Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Prečo nehnuteľnosti veľa hovoria – Dušan D. Kerný

Bol november 1989; Vladimír Mináč stretol mladšieho spisovateľa, známeho tiež povstaleckou knihou. A ten mu povedal: Daj kľúče od Štefánikovej... Bola to pamiatkovo chránená budova, režimom pridelené sídlo spisovateľskej organizácie. Vtedy niektorým, dnes mnohým známa ako dom Egona Bondyho. Majiteľ Káblovky ho dal síce postaviť, ale nikdy tam nebýval. Architektom – fabriky i domu, napokon aj časti Justičného paláca – bol Alexander Skutecký. Ten pri Banskej Bystrici neprežil vraždenie na jeseň v roku 1944, kým jeho synovca, neskoršieho spisovateľa Petra Karvaša zachránil zamestnaním v Matici slovenskej Jozef Cíger Hronský. Žiadať od Mináča kľúče, to bolo dvojzmyselné, darmo vyvracal vrecká, že ich má prázdne. Išlo aj o to, že sa skončila éra baťka Mináča a nastávali nové časy. Na ich začiatku si onen prozaik a literárny kritik – žiadateľ kľúčov, sadol do toho istého kresla vo federálnom parlamente v Prahe, kde pred ním sedel básnik Vojtech Mihálik...

Keď nový režim spustil privatizáciu, najlepšie to pálilo Ľubošovi Juríkovi – navrhol, aby sme sa na kúpu budovy zložili. Lenže takmer tí istí spisovatelia vytvorili šesť či sedem organizácií. Po vzore zaniknutého, bývalým režimom vytvoreného národného frontu... A väčšina demokraticky rozhodovala, kým nemusela z budovy vypadnúť. Dnes má tento objekt prinajmenšom takú hodnotu v eurách, ako mal vtedy v korunách. Lenže niektorým išlo o prežitie, iným o moc vo federálnom štáte - a o kádrovanie. Ako povedal Laco Ťažký, najväčším nepriateľom spisovateľa bol a zostal spisovateľ. Spisovatelia ešte dlho užívali kaštieľ v Budmericiach, kým sa prednedávnom nezačala písať história inak. Už tam nie sú doma, ako hostia zasadajú v kultúrnom dome obce Budmerice. Niežeby im chýbal iba kaštieľ, kam ich nepustia! Dnes im chýba aj budova v centre hlavného mesta, zdedená od minulého režimu. Tí, ktorí sú nielen spisovatelia, ale aj žurnalisti s napätím očakávajú, ako „dopadne“ iná cenná budova a pozoruhodná architektúra – Dom novinárov, ktorého príbeh v SNN podrobne sledujeme. Je to príbeh o zadlžení riešenom novými dlhmi či úžerníckymi pôžičkami na vysoký úrok od firmy schovávajúcej sa kdesi v Karibiku. Jej slovenskí konatelia žiadajú požičané vrátiť už vo februári 2014 od novinárskej organizácie, ktorá ani teraz nemá peniaze, ale má funkcionárov – a tí zrejme asi majú právne nespochybniteľné právomoci.

Aj Slovenské národné noviny sídlia v budove, ktorej sa týka zákon NR SR – v rámci reštitúcie prideľuje tento rozsiahly objekt Matici slovenskej. Ale realita je celkom iná. Matica tu má ledva jedno poschodie. Travertínové fasády výstavnej budovy sú obrátené hneď do dvoch ulíc stredu mesta a pasáž je jedna z najznámejších v Bratislave. Na priečelí je sochársky portrét muža, ktorý sa o stavbu zaslúžil v roku 1936 „za prispenia celého národa, štátu a Slovenskej krajiny“. Dnes zvádzajú príbuzní papierovú vojnu, aby sa mohli postarať o jeho zanedbaný hrob. Nový dozorný výbor Matice si zasa kladie staronovú otázku o reštitúcii v neprospech Matice... Neďaleko odtiaľ cez dve ulice sa rozprestiera areál inej velikánskej budovy – bola to dlhé desaťročia poliklinika a nemocnica, dnes už poldruha desaťročia pustne prázdna v strede mesta. Na priečelí má o. i. sochu kovorobotníka a ďalšie postavy – symboly práce. Vznikli v roku 1936 pre vtedajšiu Sociálnu poisťovňu. Jeden z autorov sa zdarne uplatnil ako tvorca nadživotnej sochy Josifa Vissarionoviča Stalina na hlavnom, vtedy Stalinovom námestí.

Všetci chodíme okolo nehnuteľností, ktoré veľa hovoria. Nielen o dobe, ale najmä o nás, o našej národnej povahe. Aj o mojej, veď som bol, alebo som členom všetkých tých spolkov, o zašantročených budovách ktorých píšem...