Špičkoví športovci, špičkoví tréneri, špičkoví funkcionári z oblasti športu, ale i verejného a politického života sa vždy snažili a budú snažiť o to, aby prostredníctvom objektívnej žurnalistiky prispievali svojou prácou  ľuďom a pomáhali zlepšovať spoločnosť. V mnohých rozhovoroch s Igorom Libom, Jurajom Benčíkom, Josefom Masopustom, Jozefom Venglošom, Jánom Baluchom, Viktorom Kovaľovom, Vladimírom Petrovom, Vojtechom Christovom, ale i ďalšími, menej či viac známymi z oblasti športu sme skloňovaním mnohých súvislostí života a športu dochádzali k záverom, že ak  práca novinára nebude v tomto smere nápomocná a nebude nepomáhať verejnosti, nemožno ju nazvať žurnalistikou. To isté platí aj v obrátenom garde, ak športovec, tréner, funkcionár, psychológ, lekár , umelec, nekonajú v duchu fair – play,  ich pôsobenie v živote je priúzke, veľa raz potom spoločnosti škodlivé.

Ukazuje sa to v plnej nahote aj teraz, keď v našej spoločnosti čelíme rôznam problémom, tie ekonomické nevnímajúc, ale podľa nás ide predovšetkým o problémy samotnej morálky.  Len z toho dôvodu na mnohých miestach nechceme mať jasno v tom, čo je potrebné pre túto spoločnosť zachrániť  najviac. Nechceme otvorene priznať, že v prvom rade musíme zosekať napríklad ekonomické príjmy politikov, trénerov, špičkových manažérov a ďalších menovaných i nemenovaných  k podstate ich činnosti, užitočných prínosov pre spoločenské dobro, nájsť ekonomickú udržateľnosť pre túto zásadnú hodnotu, a potom začať znovu spoločensky rásť. Ako k tomu dospieť?  Ukazuje sa viac ako inokedy, že je potrebné prevziať z minulosti a prinavrátiť spoločnosti to, čo bolo dobré, čo od nás odkopíroval svet, aby hodnotovo a tým aj spoločensky rástol a vytváral pokoj pre život svojej society.

Nič nie je zlé na tom, ak je novinárska práca v médiách obklopená serióznou, spoločnosti a svetu prospešnou poučnou zábavou, ak kultúrna obec pomáha zjednocovať prednosti skutočných spoločenských hodnôt, ak  zábava a umelecká obec dokáže lákať ľudí a tým, že sa v takom duchu snaží a chce v prvom rade pomôcť dotovať seba samotnú .  Avšak bolo by chybou, ak by sme všetko, čo novinári a médiá dnes produkujú, automaticky označili za novinárčinu, ak všetko čo herci a umelci  spoločensky na verejnosti komediálne, teatrálne produkujú, označili za umelecké, kultúrne. Dovolíme si napísať, že  ak ide umelec verejne rozdávať súdy o druhých, ak sa politicky angažuje na verejnosti, stáva sa politikom doby. Verejnosť má právo potom poznať jeho ekonomické príjmy, jeho majetok.

Jednoduchých  ľudí z výroby, nadaných a prospešných, úspešných z  vedy, ale i ďalších menej atraktívnych oblastí súčasného spoločenského života  sme nespoločenským , nekultúrnym konaním, zabaleným do mnohých biznisových pozlátok vyhnali prostredníctvom mnohých zoskupení na okraj spoločnosti i zo Slovenskej republiky preč, len aby sa tzv. celebritám a ich prisluhovačom dobre, pokojne hanobili za lacný kultúrny a žurnalistický balast majetky a ty, jednoduchý človek, tráp sa ďalej! Špekuluj, zožieraj sa, nastavuj svoj chrbát a ľudskú hašterivosť pre ekonomické dobro a tým aj moc úzkej skupiny jednotlivcov.

V našej spoločnosti chýbajú na každom úseku presné pravidlá, lebo na smetiskách dejín sa najľahšie devastuje morálka, základ všetkého. I ľudského zdravia. Ľuské pády a následné ťažké vstávania, rozbité manželstvá, nefunkčnosť a úpadok rodinného života, to sú sprievodné znaky súčasnosti.

V súčasnosti nie je problémom presvedčiť sa, že väčšina médií míňa drahocenné prostriedky na robenie toho, čo už urobili lepšie iní a oveľa skôr. Často sa len opakujú a robia stenografické zápisy všetkého, čo sa napríklad aj vo svete športu udeje. Menej sa už dozvedáme, čo, ako, kedy, kde a prečo sa niečo veľké, pre šport udialo. Hlavne ako a prečo sa to robilo. Kto sú tí skutoční velikáni svetového športu. Je dobré, že v zástoji máme aj našich. Už sme spomenuli pána docenta Vengloša, uvádzame aj Michala Martikána, Elenu Kaliskú, Jozefa Pribilinca, Mateja Tótha, s hrdosťou a tak isto veľkou úctou budeme v zozname špičkových, svetových, veľkých, slávnych uvádzať meno Anastasije Kuzminy i ďalšie. Prečo a kedy bude mať toto, čo sa snažíme popísať,  zmysel?

Ak zodpovední a skutočne odborne i ľudsky podkutí manažéri  dôkladne zvážia, čo všetko má pre médium ekonomickú, ale hlavne etickú a morálnu hodnotu. Tam, v obsahovej stránke médií sa tratia i nachádzajú, totiž, všetky prvky sociálneho zmieru, ktorý  asi nie je záujem na tomto svete nastoliť. Potom sa patrí opýtať a vysvetliť všetkým: Prečo? Nuž asi aj preto, lebo dnes si, zrejme aj vydavatelia nebudú môcť  dovoliť zachovať všetky tituly, oddelenia a rubriky?!... Pýtame sa verejne, môžu, sú schopní a fundovaní a budú môcť aj v budúcnosti písať o všetkom a pre všetkých?

Chcú naďalej stavať svoj biznis na vytváraní obrovského množstva obsahu, alebo sa radšej na na istom úseku podieľať na zvyšovaní jeho kvality, významu a zaujímavosti?

Podľa nášho presvedčenia a našich skúseností médiá v budúcnosti budú ešte viac špecializované, efektívnejšie a také malé, aby boli finančne udržateľné, hlavne potrebné a chcené, vyhľadávané ľuďmi.  A ak budeme mať šťastie na tejto planéte ešte žiť, bude popri nich naďalej existovať možno niekoľko výnimiek - veľkých a vplyvných mediálnych značiek.

Prečo to píšeme v takých súvislostiach? Roky rokúce, napríklad prostredníctvom internetového portálu Športlandia.sk a jeho predchodcoch sa snažíme skloňovať situáciu v slovenskom športe po osi dieťa - rodič - rodina - škola - športový klub - mesto, obec - región - štát - podnikateľská sféra dlhodobo. Nič nové pod slnkom. Úspešný svet športu také praktiky realizuje desaťročia. Mali sme ich rozbehnuté aj my, už v Československej republike. Po novembri 1989 sme túto pevnú a potrebnú reťaz zošrotovali. Možno aj preto dnes takmer každý z toho súkolia pozná hrubé chyby, veľké nedostatky, ktoré existujú. Vie o nich prinášať verejne traktáty. Nikto nechce však na verejnosť s konkrétnou pravdou von. Potom sa nečudujeme, že ak na túto tému chceme verejne diskutovať so zodpovednou pracovníčkou, nazvime ju riaditeľkou športu, v príslušnej vysokej štátnej ustanovizni, ani sa nečudujeme, že vám odpíše: Obráťte sa na náš mediálny odbor. Pýtame sa. Prečo ten mediálny odbor sám neskloňuje na verejnosti tieto problémy, ktoré trápia dobrovoľných, neplatených funkcionárov v športe dolu, v hnutí? Nechcú? Nevedia? Nemôžu? Nezaujímajú ich...Prečo?

Alebo iný príklad. V našich ligách, tak futbalovej ako aj hokejovej hrá až priveľa hokejistov zo zahraničia a hrajú pritom priemerný, mnohí i podpriemerný hokej, alebo futbal. Pozorný divák, hlavne však odborník to vidieť musí. Naši mladí, perspektívni, talentovaní chlapci dostávajú stop vo chvíli, keď by sa ich talent mal najviac rozvíjať Laik však počúva, nemáme na mládež peniaze. Prečo nenapíšeme pravdu koľko zarába zahraničný hokejista mesačne vďaka svojmu priemernému výkonu? U nás sme rozšírili licenčných agentov pre rôzne druhy športu bez toho, aby sme fanúšikovi oznámili, kde sú skutočné dôvody takej cesty. A do jednej z reprezentácií vyberáme aj starcov, životosprávou pre výkon oklieštených hráčov. Alebo takých, ktorí na reprezentáciu zďaleka nedorástli. Niekto tu na verejnosti povedal, že za peniaze sa dá kúpiť miesto v zostave, hokejová výstroj, ale nie plnohodnotný výkon a statočné srdce pre reprezentáciu Slovenskej republiky. Chceme o tom, vôbec spoločensky a úprimne diskutovať? Navštívili sme Športový klub BCF Dukla Banská Bystrica, ktorý je na športovo - spoločenskej scéne od roku 2016. Samozrejme, začali deťmi, mládežou. Jeho predsedníčka, pani Erika Karová nemala problém s priamou, otvorenou komunikáciou na žiadnu tému. Iste povie aj vám prečo začal tento športový klub svoju činnosť a dnes v ňom má organizovaným spôsobom rozbehnutú športovú činnosť okolo 150 detí. Hovorí z praxe o spôsoboch motivácie detí pre šport, o komunikácii, úspešnej, potrebnej, východiskovej, cielenej s rodinami Zámečníkovcov, Nemčokovcov, Kresťankovcov a mohli by sme písať i ďalšie, ktoré nám vymenovala. My sa nečudujeme, že si aj majster sveta a jeho tréner z Kolumbie všimli na tohoročnom 37. ročníku Dudinskej päťdesiatky v atletickej chôdzi výkony žiakov Patrika Nemčoka, ktorého trénuje Ľuboš Machník či tiež talentovanej  Kristínky Zámečníkovej, mladej pretekárky z trénerskej liahne skúseného trénerského mága Juraja Benčíka, lebo táto dvojica podobne ako Benčík či Machník neodvíjajú svoju trénerskú robotu ani žurnalistickú priazeň od výšky svojej mzdy ako to robia podaktorí naši tréneri pôsobiaci pri chôdzi u nás?! ...Tieto riadky sa nám ťažko dávajú na známosť verejnosti a píšeme ich aj preto, lebo na tohoročnej Dudinskej päťdesiatke, festivale svetovej atletickej chôdzi, vzorne po každej stránke pripravenej, chýbali v kategórii juniorov a junioriek slovenskí reprezentanti. Chýbali, lebo ich nemáme napriek tomu, že tréneri na podaktorých športových gymnáziách brali niekoľko rokov pravidelne slušné mzdy za to, že takých chodcov pre reprezentáciu Slovenskej republiky pripravia. O tom by mali aj tí veľkí, ktorí chcú byť svojimi finančnými odmenami dnes vysoko, verejnosti prinášať aj prostredníctvom médií svoj verejný odpočet kvality svojej práce...