Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava
Vladimír Dobrovič
0915 798 909
mail: skrozhlad@gmail.com
Pohľad od Vltavy – Milan Lažák
Mal som zlý sen. Bol som v ňom na skúške zo znalostí predvolebných letákov. Ja sám a oproti mne členovia početnej komisie. Moje medzery sú obrovské a predseda zboru skúšajúcich je oprávnene nahnevaný. Načo sa namáhame, kvôli komu to píšeme? kričí. Azda kvôli sebe? pýta sa rečnícky. Nie, robíme to pre vás a vy si nedáte ani toľko námahy, aby ste sa texty naučili. Koľko papiera sme minuli, ako sme - len v záujme dobra vás, prostého občana - opätovne nešetrili naše lesy.
Mám výčitky svedomia. Sľubujem, že sa polepším, a tak ma milostivo prepúšťajú. Budím sa celý spotený. Toľko textu, ako sa ho len naučím? Dnes je totiž 4. októbra a v Českej republike máme krátko pred komunálnymi voľbami, v ktorých sa budú vyberať kandidáti, čo už ako zvolení predstavitelia zasadnú v obecných zastupiteľstvách. Čítam kandidátky. Preboha, toľko lekárov. Ale veď počujem, že liečia od nevidím do nevidím. Zrejme chcú ešte viac a lepšie pomáhať ľuďom. Koľko manažérov. Ako to len stihnú: riadiť i zastupovať?
Tak ako pred každými voľbami, aj teraz som sa vybral na obhliadku terénu. Tie farby, to množstvo ochotných ľudí, papierov, hudby a výziev. Čo všetko ma len čaká. Lepšie školstvo, zdravotníctvo, kultúra, bývanie, parkovanie, doprava. Vlastne všetko. Na nikoho sa nezabudlo: na seniorov, motoristov, mladých, majiteľov psov. Konečne, jasám. Raj na zemi, teda aspoň v Prahe. Potom sa ale zháčim. Unesiem toľko dobra? Neklesnem pod jeho ťarchou? A hlavne zaslúžim si ho? Preboha, to množstvo strán, politických hnutí, združení, nezávislých kandidátov. A všetky a všetci sa zaujímajú o mňa, obyčajného človeka, chcú len a len môj prospech. Som dezorientovaný, neviem koho voliť.
Približujem sa k jednému z hlúčikov. Tu stojí on, predstaviteľ, človek známy z televízie i novín, náš popredný činiteľ. Je oveľa vyšší než sa zdá na obrazovke a určite aj múdrejší, pretože niektoré jeho prejavy ma veru nenadchli. Prebojovať sa až k osobnosti sa mi nepodarilo, ale videl som ho, videl. Na vlastné oči, pochválim sa doma, je to človek z mäsa a krvi, ako vy alebo ja.
V našej mestskej časti vychádzajú noviny. Na dvojstrane sa v nich vyjadruje miestne vládnuce zoskupenie k opozícii a naopak. Vládnuce o sebe: sme skvelí, vykonali sme aj nemožné, odstránili sme neblahé dôsledky bačovania našich predchodcov. Opozícia zase hudie pravý opak. Komu veriť? Idem k stánku vládnucich, pýtam sa. Prirodzene, že verte nám, naša pravda je taká jasná ako že jedna a jedna sú dva, počujem. Človek pri stánku doterajšej opozície ďobe prstom do argumentov vládnucich. Všetko klamstvo, pán môj milý, tak ako že je boh nad mnou.
Idem k tretiemu stánku a hovorím pánovi, ktorý mi prívetivo nastavuje svoju tvár a úsmev: Dám vám svoj hlas pod podmienkou, že keď vás zvolia, budete tu na tomto mieste stáť i presne o rok a poviete mi, čo z predvolebných sľubov ste splnili. Ochotne súhlasí. Odchádzam spokojný, už viem, komu dám svoj hlas. Potom ma ale napadne: čo ak ho zvolia a on i tak o rok nebude stáť na vyznačenom mieste. Čo spravím?
Takáto ťažko uveriteľná príhoda mi totiž už stala. Pred rokmi som jednému pánovi kandidátovi napísal svoje telefónne číslo. Že ak ho zvolia, aby mi zavolal, stretneme sa a ja mu poviem, do čoho by sa podľa môjho názoru mal predovšetkým pustiť. Prirodzene, že mu dám svoj hlas. Stalo sa, zvolili ho. Nastala len jediná chyba: na ten telefonát čakám dodnes.
Trochu skormútený sa vraciam domov. Otváram poštovú schránku, sypú sa na mňa letáky. Nesmiem strácať čas, ihneď sa pustím do ďalšieho štúdia. Keď nie kandidáti, tak ja svoj sľub splniť musím. Veď inak sa znovu vráti ten zlý sen nezodpovedného občana, ktorý sa neučí. I keď kandidáti boli k nemu takí veľkorysí a poskytli mu množstvo príležitosti, aby sa vzdelal.
Ojoj, ja hlava dubová. Pre samé učenie som skoro zabudol, že v rovnakom čase ako komunálne voľby sa koná aj prvé kolo volieb do tretiny Senátu. Občania Slovenskej republiky nám môžu iba závidieť, že takúto skvelú ustanovizeň nemajú. O aké náklady štátneho rozpočtu prichádzajú. O aké skvelé cesty, ktoré podnikajú prostredníctvom zvolených senátorov. Nehovoriac už o výstavných palácoch, kde by inak boli len akési nudné múzea či knižnice, ktorých už i tak máme viac ako dosť.