Pokus o odhaľovanie najhlbších tajov srdca so Zorou Kepeňovou – Jozef Mazár

Nasledujúce riadky budú z našej strany pokusom napísať to, čo chýba napísané v súvislosti s históriou športu o činorodej žene.Prečo je najvyšší čas také niečo zdokumentovať a zaknihovať?  Tá vzácna žena, o ktorej budú ďalšie riadky. svojim sústavným celoživotným hľadaním došla k poznaniu seba i druhých, ale aj k poznaniu viacerých dôležitých súvislostí v lyžiarskom bežeckom športe. K spomenutému poznaniu došla vlastným životom, športom, v ňom bežeckým lyžovaním zvlášť.Filozofiou, ale i prácou s deťmi, ktoré neobmedzene rozširuje v kruhu ďalších svojou plodnou víziou mnohotvárnej reality života.

 

Kedy to, vlastne začalo a o kom budú ďalšie riadky?

O žene, od ktorej sme sa okrem iného napríklad dozvedeli zásluhou jej priamočiarych a vecných odpovedí, že jej bežecké začiatky obsahujú aj spojenie s arborétom Liptovského Hrádku, kde neskôr trénovala. Len tak mimochodom, spomenuté arborétum je najvyššie položeným arborétom v Strednej Európe (650 m n. m.) a bolo založené roku 1886 Rudolfom Benkom, riaditeľom vtedy sa rozrastajúcej Horárskej školy v Liptovskom Hrádku o pôvodnej výmere 27,17 ha. Dnešná lesnícka škola je jej pokračovateľkou. Prvé cudzokrajné dreviny boli do spomenutého arboréta dovezené z botanickej záhrady v Banskej Štiavnici. Úpadok arboréta sa začal výrazne prejavovať v druhej polovici 20. storočia, kedy bolo časť porastov vyrúbaných a na ich mieste sa začali rozvíjať bytové sídliská na ulici Fraňa Kráľa a v Belianskej štvrti.

 

Prečo spomíname v tejto súvislosti aj  históriu arboréta?

Správne tušíte, budú to riadky o Zore Kepeňovej, ktorá sa narodila 27. marca 1963 v Liptovskom Mikuláši, ale až do roku 1993 bola obyvateľkou Liptovského Hrádku. Práve ona sa svojim životom a výsledkami svojej práce tiež zapísala nielen do bohatej histórie mestečka Liptovský Hrádok, ale vďaka výsledkom v behu na lyžiach a neskôr svojou dobrovoľnou prácou, potom profesionálnou funkcionárskou, trénerskou i pedagogickou činnosťou aj do histórie bežeckého lyžiarskeho športu svetového.

 

Najhlbšími spôsobmi svojho srdiečka hľadala a nachádzala nevyčerpateľné zdroje inšpirácie aj pre všetkých tých, ktorí sa rozhodli hľadať svoje „ja“ a úspešne sa presadzovať v živote. Tým si vyslúžila publicistickú pozornosť. Nechajme ju však  rozprávať samotnú: „Pravda je taká, že som s bežeckým lyžovaním začala v Liptovskom Hrádku dosť neskoro. V základnej škole som nenavštevovala počas povinnej školskej dochádzky žiadnu športovú triedu.Na zjazdovky ma brával v detstve môj otec, ktorý sa venoval práci s včelami vo Výskumnom ústave včelárskom v Liptovskom Hrádku. Pod zjazdovky ma nevozilo ani osobné auto, ani mestská doprava či iný dopravný prostriedok. Na cestu tam a späť boli najlepšie bežecké lyže“ – zareagovala, keď sme sa jej zvedavo pýtali na popisované skutočnosti, aby priblížila čitateľovi aj toto:„ Beh na lyžiach som si obľúbila ešte viac po prvom mojom neúspechu v Banskej Bystrici, kde som sa v auguste, myslím, bolo to v roku 1978 zúčastnila na kolieskových lyžiach bežeckého kritéria pod Pamätníkom SNP. Skončila som tam posledná! Ostalo mi to v pamäti na večnosť. Motivovalo ma to trénovať viac a kvalitnejšie. Beh na lyžiach sa mi stal koníčkom, ale chcela som sa z behu na lyžiach v behu prírodou vždy tešiť. Chcela som mať z behu v prvom rade radosť. Prvým pedagógom, ktorý ma motivoval pre život so športom bol Imrich Kočtúch v základnej škole, ale trénersky ma posúval v bežeckom lyžiarskom športe medzi vtedajšiu československú elitu Ján Michalík, neskôr, aj úspešný tréner vo Švajčiarsku. On sám nebol výrazným bežcom na lyžiach. Samozrejme, lyžovať vedel, hral však hádzanú, s ktorou sa dostal do Nemecka a keďže bol človekom už v tej dobe dobre spoločensky rozhľadeným a inteligentným, v Nemecku sa naučil perfektne nielen hovoriť  nemeckým jazykom, ale aj študovať tamojšiu a svetovú zahraničnú literatúru z oblasti lyžiarskeho bežeckého lyžovania.“

 

K jej slovám si dovoľujeme dopísať, žeStredisko vrcholového športu mládeže pre bežecké lyžovanie, ktoré ako jediné v tom čase na Slovensku existovalo práve v Liptovskom Hrádku, trénerov – odborníkov potrebovalo. Chlapcov v ňom viedol Miloslav Húska, dievčatá, teda aj Ľubu Balážovú, Alžbetu Havrančíkovú, Maju Kučerovú, ktorá prišla do Liptovského Hrádku z Hriňovej, Zoru Kepeňovú ale i ďalšie, Ján Michalík.

 

Zora Kepeňová, jedna z aktívnych zástupkýň Masarykovej univerzity v Brne, ktorá ako funkcionárka bola na Zimných olympijských hrách v Turíne, dnes už úspešná absolventka Fakulty športových štúdií a dlhoročná funkcionárka, podieľajúca sa na rozvoji českého klasického bežeckého lyžovania, vtedy členka jury FIS, dnes jeho funkcionárka však tvrdí aj toto: „V Liptovskom Hrádku na mňa hľadia tie krásne zákutia dnešného arboréta možno dnes ešte tajuplnšie, než tomu bolo v čase, kedy som tam začínala skutočne s bežeckým ženským lyžovaním. Zavše si pri návratoch do obdobia svojej mladosti spomeniem aj na pánov MUDr. Gažíka či MUDr. Červeňa, ktorí milovali prírodu i Liptovský Hrádok a pravdepodobne spolu s mojim otcom ma k tomu tiež motivovali. Asi som v sebe mala ukryté predpoklady aj na prenikavejšie výsledky v svetovom bežeckom lyžovaní, ale ja som stále vnímala beh na lyžiach ako zábavu a mala som úžasnú radosť na bežkách v krásnej prírode. Možno som rýchle „ vybehla hore“, ale nebola som ochotná odovzdávať bežeckému lyžovaniu všetko na 100 percent. Vyrastala som vtedy spolu  s Ľubou Balážovou, dnes Iľanovskou, v reprezentácii Československa s dievčencami z Vrchlabí Marcelou Jebavou či Jankou Trenkovou, ale i s našimi roduvernými Liptáčkami Soňou Mihókovou a už v tom čase skúsenejšou  Alžbetou Havrančíkovou. Ale ako vravím, tento zimný šport aj dnes vnímam ako jeden z najzdravších vôbec, vďaka kombinácii typu pohybu a miesta jeho vykonávania. Posilňuje celé telo a zároveň nezaťažuje kĺby, čo je napríklad výhodou oproti behu bez lyží. Je to pohyb v prírode, na čerstvom vzduchu a typicky aj vo vyššej nadmorskej výške, čo je všetko prospešné pre zdravie. Konkrétne to prospieva srdcovo-cievnemu systému, posilní to srdce a pľúca a prekrví celé telo.“

 

 Zdravé a potrebné myšlienky Zory Kepeňovej - Hozlovej, ktorá napríklad už v roku 1980 ešte ako juniorka obsadila  na MS vo Švédsku ako juniorka vo veľmi silnej konkurencii na 5km trati  17. miesto. Neskôr, v roku 1989 na MS vo fínskom Lahti vybojovala spolu s Ľubou Balážovou, Ankou Janouškovou a Alžbetou Havrančíkovou na MS v štafetovom behu 4x5 km vo fínskom Lahti pekné 5. miesto. Tam už bežala ako strieborná medailistka zo Svetovej univerziády, ktorá sa konala v Taliansku, kde bežali vtedy naše, československé vysokoškoláčky  štafetu na 3x5 k v zložení Kepeňová, Klingerová, Palečková – Švubová a na striebornú priečku sa posunuli po diskvalifikácii pretekárok vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Protest podali Fínky, ktoré získali nakoniec zlaté medaily. S vrcholovým športom skončila Zora Kepeňová po ZOH v roku 1992. Dnes o výsledkoch, ktoré dosahovala hovorí: „Sú minulosťou. Štatistici a historici ich budú možno hodnotiť, my môžeme spomínať. Pre mňa znamenala pretekárska minulosť celkom príjemnú časť môjho života. Obohatila ho úžasnými hodnotami moja dcérka Zora, ktorá preverila keď vyrastala, ako viem narábať s časom, organizovať si ho a mať sama v sebe poriadok. Dcérka rástla a s ňou i jej pohľady a prístupy k životu. Veľa ma naučila. Spomínam to aj preto, lebo ani v mojom živote nebolo vždy všetko zaliate slnkom. Ale zdolávať konflikty znamená vždy, aj dnes, keď pôsobím ako učiteľka jednej základnej školy v Liberci a pracujem ako trénerka s detičkami, posúvať sa dopredu. Pre šport som však všetko neobetovala, preto si nemyslím, že mi šport niečo zobral. Veľmi však obohatil môj život. Možno aj preto dokážem dnes na jednej strane obdivovať, vážiť si flexibilných mladých učiteľov telesnej výchovy, ktorí stoja jednou nohou v kriminále len preto, lebo sa môžu ani nechtiac  náhodou dotknúť dieťaťa tým, čo nespĺňa predstavy ich rodičov.“

 

Keď toto dopovedala, pozorne načúvala aj takým slovám v našej voľnej debate o jej živote:

Keď vás počúvame rozprávať zdá sa nám, že potrebou každého z nás je stále hľadať, nachádzať a udržiavať si ako viditeľný, tak i skutočný zdravý rozum. Prvý je potrebný pri ochrane proti svetu, druhý pri obrane samého proti sebe. Čo vy na taký názor?

 

„Nevychádza mi, žeby človeku niekedy prospievalo postupné zmenšovanie záujmu o bežné činnosti svoje, ale aj ľudí, ktorí vôkol nás pôsobia. Nevnímam, že som sa vo svojom živote pohybovala a pohybujem medzi ľuďmi, ktorí by rozvíjali svoj matný a bezvýrazný charakter. Nepozerám sa na osud nikdy s ľahostajnosťou. Asi aj preto súhlasím s tým čo ste povedali. Nerada by som stratila svoju cestu životom. Dnes tiež patrím medzi tých, ktorí absolvovali najznámejšiu európsku cestu do španielskeho mesta Santiago de Compostella. Tá aj pre mňa bola príležitosťou, výzvou hľadať na nej hodnoty dôležitých smerníkov môjho života.“

 

Rozumieme vašim slovám, pani Zorka. Pre nás, ľudí na prahu mladosti vlastnej staroby v 21. storočí nie je dôležité opakovať čitateľovi vaše výsledkyprostredníctvom štatistík. Dôležitá je psychologická a duševná interpretácia vášho videnia športu v súvislostiach dnešného sveta. Vami videného a vnímaného. Ak sa to aspoň trochu podarilo, splnili sme zámer. Možno sa nám podaril vstup do ticha výsledkov ľudskej krásy aj za oponu zatiaľ čitateľsky nepoznaného. Naše rozprávanie malo byť možno skromným začiatkom hľadania vo vašej duši vzrušenia z intelektu a šumenia prostredníctvom vašich slov. Možno to bude pre mnohých aj čítaním o vás vo vlastnom vnútornom tichu a zároveň uvažovaním dosiahnutého životom čítajúceho.