Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Svojim známym zo Slovenska, ktorí ku mne z času na čas zavítajú do Prahy,  hovorievam, že v hlavnom meste ČR je dobre turistovi, ale horšie stálemu obyvateľovi. Že prečo? Nuž návštevníkovi ponúka metropola bohatú históriu, početné pamiatky, kultúrne podujatia, umelecké zážitky. Tie sú pravda aj pre domácich, ale ja súčasne vzdychám: to množstvo ľudí, tie autá, ten hluk. Neustále, každý deň, po celý rok.

 

Hosť  prikývne, ale potom sa vrhne do ruchu veľkomesta. Mne sa zase niekedy zdá o pokojnom živote neveľkého mestečka, lúkach a stráňavách, ba niekedy dokonca o ovečkách. Nasýtený návštevník sa po niekoľkých dňoch s úľavou vracia k svojmu každodennému pokojnému životu. Ja by som zrejme za krátky čas strávený na lúčinách zatúžil po Prahe. Človek je už taký, že chce to, čo nemá, a keď to už má, je i tak nespokojný.

 

Ak je návšteva jednočlenná, nie sú ťažkosti. Zaujíma ťa história, prosím. Alebo pivo, žiadny problém. Rodinné výlety bývajú však spojené s oštarami. Hlava rodiny by si konečne už rada sadla, ale jej krk nesúhlasí, rozhodne musia ísť ešte na Parížsku triedu, kde sú luxusné obchody. Junior sa otrávene vlečie za nami. On chce mekáč, a ten stále nedostal. Načo teda do tej Prahy vôbec šli?  

 

S Prahou som sa začínal oboznamovať ako malý chlapec zrejme nezvyklým spôsobom. A to cez verejnú knižnicu, myslím, že vtedy niesla názov okresná a ľudová. To som samozrejme ešte netušil, že ja, človek z vidieka, sa raz stanem obyvateľom hlavného mesta ČSSR, ČSFR, ČR. Ďalších skratiek sa už azda nedožijem.

 

Nuž v tej knižnici som si požičal knihy Jaroslava Haška a Egona Erwina Kischa. Pamätám si aj prečo. Po Haškovi som zatúžil po tom, čo som videl film Dobrý vojak Švejk a Kisch ma zaujal preto, že v škole sme sa učili, že mu hovorili Zúrivý reportér. Učiteľka nám už nevysvetlila, na základe čoho získal uvedenú prezývku, a tak som premýšľal, či to azda nie je preto, že stále zúril. Žiačik základnej školy, odpusťte mi tú nevedomosť.

 

Obsah tých knižiek nebol vždy najvhodnejší pre malého chlapca, ostatne nie všetkému som rozumel. Zaumienil som si, že keď sa raz dostanem do Prahy, určite sa vydám po stopách oboch spisovateľov. Po prvý raz sa mi to podarilo, keď som mal asi dvanásť rokov. Čo sa týka Haška, úspešný som nebol. Opísal som si síce mená hostincov a reštaurácií, ktoré s obľubou navštevoval, ako boli Kravín, U zlatého litru alebo U svíčky, ale nikoho dospelého som sa neodvážil opýtať, kde sa nachádzajú, ako sa k ním dostanem. Keby som to skúsil, i tak by som sa zrejme nič nedozvedel, pretože uvedené podniky už neexistovali. 

 

Zato oveľa lepšie som pochodil pri hľadaní rodného domu E. E. Kischa. Naň som sa smelo opýtal, veď čo môže mať niekto proti nejakému domu? Tobôž, keď som už vedel, čo sa skrýva za pomenovaním Zúrivý reportér. Ochotní Pražania mi ukázali cestu k budove U Dvou zlatých medvědů na rohu ulíc Kožná a Melantrichova.

 

Dnes si hovorím, že koho by som sa v okolí zmienenej ulice mohol pýtať teraz. Azda nejakého návštevníka z Japonska, Talianska alebo Británie? Pretože Pražanov je v týchto končinách ako šafranu. Pravda, ak si odmyslím hotelierov, čašníkov, predavačov atď. Tých by som sa ale neodvážil osloviť, veď sú tam kvôli zisku a nie preto, aby odpovedali na nejaké turistické otázky.

 

Nie, vôbec nebrojím proti cestovnému ruchu, uvedomujem si jeho význam pre ekonomiku. Som aj hrdý na krásy Prahy, hoci som sa o ne nijako nezaslúžil. Len ma mrzí, že centrum mesta sa vyľudňuje od domácich stálych obyvateľov. Samé hotely a ďalšie ubytovacie zariadenia, reštaurácie, predajne suvenírov.  Návštevníci ako muchy na koláči. Nevidíš cez nich na pamiatku, nemôžeš sa pokojne zastaviť a vychutnať si pozoruhodnosť. Sem tam si i tak dovolím zasnívať sa pred krásne zrekonštruovaným domom, dajme tomu zo 17. storočia. To by bola romantika bývať v tunajšom byte, žiť v priestoroch, z ktorých dýchajú stáročia. Vytriezvenie: kde chceš zobrať milióny na kúpu takého bytu alebo z čoho by si preboha platil nájomné? Okrem toho, kam by si chodil nakupovať? Kde sú nejaké potraviny alebo oprava obuvi? A zabudni ešte na spánok, pretože pod oknami sa ti tu premávajú v noci davy oslavujúcich, veselých, pokrikujúcich a spievajúcich turistov.

 

Vlani prišlo do Prahy takmer osem miliónov návštevníkov. Mesto má pritom okolo 1,3 milióna obyvateľov a okrem toho okolo 200 000 ďalších denne dochádza kvôli práci či škole.

Pretože výzorom i oblečením zrejme pripomínam cudzincom prostého  a ochotného  starousadlíka-dôchodcu, ktorý i tak nemá čo robiť, zastavujú sa pri mne, ďobú prstami do máp a turistických sprievodcov, pýtajú sa na Karlov most, Malú Stranu, cestu na Hradčany. Ochotne odpovedám, až na otázky o Franzovi Kafkovi. Akoby v Prahe nežil a nepôsobil žiadny iný spisovateľ. Nie, Kafkov rodný dom nenájdete, pretože ho zbúrali. Počuli ste o Baumovi alebo Weltschovi? pýtam sa zase ja. Až na výnimky zdvorilo mlčia.

 

Dojal ma nedávno návštevník z exotickej krajiny. Na naliehanie známeho som súhlasil, že mu ukážem v Prahe niektoré pamiatky, ktoré súvisia s Kafkom. Vraj je jeho nadšeným obdivovateľom. Keď som sa ho opýtal na spisovateľove diela, nedokázal vymenovať ani jediné. O Maxovi Brodovi  nepočul a nič nevedel ani o vzťahu Kafku k otcovi. Prosím, ani ja veľa neviem o spisovateľoch z jeho mesta, nevydávam sa však za ich obdivovateľov. Zrejme ale meno Kafka znie, vo vyšších kruhoch sa treba pochváliť, že som videl, kde býval, tvoril, pil kávu.  

 

Nie, naozaj nič nemám proti turistickému ruchu. Len tak premýšľam o tom, čo keby v centre vyhlásili tak raz do mesiaca deň zatvorených dverí. Že by tam mohli iba domáci. Aby si tunajší v týchto končinách niečo aj kúpili, museli by sa prudko znížiť ceny. Viem, je to hlúposť, bolo by to protizákonné, nehumánne, neekonomické. Ako by k tomu prišli tí, čo toľko do cestovného ruchu investovali? Alebo ako naschvál, čo keby v tento deň zavítal do Prahy prezident Putin. To by bolo rečí, zase opatrenia proti Rusom. Prípadne, ale to by bol už vrchol, chcel si práve prezrieť Prahu americký prezident Trump. Neslýchané. Taký naschvál, opovážlivosť voči veľkému spojencovi.

 

Vraciam sa z centra do predmestia, v ktorom bývam. Pred metrom vysvetľujem rukami nohami páru zrejme z ďalej Ázie, ako si má kúpiť lístok do metra. Prikyvuje a ja spokojne odchádzam, spáchal som dobrý čin. O chvíľu vidím, ako návštevníkov zastavuje revízor a nespokojne krúti hlavou. Moja gestikulácia bola zjavne  neúspešná, budú platiť pokutu. Veru tak, ani cudzinci to nemajú ľahké s nami.