Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Prečo a ako Bratislava predbehla Martin – Dušan D. Kerný

Prelomové fakty o vzniku Slovenského národného divadla. 

V čase, keď sa politika stala divadlom, máme možnosť zoznámiť sa s udalosťami, keď divadlo bolo politikou. Dokonca sa ním v Prahe zaoberal prezident. Prvým originálnym a fascinujúco presným súhrnom faktov dokumentárneho pohľadu o časoch, keď divadlo bolo špičkovou politikou, je štúdia Andreja MAŤAŠÍKA. Ide o vznik SND po prvej svetovej vojne v novo sa rodiacom štáte.  Vtedy  najvyspelejšie centrum na vznik slovenského profesionálneho divadla – Martin – ostal v úzadí. Prečo a najmä ako sa sídlom SND stala Bratislava, kde takmer nebolo slovenského publika? Nová štúdia je strhujúci príbeh. Je z dielne divadelného vedca, vysokoškolského pedagóga, podnecovateľa ideí a kritika Andreja Maťašíka. Autor  približuje po priam detektívnom pátraní, ako to presne bolo so vznikom a s prvými krokmi Slovenského národného divadla. Teda píše o tom, aký bol vývoj SND od prvopočiatkov. Prináša  informácie, ktoré oslovujú novou silou poznania dejín – tak nášho hlavného mesta, ako aj politiky a v neposlednom rade i národnej povahy a terajších pomerov.

Divadelný vedec A. Maťašík si položil otázku a našiel na ňu v archívoch originálnu odpoveď. Otázka znela: Čo vlastne bolo pred  prvým marcom 1920, o ktorom všetci vedci tvrdia a dodnes sa to učí, že vtedy vzniklo Slovenské národné divadlo? Je to ako v príbehu o Kolumbovom vajci. Jednoduchá otázka bystrého vzdelanca s veľkým prehľadom, vedca, ktorý sa nechce stať fabulujúcim spisovateľom, ale dáva dovedna fakty v súvislostiach. Na ich konci  je zistenie, že niet jediného prvorepublikového dokumentu, ktorý by potvrdzoval záujem o slovakizáciu SND.

 

MARTINSKÉ ROZTRPČENIE

Prvá svetová vojna sa skončila v novembri v roku 1918. Ale nie na Slovensku. V rokoch po prvej svetovej vojne bolo najakútnejšie obnoviť činnosť Matice slovenskej. Oživotvorujúce matičné valné zhromaždenie bolo zvolané na 29. marca 1919. Muselo však byť odložené pre maďarskú vojenskú inváziu na Slovensko. Odložiť sa muselo aj valné zhromaždenie zvolané na 5. jún 1919. Konalo sa napokon až 5. augusta 1919. Vytvorenie národného divadla, stáleho slovenského divadla, bolo pochopiteľnou martinskou iniciatívou. Ako cituje štúdia: „Nebolo treba pochybovať, že vyspelý herecký káder martinského Spevokolu by bol mohol položiť základy profesionálnej činohry. ... Pražská vláda nemala záujem budovať SND zdola, z prirodzených zdrojov slovenského ochotníctva, ale potrebovala v Bratislave, excentricky položenom novom hlavnom meste Slovenska, obývanom prevažne neslovenským obyvateľstvom, budovať reprezentatívnu  inštitúciu, ktorá by upevňovala novú štátnu moc a ideológiu a manifestovala definitívne začlenenie mesta do nového štátneho útvaru. ... V Martine bolo z toho všetkého veľa roztrpčenia a pocitov krivdy.“

 

MATICA A DIVADLO

Podľa dobovej tlače výsledkom martinských porád bolo, že V. Šrobár  – minister s plnou mocou pre správu Slovenska, dal pokyn utvoriť divadelné družstvo s kapitálom jeden milión a „oddal národné slovenské divadlo Friedrichovi Jeřábkovi, riaditeľovi divadla východočeských miest, s tým, že Slovenské národné divadlo bude pestovať operu, operetu a činohru a začne činnosť 1. apríla 1920“.  Lenže už vtedy ministerstvo školstva a národnej osvety nepovažovalo za vhodné, aby sa „monopolizovalo všetko slovenské divadelníctvo v súkromných rukách“.

Autor Maťašík nás vedie krok po kroku, fakt po fakte, celou spleťou udalostí. Kdesi na začiatku je cesta Pavla Országha Hviezdoslava – jedného z prvých predsedov v auguste 1919 znovuožitvorenej Matice – do Prahy. Bolo to na  päťdesiate výročie osláv položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe v máji  1918. Cesty, pod tlakom verejnosti sponzorovanej liptovskými milionármi a kvôli uhorskej vrchnosti tajnej, akoby na liečenie. Dodnes sa nepodarilo ani tomuto precíznemu teatrológovi vypátrať všetky fakty a prejav, ktorý mal v Prahe Hviezdoslav. Ale faktom je, že „veľkolepé podujatie zjavne nechalo stopy“. Najmä so staručkým  Hviezdoslavom na mohutnom a nadšenom podujatí prítomný V.  Šrobár si uvedomil mimoriadnu silu a význam divadla. A stal sa rozhodujúcou osobou pri vzniku SND.

 

RADNICA PROTI  ŠTÁTU

Divadlo v Bratislave však malo obrovský problém. Ešte v polovici februára  1919 mestská rada prijala uznesenie, ktorým Prešporok premenovala na Wilsonovo mesto v nádeji, že to pomôže nezačleniť Bratislavu do nového štátu. Mesto aj radnica boli etnicky nemecko-maďarské. Keďže budova divadla patrila mestu, nemeckí a maďarskí mešťanostovia rozdelili sezóny medzi nemecké a maďarské predstavenia. Takže päť rokov by sa slovenské divadlo nepresadilo. Nová štátna moc si paradoxne pomohla stále platným zákonom z čias Bachovho absolutizmu z roku 1850 (ten platil potom až do roku 1948!), ktorým štátna moc zlomila radnicu. Ako to v texte pripomína autor, radnica ešte ani po dvoch rokoch jestvovania štátu nevedela prísť Slovenskému národnému divadlu na meno. A tak sa, opäť podľa dobovej tlače, po oživotvorujúcom zhromaždení Matice slovenskej v auguste 1919 založila spoločnosť Národného divadla slovenského s tým, že bude mať v niektorých slovenských mestách dokonalé budovy k dispozícii, kde sa doteraz len maďarsky hrávalo. Situácia nebola jednoduchá, naopak, stále sa komplikovala. A tak napokon sa dejiny SND začínajú predstavením súkromnej českej spoločnosti. Dnes by sme ju označili za subjekt zábavného priemyslu, a nie za umeleckú ustanovizeň.

Prvá, bez akýchkoľvek pochybností slovenská premiéra v Bratislave bola 21. mája 1920. Vtedy tu  uviedli jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského. Bol to utorok a svedkov tohto prvého slovenského večera a prvého vystúpenia slovenskej herečky v profesionálnom divadle bolo veľmi málo. Kľúčovým problémom SND od začiatku bol zúfalý nedostatok divákov. Slováci v meste tvorili výraznú menšinu a patrili k chudobnejším vrstvám. 

 

DRÁMA POKRAČUJE

Už v roku 1923 bola situácia taká, že „družstvo SND už mohlo poďakovať českým kolegom za pomoc, lenže hoci Šrobár hovoril o Slovákoch, prakticky presadzoval čechoslovakizmus. ... V novom štáte, ktorý zabezpečil majoritu umelo skombinovaného národa nad nemeckou menšinou, sa uplatňovali staré asimilačné metódy, akurát sa tentoraz zo Slovákov nevychovávali Maďari, ale Čechoslováci, skrátene Česi“. Za „túto prácu naviac“ českí divadelní podnikatelia inkasovali v Bratislave solídne subvencie. Divadlo bolo nielen zárobkovou činnosťou, ale aj priestorom zrážky protichodných čechoslovakistických a autonomistických prúdov. Do všetkého navyše zasahovala aj pražská prezidentská kancelára...  Práve práca Andreja Maťašíka objavila a využila teraz, s odstupom mnohých desaťročí, po prvý raz (!) jej archív súvisiaci so SND.

Sledujeme príbeh, ako Ján Borodáč „nebol jediný, kto sa zamýšľal nad tým, ako pomôcť Slovenskému národnému divadlu prekonať problémy, vyplývajúce z umelého implantovania českého divadla do slovenskej kultúry“. A následnú sériu ekonomických problémov, napätí, sporov osobnosti Borodáča, ktorý „nepoznal slovenskú realitu spoza okien bratislavských ministerských úradovní, ale z denného kontaktu so žiakmi a rodičmi“.

Do obrovskej chumelice udalostí  vstupuje o. i. skúsenosť z pražských a potom bratislavských vystúpení dodnes chýrneho MCHT – Moskovského umeleckého divadla v roku 1921, ktoré vtedy triumfovalo na zájazdoch po celej Európe. Pred nami sa odvíja príbeh plný mien a udalostí o formovaní slovenského profesionálneho divadelníctva. Obsahuje aj konštatovanie: „Nemožno nevidieť, že prvé kroky existencie Slovenského národného divadla boli súčasne premárnenou šancou vybudovať ho ako skutočne národnú kultúrnu ustanovizeň. Poznačil to najmä zápas o charakter Slovenska v rámci republiky, umelá konštrukcia ‚československej‘ národnej jednoty presadzovaná z pražského mocenského centra sa dostávala do každodenných konfliktov s požiadavkou národnej emancipácie Slovákov.“