

Toľko ďalší z kandidátov na prešovských poslancov, Laco Kišelák.  Muž  so schopnosťami manažéra, muž milujúci folklór, muziku a tanec, muž, ktorý dokáže, keď treba,  pracovať do úmoru. Škoda, že nebývam v šiestom obvode, určite by jeho osemnástka dostala môj hlas!