Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Rozruch okolo odstránenia sochy maršala Ivana Koneva v Prahe neutícha. Znovu ho podnietilo 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe.

 

Ukončenie. Tak sa dnes zväčša píše pri príležitosti výročia 8. mája 1945. Rozhodca zapíska a ukončí futbalový zápas. Deti končia (ak nie je koronavírus) v závere júna školskú dochádzku. Udalosti, ktoré majú svoje pravidlá. Prečo však iba slovo ukončenie v súvislosti s druhou svetovou vojnou, zrejme najhroznejšou udalosťou v dejinách ľudstva? Rešpektoval Hitler azda nejaké pravidlá? Prečo sa hanbiť za slová víťazstvo či oslobodenie, na druhej strane prečo nehovoriť o porážke a kapitulácii? Pre niektorých zrejme vedľajšie, nedôležité. Jednoducho koniec. Niekto ho odpískal, protistrany sa rozišli domov a hotovo.

 

Žiadne výročie víťazstva alebo oslobodenia. Božechráň. Veď z veľkej väčšiny územia dnešnej ČR vyhnala nacistov Červená armáda, a tá priniesla len ďalšiu neslobodu, totalitu a závislosť na veľmoci, tentoraz východnej. Že ak by vyhrala druhá strana, teda Nemecko, tak český národ by čakala genocída a zotročenie, je pre niekoho asi nepodstatné.  

 

Nemá sa pripomínať, kto sa rozhodujúcou mierou podieľal na porážke nacistov.  Konev dole z piedestálu. Nejde o samotného vojvodcu, jeho vojnové a povojnové osudy. Bol vojak a ten plní rozkazy. Či už v roku 1945 alebo počas Maďarského povstania v roku 1956. Maršali v bojoch obyčajne neumierajú. Konevova socha je ale symbolom tých vyše 120 000 vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní Československa, teda pardon, vstúpili na jeho územie a nedožili sa ukončenia vojny.  

 

V rokoch ani nie tak dávnych som si hovoril, prečo sa nespomína a nepíše o tom, že Československo oslobodzovali aj Američania, Rumuni, Poliaci a bojovali tu i príslušníci ďalších štátov a národov.

 

Nie sme ako oni, tak znelo jedno z hesiel, ktoré sa objavili v novembri 1989. Veru tak. Nestranný pozorovateľ môže posúdiť, ako sa v ČR dnes pripomína úloha Červenej  a ako americkej armády pri tom „ukončovaní“ v roku 1945. Na jednej strane takmer ticho, na druhej pompézne oslavy oslobodenia Plzne 16. obrnenou divíziou armády USA. Prosím, niekto to môže chápať ako odpoveď či odvetu za opačný prístup do toho roku 1989. Hrdinovia, ktorí bojovali a zomierali pred 75 rokmi, za to ale nemohli a nemôžu.

 

Britský spisovateľ George Orwell napísal, že ten, kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť. Dejiny sa upravujú a vykladajú v záujme víťazov či aktuálnych vládcov. Nič nového pod slnkom, treba zaujímať pružný postoj. Mal som kolegu v práci, ktorý vlastnil starú kancelársku sadu na písací stôl. Trónili jej skrížené zástavy ČSSR a ZSSR. V roku 1989 vymenil tú sovietsku za prápor s hviezdami a pruhmi. Veru, také jednoduché to môže byť. Prečo mi však dnešní slepí obdivovatelia všetkého amerického, tak trochu pripomínajú tých rovnako slepých, len s opačným znamienkom, ktorí sa u nás hojne vyskytovali napríklad začiatkom 50. rokov minulého storočia?

 

 V apríli tohto roku som si prečítal článok venovaný 150. výročiu narodenia známeho českého historika Josefa Pekařa. Poukazovalo sa v ňom i na to, že bojoval proti účelovému výkladu histórie pre aktuálnu politiku. Bol za poznanie pravdy, aby sa dejiny podávali tak, ako sa skutočne odohrali. Lenže časy sa menia a historici tiež. Začiatkom 50. rokov minulého storočia dvaja z nich napísali publikáciu, v ktorej označili oslobodzovanie západných Čiech za americkú okupáciu. Obaja sa v 70. rokoch stali známymi disidentmi...

 

Nemajte obavy, nechcem sa pripojiť k tým početným historikom i laikom, ktorí sa v minulých dňoch zaoberali históriou druhej svetovej vojny. Len jej svojský výklad pre aktuálne politické potreby považujem niekedy až za príliš okatý.

 

Viac mi vadí niečo iného. Že človek, aby sa už pomaly bál vysloviť či napísať názor, ktorý nie je v súlade s postojom tzv. mienkotvorných (mainstreamových) médií. Okamžite vás zosmiešnia, označia za hlupáka, putinovca, dogmatika, nepriateľa národných záujmov. Veru, nie sme ako oni. Že by horší? Už spomínaný Pekař bol známy svojimi polemikami s T. G. Masarykom. Obaja súperi sa ale vzájomne vážili a rešpektovali sa. Rytiersky súboj názorov? Aký to zastaraný pohľad z konca 19. či z prvej tretiny 20. storočia. Nehovoriac už o známom výroku  Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale až do smrti budem brániť vaše právo hovoriť o tom. Filozof Voltaire ho síce nevyslovil ani nenapísal, ale azda dôležitejšie je, že je spájaný s právom na slobodu slova.   

 

Najväčšie problémy mám však s niečím iným. S tým, čo by som označil ako pokusy postupne a nenápadne prepisovať dejiny druhej svetovej vojny v Európe. V tom zmysle, že problémy a chyby boli na oboch stranách, čo sme si, to sme si. Zločiny nepáchali len nacisti, pozrime sa na také bombardovanie Drážďan, alebo ako Rusi znásilňovali. Máločo v živote je len čierne alebo iba biele. Nemožno ale klásť znamienko rovnosti medzi príčinu a následok, agresora a obrancu.  Účty sú vraj vyrovnané.  

 

Nie. Nesmie sa zabudnúť na utrpenie a milióny nevinných mŕtvych, na obete nemeckého nacizmu, na to, kto vojnu začal a čo v nej spôsobil. Už kvôli tomu nie, aby sa taká tragédia nikdy nemohla opakovať. Je treba vidieť si ďalej ako na špičku nosa, povzniesť sa nad momentálny politický záujem či prospech. V spore o Koneva totiž zďaleka nejde len o problém umiestnenia či neumiestnenia jednej sochy v Prahe.