Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy - Milan Lažák

Bez mučenia sa priznávam, že prostredníctvom internetu rád čítam články či rozhovory s Václavom Klausom starším a mladším. Bývalý český prezident je na Slovensku dostatočne známy. Klaus syn v súčasnosti zastupuje v českej Poslaneckej snemovni Občiansku demokratickú stranu.

           

Možno nie ste priaznivcami niekdajšieho prezidenta, ale predtým prosím, ako znechutene preskočíte tento článok, venujte mi minútku. Ak Klausovcov čítam, neznamená to, že som ich fanúšik alebo súhlasím so všetkým, čo píšu. Dôležité je pre mňa niečo iné: ich odvaha povedať či napísať svoj názor, i keď je v rozpore s takzvaným mainstreamovým.

           

Kým bol V. Klaus starší vo funkciách, mal som dojem, že nie je príliš prístupný iným postojom a že nadmieru vehementne presadzuje tie svoje. Aj že je arogantný a domnieva sa, že všetko vie. Pravda, mohlo ísť o chybný pocit vyvolaný spôsobom, akým o politikovi referovali média. Dnes sa bývalý prezident prezentuje názormi, ktoré často idú proti zaužívaným klišé, búrajú mýty, ale aj burcujú a varujú.

           

Články od staršieho Klausa sú formulované starostlivo, presne a pedantsky. Štýl jeho syna je kvetnatejší a pestrejší. Nechýba mu humor, ľahšie sa číta.


Zdá sa, že obrovské množstvo informácií, ktorému sme dnes vystavení, je podobný problém ako ich nedostatok. Ako sa v tom objeme vyznať, ako oddeliť zrno od pliev, ako vystihnúť podstatu? Podľa čoho sa orientovať? Kde je pravda?


Jednoduchý človek ako ja tápe, je zmätený, blúdi. Naráža na steny svojej neznalosti, hrozí mu nielen to, že v spoločnosti sa zosmiešni, ale že aj hlavou vrazí do múru, fyzicky si ublíži. Skrátka a dobre, potrebuje vodidlo. Ako aténsky hrdina Théseus, ktorý sa vybral na Krétu, aby zabil netvora Mínótaura v knósskom labyrinte. Dcéra krétskeho kráľa Ariadna     dala Théseovi klbko nití, ktoré po vstupe do labyrintu rozvíjal, aby sa po zabití obludy dostal späť k východu.  


Mainstreamové média sú také láskavé, že nám toto vodidlo poskytujú. Čokoľvek sa stane doma alebo v zahraničí, hneď  nám oznámia, aký máme mať na záležitosť pohľad, názor alebo postoj. Vojna, mier, atentát, zmluva, migrácia alebo emigrácia, USA, Rusko, Európska únia, výsledky futbalovej reprezentácie, rozmary počasia. Vždy je naporúdzi významné médium, jeho prostredníctvom často politik alebo aspoň herec, ktorý mne úbožiakovi pomôžu vyhmatnúť podstatu, nájsť jadro, ukázať tú jedinú správnu cestu.


Ale tam pomoc nekončí. Kdeže, je oveľa mnohostrannejšia. Jej autor, či ten, kto sa za neho vydáva, mi umožní odhaliť aj pravú tvár nositeľa trochu odlišného alebo – tá drzosť – opačného názoru. Ukázať ho v pravom svetle ako nepriateľa, zločinca, zapredanca. Alebo ho prezentovať ako čudáka: podiviť sa jeho názorom, označiť ich za nepochopiteľné, nelogické. Prípadne sa  mu ešte vysmiať, zosmiešniť ho a ponížiť. Rozmyslí si, úbožiak, či ešte niekedy vystúpi so svojím stanoviskom.


Klausovcov čítam pre ich odvahu prezentovať iné názory na aktuálne problémy doma i vo svete. Preto, že často plávajú proti prúdu, proti tomu, čo sa za hlavný prúd alebo smer vydáva alebo označuje. Nejde teda o to, či ich postoje považujem za správne alebo nie, za objektívne alebo za ich opak. Nehodnotím, nedovolil by som si v žiadnom prípade byť múdrejší ako Klausovci. Ide o samotný názor, o odvahu vysloviť ho.  


Súčasne si ale kladiem otázku, prečo je k tomu dnes potrebná odvaha. Prečo nejde o samozrejmosť. Prečo iný názor nemá rovnaký priestor ako ten mainstreamový.  Viem, že som naivný. Veď vlastník nejakého média si nenechá kálať do vlastného hniezda.


Voltairovi je pripisovaný výrok Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem až do smrti brániť vaše právo povedať to. Ak som už taký staromódny, že sa opieram o minulé storočia, pridám ešte niečo z Descarta, ktorý mal vyhlásiť, že pochybovanie je jediná správna metóda poznania. Len o jednej veci sa nedá pochybovať: o tom, že pochybujeme.

Ako mládežníkom nám donekonečna opakovali heslo So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Potichu sme si hovorili: Nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne. Mimochodom, namiesto ZSSR si podľa aktuálnej potreby môžete dosadiť iný štát.


Najťažšie sa diskutuje  s človekom, ktorý je ticho. Nevieme, čo si myslí, aký má názor.  Ten, kto potichu, automaticky preberá cudziu mienku, akoby mlčal. Mlčiaca väčšina je obrovský problém. Od mlčania k ľahostajnosti je len krôčik. Rovnako ako od ľahostajnosti k nečinnému prizeraniu sa napríklad katastrofe. Preto sa prihováram za to čítať Klausovcov. Učiť sa od nich odvahe povedať svoj názor.

 

Možno si poviete: Klausovcom je hej. Známe meno. Čo napíšu alebo povedia, má ohlas. Ale veľké množstvo malých ohlasov je tiež sila. Len nemlčať, nedať sa znechutiť.