Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Rok 2019 je mimoriadne bohatý na početné výročia. Máme čo oslavovať, pripomínať si alebo nad čím varovne dvíhať prst. V tom sme majstrami. O minulej udalosti sa niekedy toľko vypisuje, hlása a premieta, až je občan často rád, že príslušný dátum je za ním a znovu nastávajú všedné dni.

 

Je november, a tak nemôžem obísť 30. výročie Nežnej revolúcie. Nežná pochopiteľne ako pre koho, ostatne ako som si prečítal v slovníku, revolúcia znamená hlboký kvalitatívny prevrat, ľudové povstanie, úsilie o zmenu politického systému. Čo bolo sa odhadzuje a búra, nové má byť iné, pochopiteľne lepšie. To ťažko môže prejsť bez bolesti, problémov a ťažkostí. V tomto konkrétnom prípade nemám na mysli strieľanie, násilie, krv na uliciach. V revolúcii to už ale tak býva, že niekto stráca, iný získava. Ten kto prehral, obyčajne nebýva z porážky nadšený, rád by vrátil koleso späť. Alebo zalezie, je ticho a modlí sa, aby pre neho nebolo ešte horšie.

 

Toto nie je článok, ktorý by si robil nárok na hodnotenie uplynulých 30 rokov. K tomu by bol potrebný seriál, možno kniha s početným zväzkami.  Určite aj kompetentnejší autor. Ostatne, bilancovania sa objavili už pri predchádzajúcich výročiach Nežnej. Analýzy a syntézy hlboké i plytké, také čo sa snažili o objektívny pohľad, aj tie druhé.

 

Dnešný názor na včerajšie udalosti je problematický. Býva ovplyvnený súčasnosťou, jazykom aktuálnych potrieb a mocipánov. Vieme kto vyhral a kto prehral, pričom dejepisné učebnice píšu víťazi. Víťazi včerajška však nemusia byť totožní s tými dnešnými a zajtrajšími. Spomenul som si na to pri nedávnych oslavách SNP.  Inak sme sa o ňom učili 50. rokoch, potom v 70., iný je terajší pohľad. Až sa človek čuduje, že šlo o jednu a tú istú udalosť.

 

Ten, komu sa momentálne darí, kto je pri kormidle či pri koryte, obyčajne vychvaľuje súčasnosť a diví sa, prečo sú spoluobčania nespokojní. Všetko nie je ideálne, ale pozitíva jasne prevažujú, či to preboha tí prostí ľudkovia nevidia?

 

Čítam prieskumy, ako sa ľudia dívajú na uplynulých 30 rokov. Zjednodušene povedané, možný je dvojaký pohľad. Ak porovnáme súčasnosť s očakávaním, je nemálo sklamaných. Nielen v  krčmách to bolo vtedy predsa jasné: stačí odstrániť monopol jednej strany, zrušiť niekoľko hlúpych zákonov a budeme tu mať takmer raj na zemi. O chvíľu za sebou necháme Rakúsko, dobehnúť a predbehnúť Nemecko bude potom už len hračka.

 

Druhá možnosť je porovnať dnešnú realitu s tou pred 30 rokmi. Nie je to ľahké. Hlavne starším chýbajú včerajšie istoty. Naše životy a podmienky sa podstatne zmenili. Vznikol úplne iný priestor, nové možnosti. Je na tebe, ako ich využiješ alebo aj zneužiješ, sám ideš s kožou na trh a do rizika. Nikto sa o teba nepostará, nepoľutuje ťa, neposadí ťa do pohodlnej sociálnej siete. Ten, kto najtvrdšie pracuje, nemusí byť aj najbohatší, a naopak. Tak veru, meter zďaleka nemá vždy a pre každého sto centimetrov. 

 

Pri posudzovaní minulosti treba byť rozvážny. Áno, za obdobie rokov 1945-1989 došlo k udalostiam a činom, ktoré dnes právom odsudzujeme a pravdu povediac niekedy ani nechápeme. Ako sme mohli, boli sme to my? Ako to, že som sa nestal disidentom, nebúril sa, nepozdvihol som svoj hlas? Som zbabelec, nečestný človek?

 

Je to tak, že ľudia sa prispôsobujú okolnostiam, podmienkam. Pochopiteľne až na hrdinov. Beda národu, ktorý ich nemá. Alebo beda tomu, kto ich potrebuje? Prečo si však robiť posmech z obyčajných ľudí, ktorí verili svojim predstaviteľom a poctivo pracovali? Bol taký jedinec zločincom, pretože svojou prácou vlastne pomáhal udržiavať bývalý režim? Bolo správne nepracovať, ulievať sa, žiť na úkor iných? Ako sa na našu prítomnosť, naše dnešné činy alebo naopak na pasivitu, budú dívať ľudia dajme tomu za ďalších 30 rokov? Záleží to od toho, k akým udalostiam dôjde a kto bude práve pri moci.  

 

Čím väčšie sú očakávania, tým väčšie býva pochopiteľne pri ich nesplnení sklamanie. Jeden z významných činiteľov z čias socializmu priznal, že čo sa nepodarilo, bola predovšetkým výchova nového človeka. A čo dnes? Nevedú nás len altruisti, ľudia, ktorým ide výlučne o verejné blaho. Každý, kto kritizuje, by sa však najskôr mal pozrieť do zrkadla. Veď naši vodcovia sú ľudia spomedzi nás, nikto ich k nám nevyviezol. Sú takí, čo tvrdia, že obdobím ranného kapitalizmu si musíme prejsť. Veď aj predkovia mnohých dnešných úctyhodných gentlemanov vo vyspelejších štátoch majú pochybnú minulosť. Nejde však o výhovorku, o to ako sa vyhnúť podstate problému? Napríklad v ekonomike. Za snahou o rýchle, horúčkovité zmeny pokrivkávali právne predpisy. Voda na mlyn tým, čo lovili v mútnych vodách.   

 

Koľko je dnes disidentov, nepriateľov bývalého režimu. Takmer každý bol prenasledovaný. Herci nemohli hrať, obrazovky televízorov boli čierne a ľudia sa nesmeli usmievať. Na prvého mája všetci pochodovali z donútenia, rovnako tak aj volili kandidátov národného frontu. O koľko ľahšie to majú dnešní draví a odhodlaní. Pracujú pre správnu vec, totiž pre svoje vrecko. Len individuálny prospech a peniaze sa počítajú. Sem tam pravda niekoho chytia a pre nejakú tú spreneveru či krádež aj zavrú. No a čo? Mal smolu, ale snažil sa, riskoval, šiel do toho, iba mu to nevyšlo. Alebo nepatril hlupák do správneho klanu, nemal náležité kontakty.

 

Ospravedlňujem sa, starý človek má sklon k pesimizmu a k moralizovaniu. Napriek tomu, čo som napísal v predchádzajúcich riadkoch, nepovažujem uplynulých 30 rokov za neúspešný príbeh. Česko a Slovensko sú dnes samostatnými štátmi, rozdelenie bývalej republiky sa stalo príkladom pre iných. Je sloboda a demokracia, platia ľudské práva a občianske slobody, môžeme cestovať atď. Ja viem, že to všetko má mnohé ale. Pravda a láska stále ešte nezvíťazili nad lžou a nenávisťou. Masarykovské heslo Nebáť sa a nekradnúť si niektorí pozmenili na Nebáť sa kradnúť.

 

Nádejou sú mladí. Rozhľadení a hrdí, vzdelaní a slušní. Snáď sa nám nepodarí pokaziť ich. Sme totiž odkázaní na úspech. Inú možnosť nemáme. Kto nám pomôže, ak si nepomôžeme sami?

Pri toľkých sklamaniach od svetových i domácich vodcov sa dnes ľudia pýtajú komu sa dá veriť. Komu ide skutočne o občana? Kde je ten dobrý a spravodlivý svet? Že taký nikdy nebude existovať? Ale azda sa možno k nemu približovať.

 

Čítam znovu svoje riadky, napísal som zrejme podivný článok. Vôbec nie oslavný, jubilejný. Nuž ale povedať a vysloviť svoj názor, aj to predsa patrilo k výdobytkom Nežnej. Ten skutočný, vyjadrený bez obáv zo šéfa alebo inej vyššej moci. Svätá prostota, povie si niekto. Tak veru, kajám sa za to.