Pre mnohých to bola posledná šanca? – Vladimír Mezencev

Ukrajina má za sebou parlamentné voľby. Napriek tomu, že ich výsledky rešpektujú  všetci, teda Ukrajinci, EÚ i Rusko, nič nevyriešili. Akurát dajú legitimitu novozvolenej Verchovnej rade i novovytvorenej vláde. Čím viac sa blíži zima, tým tých problémov bude viac. Ťažko povedať ako si z nimi Ukrajina poradí. S prázdnou štátnou pokladnicou, dlhmi, zmietajúca sa v hospodárskej kríze a k tomu ešte v občianskej vojne... S tým všetkým – ako sa hovorí – na krku. Jednoznačne, nikomu od našich východných hraníc nie je čo závidieť. Ukrajinci však za posledných sto rokov prežili toľko utrpenia, hladu, vojen, národnostného útlaku, bez ohľadu na to, či to bolo na východe, alebo západe krajiny, že len tak nepadnú na kolená.

 

Vráťme sa však k voľbám, ktorých priebeh i výsledky sledoval celý svet. Niektorí favoriti v nich uspeli, iní nie. V každom prípade rôzne predpovede mali ďaleko od konečného sčítania hlasov. Pozrime sa na jeden z výskumov verejnej mienky z prelomu septembra a októbra, uskutočnený Kyjevským medzinárodným sociologickým inštitútom:

1./ Blok prezidenta P. Porošenka 31,1%

2./ Radikálna strana /O. Ľaško/ 13,1%

3./ Občianska pozícia A. Hricenka 9,7%

4./ Strana SILNÁ UKRAJINA /S. Tyhipko/ 7,8%

5./ Občiansky blok /A. Jaceňuk, O. Turčinov/ tesne pred voľbami ešte pod menom  Vlastenci Ukrajiny 6,4 %

6./ Baťkivščina /VLASŤ/ J.Tymošenkovej 6,1%

 

„Pod čiarou“, teda pod hranicou 5% zostali Komunistická strana Ukrajiny /4,6%/, Svoboda /4,4%/, Opozičný blok /3,8%/, Svojpomoc /2,9%/, Pravý sektor /D.Jaroš/ 1,8%... Realita však bola dosť odlišná. Porošenkov blok získal nakoniec o 10 percent hlasov menej, na veľké prekvapenie sa nakoniec celkovým víťazom volieb stal Ľudový front  A.Jaceňuka s vyše 22% hlasmi. Azda najväčším prekvapením bolo v poradí tretie miesto Svojpomoci, úplne novej politickej sily ľvovského primátora A.Sadového, ktorá nazbierala až 11% zo všetkých platných hlasov. Do parlamentu sa dostal aj Opozičný blok /9,45%/, ktorého jadro tvoria členovia bývalej najsilnejšej Strany regiónov z ktorej vyšiel aj zosadený prezident Viktor Janukovyč. Päťpercentnú hranicu prekročila aj Radikálna strana Oleha Ľašku /7,5%/, kontroverzného politika. Ide o tzv. nečitateľnú stranu od ktorej nikto nevie, čo môže očakávať. Len-len sa do Verchovnej rady dostala strana Baťkivščina /VLASŤ/ J.Tymošenkovej s iba 5,7%. Dlhší čas sa snažila držať krok so Stranou regiónov, keď ešte bola pri moci a otvorene stál za ňou i prezident, ale iróniou je, že počas väznenia Tymošenkovej na čele Baťkivštiny stál vtedy jej najvernejší spojenec A.Jaceňuk...

 

PREKVAPENÝ NAD OČAKÁVANIE

Do parlamentu sa síce po prvýkrát nedostala komunistická strana, ale to prevažnú väčšinu Ukrajincov vôbec netrápi. Mrzieť však môže to, že pred bránami  Verchovnej rady zostala Občianska  pozícia A. Hricenka.  Tento  líder strany  bol v rokoch 2005-2007 ministrom obrany Ukrajiny, je to skúsený politik a volebný program jeho strany v rôznych výskumoch verejnej mienky podporovalo takmer pravidelne asi 10% respondentov. Vo voľbách neuspela ani strana SILNÁ UKRAJINA Serheja Tyhipka ! Neobyčajne zaujímavého politika. V časoch rozpadu Sovietskeho zväzu pôsobil ako vedúci tajomník oblastného výboru Komsomolu v Dnepropetrovsku. S komsomolcami i komunistami sa však rozišiel veľmi rýchlo a miesto oplakávania  straty starých dobrých časov sa začal venovať štúdiu modernej ekonomiky a stal sa skutočne super úspešným manažérom i spoluzakladateľom jednej z najsilnejších ukrajinských bánk. Do novej ukrajinskej politiky vstúpil v roku 1997 a to ihneď do funkcie vicepremiéra. Menili sa prezidenti i premiéri, ale Tyhipko zostával vo vládach, predovšetkým vo funkcii ministra hospodárstva.

 

V roku 2010 sa Sergej Tyhipko rozhodol kandidovať na funkciu prezidenta. Vtedy, kedy sa v podstate rozhodovalo iba medzi dvomi kandidátmi – Janukovyčom a Tymošenkovou. Tyhipko mal zohrať iba úlohu tzv.technického kandidáta, teda v južnej a strednej časti krajiny odobrať hlasy Janukovyčovi v prospech vtedajšej premiérky. Na veľké prekvapenie však nazbieral až 17% hlasov a v 1.kole volieb skončil ako tretí najúspešnejší kandidát. Politológovia vtedy vyrátali, že pokiaľ by sa Tymošenková vzdala postupu do druhého kola v prospech Tyhipka, určite by sa stal prezidentom. Tá to odmietla a naopak – sľúbila Tyhipkovi funkciu premiéra v prípade, že vyzve svojich voličov, aby svoje hlasy dali jej. Slušne  to však odmietol...

 

Premiérske kreslo potom očakával od Janukovyča. Nedostal ho, stal sa iba jedným z námestníkov predsedu vlády.  Najskôr mal na starosti ekonomickú agendu, potom tu najťažšiu – sociálnu. Vo vláde sa na tejto funkcii akosi vytratil, či „rozpustil“ a začal strácať kredit u tých, ktorí ho tvrdo kritizovali za spoluprácu s Janukovyčom. O to viac bodov vtedy zbieral Jaceňuk, ktorý ponuku prezidenta na miesto vo vláde odmietol. Zu začal Tyhipkov pád z vrcholu politickej kariéry. Jeho strana Silná Ukrajina sa plne podriadila vládnucej Strane regiónov, tá predsa potrebovala mať tvár takého liberálneho politika, akým Tyhipko pôvodne bol. Ten stále čakal, že za „podarovanie“  Silnej Ukrajiny dostane funkciu premiéra. Nedostal a po udalostiach na Majdane ho už nikto nepotreboval. Nedávne parlamentné voľby boli preňho poslednou šancou udržať sa vo vrcholovej politike. Z jeho bývalej charizmy a obľúbenosti nezostalo prakticky nič... Prečo však venujeme  toľko pozornosti  jednému mužovi, ktorí síce bol i premiérom, mal šancu stať sa prezidentom, ale dnes už skôr pripomína politickú mŕtvolu? Lebo jeho strana Silná Ukrajina už vôbec nie je silná a zároveň preto, lebo kuloárne intrigy síce raz-dvakrát môžu politika priviesť na výslnie, ale môžu preňho znamenať aj definitívny pád. Nakoniec, za takýmito príkladmi nemusíme chodiť až na Ukrajinu. Aj doma ich máme dosť. Pred naším východným susedom máme však tú výhodu, že takéto „padnuté hviezdy“ môžeme premiestniť do Bruselu...

 

Nemôžeme  nespomenúť ani stranu SVOBODA. Jej poslancov bolo doteraz v parlamente počuť najviac. Boli protivýchodní  a zároveň protizápadní. Chcú Ukrajinu bez Ruska, EÚ, NATO, jednoducho bez každého. Možno by tá ich Ukrajina prežila ako nejaký ostrov v trópoch v Tichom oceáne. Nie však tá reálna, ktorej veľká časť túži byť súčasťou západnej, resp. strednej Európy a tá menšia by sa neváhala ihneď spojiť s mátičkou Ruskom. Bez zákonodarcov zo Svobody bude vo Verchovnej rade asi komornejšie prostredie. Možno...

 

A ČO „NEZÁVISLÍ“ ?

Špecifikom ukrajinských volieb je to, že okrem politických strán sa o poslanecké mandáty uchádzajú aj fyzické  osoby, ktorým sa hovorí „nezávislí“, i keď  mnohí z nich majú stranícke krytie. Tak napríklad, Dmytro Jaroš, šéf Pravého sektora, ktorému Moskva i Donbas dali nálepku neofašistu. V májových prezidentských voľbách dostal necelé percento hlasov, jeho strana neprešla ani v nedávnych parlamentných, ale on sám sa medzi zákonodarcov  dostal v jednomandátovom obvode v Dnepropetrovskej  oblasti. Teda tam, kde žije veľká väčšina ruskojazyčných Ukrajincov ! Aj toto je jeden z paradoxov života na Ukrajine. Ďalším bude to, kto na svoju stranu získa čo najviac zo 110 týchto „nezávislých“, víťazov v jednomandátových obvodoch. Jaceňuk, alebo Porošenko?  Veď nie je to iba Jaroš, ale najmä rôzni velitelia jednotiek, ktoré bojovali proti separatistom.

 

Voľby v prevažnej časti Ukrajiny nič nerozhodli. Ako sa hovorí, nevytiahli krajinu z biedy. Nás východný sused musí predovšetkým prežiť zimu – a potom sa uvidí. Možno po nej už tandem Jaceňuk – Porošenko nebude  ani existovať. Bude však určite inflácia, kríza, nezamestnanosť, chudoba. Ukrajinci si však zrejme povedia: „prežili sme cárov, atamanov, Lenina, Stalina i Hitlera, Chruščeva, Brežneva, Gorbačova, Kučmu i Janukovyča, prežijeme  Putina i nejednú našu Verchovnú radu. Len ten plyn aby sme mali...

 

ZBRAŇ DO RÚK NEVEZME!

Michail donedávna žil v najvýchodnejšej časti Ukrajiny, teda pri hraniciach s Ruskom, teraz sa presťahoval najďalej na západ, do Užhorodu. Nie preto, že v budúcnosti sa chce vysťahovať do niektorej z krajín EÚ, ale jednoducho preto, že v Zakarpatsku môže hovoriť ako chce, teda aj po eskymácky. „Patrím medzi takzvaných ruskojazyčných Ukrajincov a doteraz som si s ruštinou vystačil. Štátny jazyk síce ovládam, ale mám problém v ňom vyjadriť všetky  myšlienky. Tu, v Užhorode, našťastie pre mňa, na uliciach, v obchodoch i na trhovisku počuť viac ruštinu a to mi vyhovuje. Prišiel som sem z oblasti, v ktorej sa tvrdo bojovalo a možno ešte i bude, iba preto, lebo tu vraj žijú príslušníci až 140 národností a nehrozí, že medzi nimi vznikne etnická vojna,“ hovorí 42-ročný bývalý obchodník s umeleckými dielami.

 

V Donecku vlastnil malú galériu a i keď mal vždy veľmi ďaleko k solventným obchodníkom, podľa jeho slov patril medzi nižšiu strednú vrstvu. Keby však naďalej zostal na východe Ukrajiny, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o všetko. Žiadna vojna predsa umenie nepodporuje, skôr naopak. Našťastie, našiel sa jeden „kamikadze“, ktorý preplnenú galériu obrazmi a sochami kúpil a tak v Užhorode rozhodne nehladuje. „Z Donecka som odišiel aj preto, lebo zo mňa chceli urobiť vojaka akejsi Doneckej ľudovej republiky. Odmietol som... Prišiel som do Užhorodu a tu pre zmenu si mysleli, že oblečiem na seba uniformu príslušníka Ukrajinskej armády, alebo Národnej gardy. Aj túto ponuku som rázne odmietol. Mohol som si to dovoliť. Stačilo povedať, že som dva roky strávil v Afganistane ako príslušník Sovietskej armády a zaprisahal sa, že už v žiadnej vojne nebudem nikdy bojovať. Mám teda pokoj. Zatiaľ...“, povedal Michail a odišiel do niektorej z užhorodských galérií. V nich trávi celé dni a celá občianska  vojna mu môže byť ukradnutá. On v nej predsa nikdy bojovať nebude...

 

NEVERIA, ŽE BUDE MIER

Tesne pred parlamentnými voľbami na Ukrajine sa až 62% opýtaných respondentov vyjadrilo, že žiadne zákony ani politické riešenia neukončia občiansku vojnu. Iba 31,6 percenta opýtaných sú optimisti a veria, že mier možno dosiahnuť rokovaniami a kompromismi.

 

Po voľbách v samozvaných ľudových republikách v Donbase si politológovia myslia, že Luhanská i Donecká oblasť urobili ďalší krok k svojej samostatnosti. Pritom takmer polovica Ukrajincov si myslí, že prijatie zákona o zvláštnom štatúte Donbasu, teda o určitej forme autonómii v rámci Ukrajiny, bolo protizákonné. Vyše 57% občanov si myslí, že na separatistov sa nesmie vzťahovať zákon o amnestii. Za udelenie amnestie je 35,5% opýtaných /7% sa nevedelo rozhodnúť, či sú za, alebo proti/. Nevieme, či sa výsledky tohto prieskumu dostali do rúk prezidenta P. Porošenka, ale práve v týchto dňoch navrhol zrušiť tento nedávno prijatý zákon o „autonómii“ Donbasu. Z ankety vyplýva, že Ukrajinci zatiaľ neveria, že v blízkej budúcnosti budú žiť v mieri...

/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.