Prečo sa nebáť migranta – Dušan D. KERNÝ

Keď sa začínal rok 2015, nikto nehovoril, že najväčším európskym problémom bude masa ľudí s inou farbou pleti, s iným náboženstvom, s úplne inou životnou skúsenosťou, jednoducho masa takmer vo všetkom odlišná. A najmä to, že si za svoj domov zvolí Európu, že dostaneme nových susedov. Prečo si nikto takúto otázku nekládol, prečo nikto nestaval problém práve takto – že to bude veľký problém, s ktorým si nebudeme vedieť poradiť?

 

Samozrejme, keďže som zdanlivým pánom týchto riadkov, môžem slobodne prefackať nielen anonymný Brusel, ale priamo zodpovedné inštitúcie, politikov, komisárov, úradníkov, ministrov… Možno ich dostať pod tlak a žiadať, aby dali odpočet toho, ako postupujú, čo všetko urobili a čo neurobili. Povedzme preto, aby si európska a tiež slovenská verejnosť uvedomili rozsah problému. A najmä to, aby si položil každý otázku, čo bude musieť urobiť on, konkrétny občan, kresťan, ale aj laik, a čo bude chcieť, aby urobila jeho vláda. Začnime u novinárov. V susedných štátoch kresťanské tlačové agentúry, osobitne katolícke, napríklad v Rakúsku, usporiadali už pred rokom, dvomi, tromi či štyrmi cesty novinárov do krízových oblastí Sýrie, Iraku, Kurdistanu. A to osobitne na miesta, kde žijú kresťania a kde sú ich chrámy. Dokonca ešte aj ruský televízny štáb šiel a pod paľbou nakrúcal vo výlučne kresťanskej dedine so starobylým chrámom v Sýrii. Teda aby bolo jasné, kresťania sa skrývali, utekali, mestečko a chrám boli pod  nemilosrdnou paľbou islamistov.

 

V susednom Česku Tereza Spáčilová už pred vyše rokom, dvomi či tromi upozorňovala – a bola v tom jediná a prvá – na útoky proti kresťanom. Písala o ničení pamiatok a  zabíjaní obyvateľstva v obciach, kde sa hovorí rovnakým jazykom od čias Ježiša Nazaretského – aramejsky. Pokiaľ ide o priame reportáže, o cesty do krízových oblastí Blízkeho východu  stredoeurópske kresťanské tlačové agentúry, ale nie slovenské, zabezpečovali cesty, využívali sieť chrámov, kláštorov, aby sa do Európy dostal dostatok informácií o strašidelnom rozsahu ničenia životných podmienok kresťanov na starobylých územiach, kde žili viac ako dvetisíc rokov.

 

V pomere k tomu u nás prevládla väčšmi zaujatosť obrazmi, ako islamisti ničia sochy starých kultúr. Myslím si, že prieskum by ukázal, že ľudia si pamätajú väčšmi televízne obrazy ničenia sôch a múzeí než utrpenie kresťanov. Ako keby boli zábery ničenia starobylých kultúrnych pamiatok pôsobivejšie, emotívnejšie, ako keby hovorili viac ako utrpenie ľudí, ktorí musia utekať, asi navždy utekať zo svojich domovov. Takisto si myslím, že na Slovensku, ktoré s takou samozrejmosťou tvrdí, že je kresťanské, sa hanebne venovala väčšia pozornosť pochodom sexuálnych menšín než povedzme kampani na zbierku pre kresťanské deti na Blízkom východe. Bojovníci Islamského štátu v nevídane strašidelných masakroch zabíjali stovky mladých mužov, ale chlapcov brali na islamskú bojovú prevýchovu. Čo nám bráni zobrať si mladého chlapca zo Sýrie či z Iraku, aby z neho vyrastal nie krvilačný islamský bojovník, ale človek, pre ktorého bude Slovensko, Európa novou vlasťou, domovom? Boli sme predsa oveľa chudobnejší, keď sme prijímali tisícky statočných Grékov, ktorí z donútenia hľadali nový domov. Sme národ, ktorý na počet obyvateľov zachránil najviac židovských životov. Čo nám bráni byť rovnakými kresťanmi dnes? Spočíva to aj v oslabení národného sebavedomia, národnej výchovy, národnej schopnosti nenechať sa obrať o schopnosť určovať dodržiavanie zvyklostí, rešpektovania Slovenska cudzincami u nás doma. Štát silný aj národne sa nemusí báť migranta v susedstve.