Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Máme núdzový stav. Prečítal som si, že v jeho čase možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas obmedziť základné práva a slobody. Čo je však nevyhnutné a čoho konkrétne sa majú obmedzenia týkať? To je samozrejme diskutabilné, ale v prípade koronavírusu máme výklad k dispozícii: sú to opatrenia a nariadenia vlády.

 

Nikto nevieme, čo bude, nikto nemá spoľahlivý liek na terajšiu pandémiu. Ľudia rešpektujú príkazy, dá sa povedať, že obmedzenia pre nich zatiaľ nie sú na prvom mieste. Najdôležitejšie je nenakaziť sa, hlavne pre starších ľudí je heslom dňa prežiť. Nie na úkor všetkého a všetkých, určite nie napríklad na úkor svojich detí a vnukov. Viem to podľa seba  i na základe rozhovorov so známymi. Veď sám medzi starších dorastencov patrím.

 

Vyslovujú sa obavy o ekonomiku a to oprávnene. Obdivujem odborníkov, ktorí vyslovujú odhady o dĺžke a hĺbke poklesu. Vedia azda, ako dlho pandémia potrvá? Čo keď bude ešte i o rok alebo o dva? Dokedy bude možné udržať doterajšie reštriktívne opatrenia bez toho, aby sa totálne nezrútilo zásobovanie, ľudia nemali za čo nakupovať, prestalo sa svietiť atď.?

 

Objavujú sa aj varovania pred obmedzovaním demokratických práv a slobôd. Najviac sa v tejto súvislosti teraz vyslovuje meno maďarského premiéra. Nie som jeho fanúšikom. Ani neviem či Orbán skutočne nechce dnešnú krízu zneužiť na posilnenie svojej moci. Na rozdiel od jeho kritikov mu nevidím do hlavy. Toľko ale viem, že nikto zatiaľ neprišiel s receptom na koronavírus, neobjavil tú správnu, zaručenú cestu ako ho prekonať. Čo keď je tvrdý režim, vláda takmer vojenská, najlepšou metódou? Vo vojne je úspešný ten, kto vyhrá. Čo keď bude Maďarsko úspešné? Budú sa kritici Orbánovi ospravedlňovať? To sotva. V západnej Európe na neho tvrdo útočia. Ale práve tam ešte donedávna zodpovední navzdory varovaniu odborníkov koronavírus nezriedka zľahčovali, nevenovali mu náležitú pozornosť. Na rozdiel od „zaostalej východnej“ Európy. Nepočujem, že by sa príslušní politici kajali, pripúšťali svoju zodpovednosť.

 

Keď hovoríme o boji proti pandémii, nesmieme totiž zabúdať na to, že  tento boj má svojich porazených. Sú to tí, čo zomreli. Už nemyslia na to, či je správne nosiť rúška, kedy nakupovať a na aký program sa dívať v televízii. Mnohých z nich azda bolo možné zachrániť, keby sa opatrenia prijali skôr.

 

Vyčítať však dnes niekomu chyby nepomôže, treba sa z nich poučiť. Ospravedlňujem sa. Len sa mi ale zdá, že v správach sa mŕtvi začínajú vnímať iba ako čísla v štatistike. Známy je bonmot, že smrť jednotlivca je tragédia, ale smrť miliónov štatistika. Rád verím výkladu, že vznikol preto, že smrť toľkých ľudí si nedokážme  predstaviť. Je ale nesporné, že každý máme iba jeden jediný život a nikto nedostane šancu zopakovať si ho.

 

Samých seba, susedov, celú spoločnosť sa učíme poznávať v novej situácii, o ktorej sa nikto z nás nenazdal, že nastane. Že všetko po pandémii bude iné a inak? Možno. Ľudia však radi a rýchlo zabúdajú, myslia hlavne na dnešok. Ten musíme prežiť, aby mohol byť  zajtrajšok. Aký bude, neviem. Podstatné je, aby nastal.

 

Je obdivuhodné, koľko solidarity a spolupráce je v dnešných ťažkých časoch medzi ľuďmi. Po tom, čo sme roky počúvali, že každý sa má predsa starať sám o seba. Hrdinami sú dnes ľudia, ktorých povolania sme donedávna možno podceňovali. Sestričky v nemocniciach, šoféri, čo vozia tovar a zásielky, pracovníčky v pokladniach.

 

Hrozí nám, že dnešná kríza vyústi do totality, diktatúry, neslobody? Že ľudia si zvyknú na prípadnú vládu tvrdej ruky, na to, že tam hore znovu sedí niekto, kto vie všetko lepšie a vyrieši za nich všetky problémy? Nemyslím si to, ale opakujem, že nikto nevieme, čo bude. Že prečo veriť svojej vláde a kompetentným, prečo si vzájomne pomáhať? Je iná, lepšia alternatíva?

 

Ľudia majú obavy. K ním sa stále viac bude pridružovať neistota: dokedy dnešná a v budúcnosti zrejme ešte horšia situácia potrvá? Keby bude koniec, kedy sa konečne budeme môcť vrátiť k normálnemu životu? Z toho mám strach. Konkrétne z toho, že jedného dňa mladí povedia dosť.  Tie obmedzenia sa predsa dejú na náš úkor, zachraňujú sa nimi  predovšetkým tí najviac ohrození, teda starí. Majú zomrieť, aby sme my mohli žiť.

 

Pevne verím, že k tomu nedôjde. Že sa nenaplní strašná predstava Isaaca Asimova z jeho Okruhliaka na oblohe. Totiž, že keď máš šesťdesiat rokov, pozvú ťa do istého ústavu a už ťa nikto nikdy neuvidí. Verím, že potrvá dnešná medzigeneračná solidarita. Že starí sa nestanú závažím, ktorého je potrebné sa zbaviť, aby ostatným aj zajtra vyšlo slnko. Pripúšťam však, že viera nie je istota. Nevieme, čo bude.