Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Príspevok na podnikanie z UPSVAR – pravdivý príbeh – Anna Haľamová

V živote každého človeka nastávajú rôzne situácie, ktoré ho menej či viac zaskočia. Stávajú sa rôzne nečakané nešťastia, nehody, nesváry v medziľudských vzťahoch, finančné ťažkosti či strata zamestnania. Aj známu autorky tohto článku niečo z týchto nepríjemností postretlo. No rozhodla sa využiť možnosť na získanie príspevku na podnikanie z úradu práce a rozbehnúť svoj vlastný biznis.

O tom, ako celý tento proces prebiehal, mi v jedno pekné popoludnie porozprávala pri šálke horúceho čaju. Keďže jej skúsenosti a poznatky by mohli pomôcť zorientovať sa aj iným ľuďom ašpirujúcim na tento typ príspevku, tento rozhovor sme neskôr spracovali do formy interview, ktoré vám dnes prinášame.

 

Janka, aká bola tvoja životná situácia pred tým, než si sa rozhodla dať sa na podnikanie?

Veľmi ťažko sa to dá zhrnúť do pár viet, no načrtnem aspoň niečo. Po dlhotrvajúcej niekoľkoročnej šikane na pracovisku som sa rozhodla dať výpoveď. Ocitla som sa na úrade práce a vybavila si podporu v nezamestnanosti v sociálnej poisťovni. Podpora nebola vysoká, no mala som niečo našetrené, tak som žila z toho. Bývalý kolega mi poradil, aby som začala podnikať a využila pri tom príspevok poskytovaný prostredníctvom úradu práce. Vtedy som ešte netušila, čo ma čaká, tak som si popozerala nejaké články na internete na túto tému a bohužiaľ som vtedy nenatrafila na žiaden, ktorý by v plnom rozsahu opísal tie situácie a nepríjemnosti, ktoré ma postretli v realite. Ak by som bola vtedy vedela, do čoho idem, asi by som sa na to už nedala.

 

Asi aj tuším, na čo narážaš. Je to byrokracia, však?

Bingo. Hlavná vec, že máme zákon proti byrokracii! Uplatniteľnosť v praxi je však mizivá. Alebo sa ešte na východ republiky tento zákon nedostal a úradníčky nemajú ani šajn o tom, čo znamená efektívnosť, úspornosť a odôvodnenosť na požadovanie stoviek strán zbytočného papiera. Zrejme sa riadia heslom, že na východe nič nie je, preto je ho potrebné zahltiť haldami rôznych spisov.

Začala som tým, že som sa svojej kontaktnej pracovníčky opýtala na to, ako mám postupovať, ak chcem od úradu práce žiadať príspevok na podnikanie. Ako prvé povedala veľmi príznačné slovo pre všetkých zbytočných úradníkov – „neviem“. Na čo tam sedí, ak nevie? Nemalo by byť jej svätou povinnosťou tieto veci vedieť a uchádzačom o zamestnanie ich poskytnúť aj bez toho, aby sa vôbec sami opýtali? Veď to, že majú povinnosť informovať, majú aj uvedené na svojej stránke... Každopádne, po mojom naliehaní, že tie informácie vyžadujem teraz a ihneď, kdesi zavolala a poslala ma na iné číslo dverí.

Tam mi iná pracovníčka už ochotnejšie preposlala na e-mail vzor podnikateľského plánu. Ten som v priebehu zopár dní upravila, prepísala a doplnila tak, aby sa dal považovať za hotové „dielo“. Vyplnila som prihlášku, vytlačila podnikateľský plán a začiatkom júna to odniesla do správnych dverí.

To som ešte netušila, ako hlboko som sa mýlila, keď som do svojho podnikateľského plánu uviedla ako predpokladaný začiatok podnikania prelom augusta a septembra!

 

Tri mesiace sú predsa dosť dlhá doba na posúdenie všetkých náležitostí...

No, možno tak v iných krajinách. Ide o to, že na získanie príspevku musíte prejsť systémovým procesom, a ako laboratórna myš sa preplaziť cez rôzne úskalia či príkoria. Nikto vám nedá peniaze len tak. Ani príspevok na podnikanie. Je im úplne ukradnuté, že tým, že sa vás zbavia, si zlepšia štatistiky a zas klesne nezamestnanosť, je im jedno, že niekoľkotisícnásobne vrátite na daniach a odvodoch ten príspevok do štátnej kasy... Najprv musíte splniť svoj účel, musí sa na vás nabaliť nejaké občianske združenie...

 

Ako to myslíš?

Podmienky na získanie príspevku sú také, že musíte byť minimálne tri mesiace evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, musíte odovzdať podnikateľský plán, zúčastníte sa prípravy na podnikanie, ktorú môže a nemusí poskytnúť úrad práce, napíšete test s 20 otázkami, kde na úspešné prejdenie musíte mať aspoň polovicu otázok správne zodpovedaných a potom svoj plán obhájite pred komisiou...

A práve tá príprava na podnikanie bola kameňom úrazu. Úrad práce si najal nejaké neznáme občianske združenie, aby tú prípravu s 22 uchádzačmi absolvovali. Konalo sa na prelome augusta a septembra, teda v čase, keď som už dávno chcela mať živnosť založenú.

 

Prečo im to trvalo tak dlho?

Pre dovolenky.

 

Nemali by sa pracovníci počas dovoleniek zastupovať?

Áno, to by bolo také normálne riešenie, ale čo čakať od tejto banánovej republiky... Každopádne sme na začiatku boli poučení o tom, že z nejakých fondov Európskej únie na našu „prípravu“ bolo poskytnutých 170 000 eur. Sedeli sme v prednáškovej miestnosti kde bolo pekelne horúco, školiteľ nemal ani páru o podnikaní, pretože nikdy nepodnikal, na otázky odpovedať nevedel, no my sme boli povinní každý deň prísť a podpísať prezenčku. Ak by sa niekto nedostavil, musel by doniesť potvrdenie od lekára, inak by ho z celého procesu vylúčili...

 

Človek by si bol pomyslel, že je takáto vec dobrovoľná a že je v jeho vlastnom záujme, aby na prípravu chodil, aby sa niečo dozvedel, no nik by ho nemal nútiť násilím pod hrozbou vyradenia, aby tam musel sedieť...

Presne tak. Bavili sme sa tam všetci, ktorí sme danú prípravu navštevovali, že je to neslýchané, aby nás niekto takýmto spôsobom nútil byť tam. Jeden chalan poznamenal celkom trefnú poznámku, že sme predsa „zamestnaní“ na úrade práce a nemáme žiadne slobody. Len povinnosti. Ešte odznela jedna teória, že by to občianske združenie za nás nezískalo tie ťažké peniaze, ak by sme sa tam každý deň neukázali a nepodpísali... To, že 90% z nás hralo hru na mobile, alebo si čítalo správy, to už bolo irelevantné... Hlavná vec, že sme tam sedeli. To sme tam mohli aj pousádzať nejaké figuríny, malo by to rovnaký efekt...

 

Ale predsa ste sa na tej príprave museli dozvedieť niečo potrebné...

Nech sa na mňa nikto nehnevá ale za 8 dní som sa dozvedela jednu jedinú pre mňa novú informáciu, ktorá by bola aj nejako relevantná pri budúcom podnikaní. Týkala sa hmotnej zodpovednosti zamestnancov a brigádnikov... Všetci, ktorí sme chodili na prípravu, však zamestnancov mať nebudeme a ak sa to niekedy zmení, všetko bude riešiť zaplatená účtovníčka... Sčítané a podčiarknuté – tých osem dní môjho života mi už nikto nikdy nevráti a jediné pozitívum na celej veci bolo, že som spoznala zopár nových ľudí. Po informačnej a obsahovej stránke to však bolo fiasko.

 

Nesťažovali ste sa na úrade práce?

Ale áno. A nahlas. Či úrad práce v tejto veci nejako konal, to nám už nie je známe... Každopádne, pokračujem ďalej. Po tejto príprave sme mali ešte také mini školenie priamo s pracovníčkou úradu práce, ktorá nám za dve hodiny povedala viac, než sme sa dozvedeli za osem dní na „príprave“. Mnohí ľudia ostali rozhorčení a sklamaní, pretože nám nik vopred nevysvetlil, na čo sa príspevok minúť smie, na čo nie, aké sú tam limity a až nezmyselné obmedzenia... Na toto stretnutie sme si mali doniesť svoje vytlačené plány na podnikanie. Spravila som tak a zistila, že veľa vecí musím prepísať a prepočítať. Súčasťou plánu sú aj rôzne tabuľky s finančnou prognózou a tabuľky s rozpočtom a informáciami, na čo konkrétne sa chystáte príspevok minúť.

Ďalšou takmer nesplniteľnou požiadavkou bolo, aby sme opravené a vytlačené plány doniesli o dva dni na príslušné dvere, inak sa tento rok k podnikaniu a príspevku naň už nedostaneme. Pripomínam, že prvú verziu som odovzdala v júni. Sedela som deň aj noc pri počítači, zháňala osem rôznych potvrdení, ktoré mali ísť do príloh /zmluva o budúcej nájomnej zmluve, zmluva o budúcej spolupráci, cenové ponuky spoločností a podobne/. S vyplazeným jazykom som dobehla na úrad práce a vtedy to začalo. Pracovníčka chytila do ruky ceruzku a začala škrtať. Poškrtala mi tam aj veci, ktoré som mala správne a ona mala zastaralé informácie, no na nátlak som musela sľúbiť, že to opravím na nesprávne hodnoty. Veľkodušne mi dala ešte jednu šancu, že si to môžem opraviť, tak som letela domov, všetko opravila a na ďalší deň doniesla. Opäť v tlačenej forme. Štvrtá verzia.

 

Nedalo sa to poslať mailom?

Nie. V dvadsiatom prvom storočí to chcela mať zakaždým v tlačenej forme. Lesy a môj toner krvácali. Každopádne som plán na ďalší deň doniesla opravený a ona opäť našla niečo, čo som podľa nej mala opraviť. Bol to absolútny nezmysel. Už som sa neovládla a zvýšila som hlas, lebo to bolo neslýchané. Ani svoju diplomovú prácu som neopravovala toľkokrát ako tento zdrap, o ktorom som si myslela, že ho aj tak nikto nikdy čítať nebude, a ako sa mi neskôr potvrdilo, mala som pravdu... S raketovým pohonom v nohách som šla naspäť domov, opravila tú hlúposť, zanadávala si v duchu na byrokratickú šikanu a vytlačila to ešte raz. Piatu verziu. A potom ešte štyrikrát to isté pre členov komisie. Nekonečné strany a strany. Odniesla som plán a jeho ďalšie štyri kópie nazad a povedala, že ma už nezaujíma, či tam opäť nájde chybu, alebo nie, už to opravovať nebudem.

 

Potom boli hneď skúšky?

Hneď? No hneď celkom určite nie. Skúšky, teda napísanie testu, boli o ďalší mesiac. Šli sme naň ôsmi. Z pôvodných 22. Pekné sito, že? Neviem, či to ostatní vzdali, alebo sa rozhodli absolvovať tento cirkus až v ďalšom možnom termíne, teda možno až na ďalší rok. Učila som sa na testy z rôznych príprav, ktoré som našla na internete, pretože naša príprava nestála za deravý groš. Dva týždne som si prezerala rôzne portály zaoberajúce sa podnikaním, študovala som si zákon a robila si poznámky.

 

To si ten test musela zvládnuť ľavou-zadnou...

Aj ja som si myslela, že som bola dostatočne pripravená. Prišlo mi však až nevoľno, keď sme dostali pred seba papiere a ja som s určitosťou vedela odpovedať na jednu jedinú otázku... Nebolo tam nič podstatné, otázky boli dokonca formulované nejednoznačne, akoby ich kreoval niekto, kto nepozná zásady slovenského slovosledu, pri niektorých vôbec nebolo jasné, na čo sa vlastne pýta, pretože nedávali žiaden zmysel, museli ste si len vydedukovať, o čo asi môže ísť. Katastrofa. Našťastie sme si po horlivom sťažovaní sa na otrasnú prípravu na podnikanie mohli radiť. Tak či tak sa mi zdá tento test ako úplná strata času. Veď predsa na všetky veci budem mať zaplatenú profesionálnu účtovníčku a ak si s niečím iným nebudem vedieť dať rady, za pár sekúnd nájdem odpoveď na internete, alebo zavolám priamo na daný úrad a opýtam sa. Aj môj najobľúbenejší profesor na univerzite povedal, že ak vieme, kde máme dané veci hľadať, nemusíme si ich pamätať...

 

Potom nasledovali obhajoby?

Presne tak. Aj keď slovo obhajoby znie až príliš vznešene. O dva dni po teste, ktorým sme našťastie všetci ôsmi prešli, sme sa mali dostaviť na úrad práce. Porota sa usadila pohodlne v zasadacej miestnosti úradu a nás nechali veľmi nedôstojne čakať ako také teľce pred porážkou na bitúnku na úzkej špinavej chodbe, kde sme sa museli neustále uhýbať rôznym pracovníčkam, ktorým sme blokovali vstup do ich kancelárií. To už by bol naozaj taký problém na tú hodinu vyhradiť niektorú zo susedných miestností na to, aby sme si tam sadli a zložili veci? Bolo to veľmi neprofesionálne a amatérske. Ale po tom všetkom sa už ničomu nečudujem.

 

Ako prebiehala tvoja obhajoba?

Usadila som sa, predstavila som sa a 10 minút súvisle rozprávala o tom, čo chcem robiť. Nik ma veľmi nepočúval. Potom sa prešlo na časť o tom, čo si chcem z príspevku kúpiť. Piati ľudia, ktorí nemajú ani bledomodrý šajn o vašej špecializácii rozhodujú o tom, či si danú vec môžete alebo nemôžete kúpiť. Peniaze nie sú ich, nejdú z ich vrecka. Tie peniaze vrátite štátu v konečnom dôsledku niekoľkonásobne. To sú fakty. Aj napriek svojej obhajobe a veľmi dôkladnému vysvetleniu mi neschválili plnú sumu na jednu lacnejšiu položku, bez ktorej však nie je moje podnikanie vôbec možné uskutočňovať, takže si ju budem musieť doplatiť zo svojho vrecka.

 

Znie to neuveriteľne. Pri toľkom tunelovaní a rozkrádaní štátu sa bude niekto cudzí handrkovať o pár eur s chudákom, ktorý je v podstate donútený začať podnikať, ak sa nechce každý mesiac niekoľko hodín pretŕčať na špinavých chodbách úradu práce, či odcestovať za prácou do zahraničia... Čo sa dialo potom?

Čakali sme. Približne ďalší týždeň, kým nám oznámili, že nám príspevok chválili. Ani som sa po tom všetkom nedokázala tešiť. Prikázali nám založiť si živnosť až od začiatku nasledujúceho mesiaca, takže som to vyplnila aj s ochotnou pani na živnostenskom úrade podľa požiadaviek úradu práce. Ďalšou zaujímavou vecou bolo to, že úrad práce má povinnosť poskytnúť tento príspevok do 30 dní od podpisu zmluvy o poskytnutí príspevku. Odniesla som svoj ešte horúci živnostenský list na úrad a čakala, že mi pracovníčka dá podpísať tú zmluvu okamžite. Splnila som predsa absolútne všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo. Opäť trpký omyl. Musela som čakať takmer ďalšie dva týždne.

Prečo ti zmluvu nedali podpísať okamžite?

Lebo dovolenky. Nevedela som, či sa mám smiať, či plakať. Chýbala nejaká pani vedúca, ktorá bola odcestovaná a bez nej to bolo nemožné realizovať, lebo určite sa na celom zaostalom úrade nenájde ani jedna jediná osoba, ktorá by tento zdrap mohla podpísať s hláskami v. z. pred podpisom... Takže sme čakali...

 

Teraz už máš tú zmluvu podpísanú?

Áno, ale na peniaze si zas a znova počkám, lebo oni majú čas... Osobne predpokladám, že jednoducho nemajú peniaze. Ale ak ich nemajú, potom nech z ľudí nerobia hlupákov a povedia im to na rovinu. To by sa ale nemohlo na uchádzačoch nabaliť žiadne občianske združenie... Každopádne, zatiaľ na peniaze čakám a vybavujem všetky formality okolo začiatku podnikania. Mám také zmiešané pocity – na jednej strane sa aj teším, že budem robiť niečo, čo ma baví, na strane druhej mám obavy, ako to všetko zvládnem. Nie je vôbec mojím cieľom točiť ťažké milióny, chcem len, aby som mohla normálne žiť, zaplatiť účty, niečo si odložiť, niečo minúť na svoju rodinu, blízkych.

 

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sa chystajú žiadať o tento príspevok?

Ak máte veľa voľného času a nejde vám o každý deň, tak si to skúste. Iné úrady práce možno nie sú až také nekompetentné a neprofesionálne, ako ten v mojom meste... Považujem za vrchol najšpinavšej byrokracie, ak ste zaradení do tohto programu na získanie príspevku, no zároveň sa musíte chodiť podpisovať a dokladovať, že si hľadáte robotu! Nedáva to absolútne žiaden zmysel!

Ak vám ale utekajú zákazky a klienti, nestojí vám to za to. Úradu práce upíšete svoju dušu na tri roky, podnikanie nesmiete ani zrušiť ani prerušiť napríklad kvôli tehotenstvu a porodeniu potomka, kedykoľvek musíte byť kontrole z úradu k dispozícii a všetky veci zakúpené z príspevku musíte mať označené štítkami – úrad práce nie je schopný ani poskytnúť obyčajné nálepky, len akési trápne ústrižky papierikov. Navyše, každý rok musíte odovzdať - opäť v papierovej forme - správu, ktorá pozostáva z nezmyselných hlásení a dokladov a to všetko na osobitných papieroch. Lebo ekológia. Lebo v digitálnej dobe sa to inak, ako na papieri predsa nedá.

Na strane druhej, ak si týmto byrokratickým peklom prejdete, tri roky budete mať aspoň na odvody a kúpite si nejaké maličkosti ako tlačiareň či notebook, ktorý budete používať na podnikanie a trochu vám to uľahčí rozbeh. Je na každom, aby si zvážil, čo je pre neho výhodnejšie.

Ako som už spomenula skôr, ja som dokázala prežiť toto obdobie vďaka vytvorenej finančnej rezerve, no človek, ktorému na účte svieti nula alebo nebodaj mínusové čísla, potrebuje okamžite začať robiť a nie strácať mesiace a mesiace drahocenného času na získanie zopár eur, ktoré by si pri troche šťastia dokázal zarobiť aj tak.

 

Ďakujem za rozhovor, Janka. Prajem ti, aby sa ti v podnikaní darilo.

Aj napriek tomu, že je Janka viac optimistkou ako pesimistkou, bolo na nej vidieť, aká je rozhorčená celým procesom, ktorý musela absolvovať. Súhlasím s ňou v tom, že je stále v rôznych procesoch zbytočne veľa byrokracie a nezmyselností, s ktorými sa bežný človek stretáva a bojuje s nimi na každom kroku. A keďže stále tvrdím, že úlohou novinára je nielen kritizovať, ale aj navrhnúť riešenie, tak prinášam aj to.

 

1. Skrátiť lehoty a odstrániť všetky prestoje pri posudzovaní žiadosti o príspevok na zamestnanie na maximálne dva mesiace. Ustanoviť zástupcov, ktorí by preberali povinnosti poroty alebo pracovníkov úradu práce. Je neprípustné, aby bol kvôli dovolenkám celý proces natiahnutý o 3 zbytočné mesiace.

 

2. Prípravu na podnikanie by mali robiť len kompetentní ľudia, najlepšie takí, ktorí sami podnikajú alebo podnikali. Môže byť naplánovaná tak, aby každý deň prišiel niekto iný, alebo aby niektoré dni mali na starosti pracovníčky úradu. Príprava by nemala trvať dlhšie ako tri dni. Mala by byť relevantná, poskytnúť všetky informácie, pripraviť uchádzačov na reálne podnikanie.

 

3. Zrušiť test. Je to zbytočnosť.

 

4. Na obhajobách by mala sedieť kompetentná porota, ktorá si podnikateľské plány vopred prečítala a zaujímala sa o to, čo človek ide robiť. Je nemysliteľné, aby pozerala do steny alebo si kreslila s výrazom na tvári „ešte ako dlho tu musím sedieť?“. Mala by brať do úvahy argumenty a nerozhodovať o cudzích peniazoch svojvoľne, len podľa toho, ako sa kto vyspal.

 

5. Ak nemá úrad práce peniaze na tieto príspevky, mal by byť povinný to oznámiť verejne. Je veľmi nespravodlivé, aby úrad zavádzal uchádzačov a naťahoval celý proces kvôli tomu, že im chýbajú prostriedky. Človek má právo vedieť, ako dlho to bude trvať, aby sa mohol slobodne rozhodnúť, či do toho ide, alebo nie. Ale to by sa už potom na ňom nemohlo nabaliť nejaké občianske združenie, že.

Nápadov na vylepšenie by bolo obrovské množstvo. Pokiaľ by malo ministerstvo práce záujem, pokojne ponúknem ďalšie. Škoda len, že ich to, aké starosti majú bežní a reálni ľudia, vôbec nezaujíma.