Neviem ako na Slovensku, ale v ČR je dnes nálada trochu iná ako v jarných mesiacoch. Pandémia síce naďalej trvá, ale ľudia akoby si na ňu zvykli, naučili sa popri nej či s ňou žiť. Platia určité obmedzenia, avšak napríklad centrum Prahy už zďaleka nezíva prázdnotou, počuť cudzie jazyky. Ľudia jazdia na dovolenky, nakupujú, sedia v kaviarňach. Deti sa pomaly chystajú do školy, futbalisti i hokejisti sa pripravujú na svoje súťaže, diskutuje sa o tom, ako majú prebehnúť októbrové senátne a krajské voľby.

Pritom nárast počtu nových prípadov nákazy sa zintenzívňuje a tých, čo majú koronavírus je teraz viac ako na jar. Vírus však slabne a priebeh choroby je väčšinou miernejší. Súčasne akoby bola menej predvídateľná, raz sa objaví tam, potom na inom, úplne neočakávanom mieste. Postihne ma, či nie? Obavy sa stupňujú s vekom.

Že čo bude? Ani odborníci si po omyloch niektorých z nich nedovolia predvídať, radia ale väčšinou podľa pravidla ROR, teda rúško (nosiť), odstup (dodržiavať), ruky (umývať).  Pandémia je dokonca taká drzá, že si dovolí ohrozovať aj znovuzvolenie najväčšieho medzi doterajšími i budúcimi americkými prezidentmi. A to je už čo povedať. Urobil predsa Ameriku znovu skvelou a je jasné, že v ďalšom období je on jediným, kto ju takou je schopný aj udržať. Jeho chybné a rozporné predpovede a výroky, ktoré sa ostatne zďaleka netýkajú len koronavírusu? Taľafatky, útoky neobjektívnych nepriateľov. Veru tak. Vyše 160.000 mŕtvych v USA v dôsledku pandémie? „Zomreli, áno... Tak to je.“

V uvedenej situácii poteší, že prezidentova manželka, americká prvá dáma, sa rozhodla obnoviť Ružovú záhradu v Bielom dome. Niekomu to môže pripomínať Titanic: loď sa síce potápa, ale na palube sa tancuje. Iný je nadšený: tá odvaha, tá chladnokrvnosť, vírus sem, vírus tam. Mňa trochu trápi len to, či si Trumpovci užijú vynovenú záhradu.  Trochu preto, že to nie je podstatné. Funkčné obdobie každého prezidenta v USA raz skončí (aspoň doteraz to bolo dobrým zvykom), ale záhrada zostane. I o sto či tisíc rokov si prezidenti a ich manželky pripomenú: áno vieme, vďaka komu tu máme také krásne prostredie. (Predpokladáme prirodzene, že záhradu už nikdy meniť nebudú. Veď prečo by aj, keď je dokonalá.)

Ale nechajme Ameriku jej veľkosti a vráťme sa do našej európskej malosti. Zahrialo ma pri srdci, keď som si prečítal, koľko miliárd sa v rámci Európskej únie venuje na fond obnovy. Zavrel som oči a uvidel som náš kontinent modernizovaný, reštrukturizovaný, digitalizovaný, ekologicky prívetivý atď., atď. V hlave mi však vŕta otázka: kedy sa navrátime aspoň do predkrízovej úrovne, teda do obdobia pred pandémiou? Ako to dosiahnuť, keď spotrebu sa nedarí naštartovať, a tým myslím nielen tú konečnú, ale aj výrobnú. A čo sa stane, keď sa pandémia na jeseň či v zime ešte zhorší? Budú sa znovu zavierať podniky a školy, po terajšom ekonomickom poklese bude nasledovať ďalší? Príde nový, v poradí druhý fond obnovy? Zadlžíme sa ešte viac? Kto, kedy a z čoho to splatí a na úkor koho?

V tejto súvislosti nielen mňa zaujala správa o zmene na čele najväčšej automobilky v ČR. Ani nie tak kvôli osobe nového šéfa, ako pre chýry, že tento podnik svojimi modelmi vraj príliš konkuruje iným automobilom koncernu a má posilniť svoje pozície medzi lacnejšími autami. Firma je v krajine ťažisková a odvetvie ako je známe, kľúčové nielen v hospodárstve v ČR, ale napríklad i SR. Automobilky prežívajú neľahké obdobie, zníženie odbytu je značné. Okrem toho zmena strieda zmenu, na programe dňa sú elektromobily, hybridy, autá na vodík. Mne tieto zásahy pripadajú unáhlené, niekedy až hysterické, ale môžem sa mýliť, nie som odborník.

Domnievame sa však, že problémy z toho vyplývajúce, dopadnú napríklad len na nemeckú či francúzsku ekonomiku a naše podniky si budú krásne a nerušene produkovať ako by sa nič nedialo? Myslím, že je to naivná predstava. Tak ako predpokladať, že cudzie firmy k nám prišli preto, že sa im páčia naše hory a údolia, že oceňujú naše holubičie slovanské povahy. Prišli sem kvôli zisku, našej zemepisnej polohe, kvalifikovanej pracovnej sile.  Netvrdím, že my z toho nemáme prospech, ale platí, že košeľa je bližšia ako kabát.

Prečo stále nemáme účinnú vakcínu proti koronavírusu?  V dnešnom svete sú jasne na prvom mieste sú peniaze. Vlastne sa zdá, že dôležité sú len ony. V každom prípade ma zaujalo, že protilátka sa už mohutne objednáva. Zbrojnoši, nasadať. Ale pán veľkomožný, veď nemáme kone. Nevadí, nasadať.

Kdesi som čítal, že úspech človeka sa vraj počíta podľa toho, ako v priebehu života rozmnoží svoje materiálne bohatstvo. Školenie o tom, čo je v živote dôležité, som dostal od svojho príbuzného z druhej strany oceánu, ktorý bol u nás na návšteve pred mnohými rokmi, keď som bol ešte dieťa. S obdivom som sa vtedy vyslovil o známom vedcovi. Príbuzný mi bleskovo spočítal, koľko taký vedec môže zarábať a porovnal to so svojimi príjmami. Proti mne je žobrák, konštatoval spokojne. Som oveľa úspešnejší ako on. Bohužiaľ alebo chvalabohu som na toto školenie pozabudol.

Tak veru.  Môže byť niečo dôležitejšie ako peniaze? Odpoveď sa priamo natíska: zdravie. Ale koho? Tvoje alebo aj tvojich blížnych? A myslí človek mladý a zdravý na zdravie? Riadi sa dnes niekto podľa filozofa B. Spinozu, ktorý napísal: „Kto však pozná pravý úžitok peňazí a mieru bohatstva meria len potrebou, žije spokojný s málom.“ Kto by Spinozovi veril, veď zomrel chudobný.