Politická mapa Ukrajiny sa zmenila – zmenia sa aj pomery? – Dušan D. Kerný

Pondelkové ráno 27. októbra je stav po ukrajinských predčasných voľbách v hlavných rysoch jasný. Parlament budú tvoriť najmä štyri politické strany s jasným programom dosiahnuť uskutočnenie asociačnej zmluvy s Európskou úniou. Domácim silným hráčom to umožní presadiť si svoje ciele a záujmy aj vnútropoliticky. Na druhej strane silná zahraničná podpora im to umožní. a bude dôležitá. V základných rysoch to bude ako na Slovensku v roku 1998 a to vieme o čom bolo a ako sa to skončilo. Dnes sa už zrejme črtá, že stojíme pred akoby „kompromisným“ Porošenkom a „radikálom“ Jaceňukom pokiaľ ide o pomery vnútri štátu. Ak teda Jaceňukov návrh postaviť múr na hraniciach Ukrajiny a Ruska nebol len predvolebnou rétorikou. To by bol problém aj zrejme aj pre EÚ a ekonomiku slabnúcej únie a eurozóny.

 

Čo prinesie proeurópanstvo

 

Skrátene proeurópske strany na čele s blokom prezidenta Petra Porošenka. Jeho hlavným kandidátom bol primátor Kyjeva Viktor Kličko. To je jasný mandát na  prehľadnú proeurópsku politiku na rozdiel od doterajších 22 rokov imitácií a ukrajinského predstierania. Je to pre prezidenta Porošenka aj mandát na vyriešenie konfliktu na východe a juhu Ukrajiny.

Druhou otázkou je aký bude reálny pomer síl a politika s druhým najsilnejším blokom A. Jaceňuka, ktorý bol pôvodne v Tymošenkovej strane Vlasť, Baťkyvština a podľa tradície ukrajinskej politiky nebol sám, ktorý od nej prebehol.

 

Prepad komunistov a Tymošenkovej

Prepad komunistov, ktorí sa nedostali do parlamentu, zisk opozície, bývalých janukovičovcov väčší ako – podľa predbežných výsledkov – Júlie Tymošenkvovej, to tiež ukazuje aké zásadné zmeny voľby priniesli. Do parlamentu sa podľa prvých prieskumov dostala aj Svojpomoc sympatického primátora Ľvivu, po prvý raz silný hlas západného regiónu za posilnenie právomocí. Keďže ešte dosť dlho bude trval zratúvanie hlasov počkajme si na presný obraz. Už teraz je jasné, že niekoľko miliónov voličov nehlasovalo alebo nemohlo hlasovať, že na juhu a východe, kde sa hlasovalo bola účasť podstatne nižšia, teda parlament je obrazom hlasovanie najmä stredu a západu štátu. 27 kresiel ostáva tak neobsadených – nielen sa oblasti kde sa nehlasovalo, ale aj za Krym. Po mesiacoch kremeľskej propagandy o nacionalizme a fašizme tak ako v prezidentských voľbách / kde nezískali ani jedno percento/  tak aj v predčasných parlamentných sa ukazuje, že nemajú podporu verejnosti.

 

Aké je však pozadie doterajšieho vývoja, o čo vlastne ide                                                         

Hlavným problémom výsledkov parlamentných volieb na Ukrajine je nielen nový pomer síl, fakt, že sa nekonali na časti územia štátu alebo to, za akých podmienok ich uzná terajší ruský režim. Ide tu o to, či vznikne nová politická trieda, ktorá uskutoční zásadné zmeny v štáte, kde vládli mocenské oligarchické pomery natoľko, že demokracia prakticky nejestvovala, nefunkčný bol štát, ktorý nebol národný, ukrajinský ale viacnárodný a najmä rozdelený nie podľa národnosti, ale podľa záujmov oligarchov.

Najväčšia ukrajinská katastrofa.

 

Najväčšia katastrofa

Namiesto pokračujúcej vojenskej ruskej hrozby, najväčšej od roku 1945 sa ukázalo, že v skutočnosti ide o najväčšiu vnútropolitickú katastrofu Ukrajiny od roku 1945. S miliónom utečencov, rozrumenými mestami a dedinami je to katastrofa, lebo regionálne rozdielny Ukrajiny nemožno – ako sa ukázalo - vyriešiť vojensky. Okúzlenie „majdanskou revolúciou“ vyprchalo oveľa rýchlejšie než podmanivosť „oranžovej revolúcie“ v roku 2005. To je časť názoru mesačníka Le Monde Diplomatique v analýze Klany Ukrajiny a mocenské pomery v demokracii, ktorá nikdy nejestvovala. 

LMD sa spytuje: prečo si nikto nekladie otázku o tom čo vlastne zabránilo uskutočneniu kompromisu vo februári tohto roku. Vtedy za účasti ministrov zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a Poľska a účasti ukrajinskej opozície sa vyrokúvali podmienky nekrvavej zmeny.

 

„Revolúcie“ nič nezmenili

Problém spočíva v tom, že tak „oranžová revolúcia“ 2005 ako aj „majdan“ 2014 sa považovali za udalosti globálneho významu, ale nič sa nezmenilo na štruktúre reálnych vnútorných  mocenských vzťahov. Politické ako aj ekonomické štruktúry sa takisto nezmenili. Na majdane išlo o dočasnú koalíciu veľmi rozdielnych a protirečivých protestných skupín . To, čo sa západnej verejnosti prezentovalo ako zápas za európske hodnoty proti znovu oživenému ruskému imperializmu v skutočnosti slúžilo na zakrytie pravdy o mocenskom boji veľmi protirečivých, rozdielnych zoskupení.

 

Hlavné problémy – chudoba a nezamestnanosť

Masám protestujúcich v roku 2013 išlo v prvom rade o boj za prežitie v beznádejne defektnej demokracii, hlavnými problémami bola inflácia, chudoba, nezamestnanosť a potom koruopcia a rozpad zdravotnej starostlivosti. Drvivá väčšina ľudí nedôverovala parlamentu, politickým inštitúciám, napokon celej politickej triede, dve tretiny nedôverovali vtedajšiemu prezidentovi Janukovičovi, ale rovnako aj opozičnej Julii Tymošenkovej a Arsenijovi Jaceňukovi a už úplne nedôverovali šéfovi nacionalistickej Slobody Olehovi Tjahnybokovi. Hlavným problémom bolo to, ako vlastne fungovala ukrajinská demokracia. Motívy masy demonštrujúcich sa vonkoncom nezaoberali nejakými geopolitickými stratégiami.

 

Pokračuje moc oligarchov

Avšak v máji sa voľbou prezidenta Petro Porošenka zaistila kontinuita moci oligarchov. Petro Porošenko bol kandidát západne orientovaného Pinčukovho klanu, ktorý sa roky usiluje o vstup Ukrajiny do EÚ a NATO. Svojim víťazstvom zahnal rivalizujúci klan Rinata Achmetova, ktorý stál za Janukovičom, do defenzívy. Tieto oligarchické štruktúry a dominujúce klany sa vynorili pri vytváraní Ukrajiny po rozpade ZSSR. Komunistické vedenie, ktoré predtým nacionalistov potláčalo, prebralo od nich teraz koncept národnej nezávislosti a zvrchovanosti, aby si udržalo mocenské postavenie. Postavili sa na čelo pronárodného hnutia, ukrajinčina sa stala štátnym jazykom a katastrofálnu ekonomickú situáciu pripísali na vrub moskovského centra, privatizácia sa diala pod heslom mať všetko v ukrajinských rukách. Tak sa vytvorili tri veľké „klany“, ktoré ukrajinskú ekonomiku a vlastne štát rozdelili tak podľa územia, teritoriálne ako aj podľa druhov výroby.

 

Klany vytvorili štruktúry

Dnepropetrovský klan sa stal prepojil mocensky s politickou mašinériou vtedajšieho prezidenta Kučmu, s ním rodinne spriaznený Viktor Pinčuk sa spojil s finančnou skupinou Ihora Kolomojského. Tieto oligarchické štruktúry sa postarali o vytvorenie takých vzťahov medzi národnými hnutiami, stranami, médiami a politickou mocou, že zvonku sa to sotva dalo spoznať, prekuknúť.

Keď končilo volebné obdobie Leonida Kučmu v januári 2005 klany sa postarali o to, aby emancipované regióny, ktoré ovládali prevzali kľúčové posty v Kyjeve, ako vedenie ministerstva zahraničných vecí, ministerstva energetiky, centrálnej banky, rady pre národnú bezpečnosť a obranu, ako aj colné ústredie a vedenia najdôležitejších parlamentných výborov.

 

O „prácu s verejnosťou“, vytváranie verejnej mienky sa postarali klany prostredníctvom televízií a novín tých mediálnych skupín, ktoré ovládali. A tak sa zmeny v ukrajinskej politike diali v zhode s tým, ako sa menili záujmy kapitálových skupín. Zahraničnopolitické záujmy jednotlivých skupín vždy vychádzali zo záujmov priemyselných skupín a napr. o proeurópskej politike „oranžovej koalície“ – na rozdiel od proruskej orientácii Janukoviča – sotva možno hovoriť. Vôbec sa na to nemožno pozerať ako spor Východ proti Západu.

 

Nejde o spor Východ - Západ

Podniky na ukrajinskom východe sú už dávno zaregistrované vo Švajčiarsku, Rakúsku alebo v Luxembursku, obchodné záujmy a právne zastúpenie robia medzinárodné spoločnosti, arbitráže sa riešia v Londýne alebo v New Yorku. Vzhľadom na vládnuci oportunizmus je klamlivé deliť scénu na Ukrajine na geopolitické tábory.

Prvý krok prezidenta po zvolení bolo menovanie guvernérov v Donecku a Dnepropetrovsku tak, že Pinčukov klan potlačil rivalov a zabezpečil si naďalej svoje mocenské pozície. Veľa by o tom – teda o pokračovaní politických obchodov - mohol rozprávať aj primátor Kyjeva Vitalij Kličko, ktorého kampaň financoval a organizoval Pinčukov klan. S pohľadu Západu sa tieto vnútorné ukrajinské mocenské boje prekrývajú rétorikou novej studenej vojny, teda inak ako na Ukrajine samotnej. Oligarchovia sa teraz prezentujú ako realistickí politici, ale nie je to po prvý raz, že sa ukrajinské vnútorné problémy vysvetľujú  vonkajším nepriateľom – Moskvou. Ukázalo sa, aké fatálne chybné  bolo rozhodnutie regionálne problémy riešiť vojensky, „antiteroristická akcia“, ktorá mala byť blesková, sa tiahne mesiace a pripisuje sa to vojakom z Ruska. Fakt, že  viaceré batalióny národnej gardy financujú oligarchovia, o. i. Kolomojskij, len svedčí o tom, že si vlastne uzurpovali funkcie štátu.

 

Nerealistické sľuby

 Prísľub P. Porošenka zdvojnásobiť hrubý národný produkt  /HDP/ do roku 2020 treba skôr merať odhadmi Medzinárodného menového fondu o desaťpercentnom prepade. Takisto nevierohodný je jeho oznam o zvýšení výdavkov na obranu na 5 % HDP a cieľ urobiť zo zbrojného priemyslu motor hospodárskeho rozvoja. Výsledky volieb, teda prejavy dôvery vyjadrené vo voľbách  vlastne programu  P. Porošenka sú odrazom toho, že voľba militantných či radikálnych politík, aké má Svoboda či strana Tymošenkovej sú horšími alternatívami, horšími východiskami. Podľa výskumov 60 % obyvateľov nezaznamenalo nijaké zlepšenie svojej životnej situácie a štvrtina konštatuje zvýšenie korupcie. Priemerný mesačný príjem je 225 eur a obyvateľstvo podľa svojich skúseností s predchádzajúcimi programami pôžičiek Medzinárodného menového fondu vie, že to bude znamenať rast cien a nie celkový rast.

D.D. Kerný