Príbeh o tom, ako sa likvidujú schopní ľudia – Dušan D. Kerný

Naša minulosť nepretržite vyvolávala snahu vyvážiť dlhé desaťročia sfalšovaného výkladu. Nedávno denník N uverejnil fotoreportáž, kde všade ešte „strašia“ komunistické pomníky, napríklad socha komunistu Karola Šmidkeho.

 

Šmidke bol skutočne popredný komunista. Ale titul Hrdinu Československej socialistickej republiky za zásluhy v Povstaní v roku 1944 dostal až in memoriam v roku 1967. Vyznamenal ho prezident Antonín Novotný. Ten mal v päťdesiatych rokoch minulého storočia priamy podiel na vykonštruovaných procesoch a rozsudkoch smrti nad časťou slovenských „buržoáznych nacionalistov“. Karol Šmidke mal vtedy šťastie, zomrel prirodzenou smrťou skôr, ako ho mohli zavrieť a obesiť, šuškalo sa vtedy v Bratislave. Prirodzená smrť bola šťastím...

 

Rodák z Vítkovíc ako päťročný putoval s rodičmi do Bosny. Tam počas prvej svetovej vojny narukoval do námorníctva rakúsko-uhorskej monarchie. Po jej zániku sa presťahovali do Banskej Štiavnice. To bol on, komunista Šmidke, kto v lete 1944 za dramatických okolností letel cez frontovú líniu druhej svetovej vojny lietadlo ministra obrany vtedajšej Slovenskej republiky, spojenca Nemecka Adolfa Hitlera, zo Slovenska k Stalinovi do Moskvy. K tomu Stalinovi, s ktorým prvá Slovenská republika bola vo vojnovom stave. Niesol plán, ako otvoriť Slovensko sovietskej Červenej armáde. Celá udalosť je témou na strhujúci film plný intríg od Londýna po Moskvu.

 

No nie je to všetko. Šmidke s celou rodinou, o. i. so synom Dragutínom, pred začiatkom vojny v auguste 1939, odišiel do Moskvy. Doslova. Z Ľvova do Moskvy peši. Nebol to jeho jediný peší výkon. Keď ho poslali z Moskvy o štyri roky naspäť, sovietski letci sa akosi netrafili. Nemecký historik W. Venohr o tom píše takto: „V noci z 22. na 23. júla 1943 zoskočili padákom neďaleko Varšavy dvaja muži a vydali sa na dlhý pochod na Slovensko. Boli to slovenskí komunisti Karol Šmidke a Karol Bacílek. V Moskve ich Gottwald vybral, aby mal kontakt so Slovenskom. Šmidke bol určený na to, aby založil nový ilegálny ústredný výbor a prevzal vedenie strany. Bacílek sa mal postarať o pravidelné rádiové spojenie s centrálou v Moskve. Kým Bacílek úplne zlyhal, Šmidke uskutočnil prekvapujúcu reorganizáciu, ktorá v nasledujúcich dvanástich mesiacoch urobila z KSS vedúcu politickú silu, za niekoľko týždňov dosiahol premenu.“

 

Karel Bacílek, rodák z Choťánek pri Nymburku, bol s Karolom Šmidkem druhý Moskvou vybraný Čech. Ale národnosť je podružná, ide o charakter. Šmidke sa stal veliteľom hlavného partizánskeho štábu, potom predsedom Slovenskej národnej rady spolu s demokratom Vavrom Šrobárom, napokon predsedom slovenskej vlády. A Bacílek stratil všetky vysielačky, čo mu dodali na spojenie príprav povstania s Moskvou. Šmidke, duša SNP, mal po roku 1948 šťastie, že umrel skôr, ako ho obesili. Keď sa vešalo, Prahe poslušný Karol Bacílek bol v hodnosti armádneho generála na čele národnej bezpečnosti celého štátu, celej gottwaldovskej ČSR! A do roku 1963 najmocnejším mužom na Slovensku a ešte do roku 1964 poslancom! Roky hrával s Ladislavom Mňačkom, rodákom z Valašských Klobouk, doma na záhrade mariáš. V roku 1968 sa penzista Bacílek, okopávajúci záhradu pri svojej vile, vyhýbal osobnej zodpovednosti a vyhlásil, že všetky procesy riadili sovietski poradcovia.

 

Je to príbeh o tom, ako sa likvidujú schopní ľudia a ich rodiny a ako sa na vrchol dostávajú ľudia servilní voči veľkomocenskej politike. A o to tu ide aj dnes. Nie o povstanie či sochy. Ide o to, ako sa takéto príbehy pri zlomoch slovenských dejín opakujú. Socha Karola Šmidkeho pripomína: nezabúdajme na slovenské dejiny tak, ako sa skutočne stali.