Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Proti všetkým

Česi radi označujú svoju krajinu za srdce Európy. Kandidátov by pravda mohlo byť viac, ale prosím, proti gustu žiaden dišputát. Ak je krajina srdcom, jej hlavné mesto je srdcom tohto srdca. To znie logicky, však áno? Pri takomto označení Praha ťažko hľadá vo svete seberovnú metropolu. Veď Európa je predsa jasne najdôležitejším kontinentom. Mal by byť rovným taký Peking alebo Moskva? Pchá. Veď to prvé mesto ani nie je v Európe a druhé je až na periférii nášho kontinentu, ani nie tak ďaleko od Uralu, kde predsa líšky dávajú dobrú noc.

 

Ak hlavné mesto nestojí za reč, inak to nemôže byť ani s krajinou, ktorej velí. Rozhádzať si to s Čínou a Ruskom? No a? Nie sú ani v NATO, nehovoriac už o oprávnenej kritike režimov, ktoré tam vládnu. A tak Praha smelo zavelila k boju. Najprv Čína. Terajší vládcovia radnice českého hlavného mesta prišli na to, že je treba zmeniť zmluvu Prahy s Pekingom, teda vyškrtnúť z nej článok, ktorý obsahuje súhlas s politikou jednej Číny, čo znamená neuznávať nezávislosť Taiwanu. Že túto politiku jednej Číny zastávajú aj Európska únia alebo USA? Čo sú tí oproti Prahe.

 

Problematiku som chcel prerokovať v malom obchode, kde si zo svojho stále rastúceho dôchodku doprajem z času na čas nákup rožkov. Odpovedali mi ale nechápavé pohľady. Napodiv, títo občania pražskí nevedeli, o čom hovorím. Chcete nás dostať do problémov? podozrievavo sa ma opýtal jeden z nich. Diskusiu, ktorá ani nezačala, uzavrela majiteľka a predavačka obchodíku v jednej osobe štýlom hostinského Palivca zo známeho Švejka: „Zákazník ako zákazník, môže to byť aj Číňan.“ Tak veru. Hlas ľudu, hlas boží.  

 

Poďme teda k Rusom. Majú v Prahe pomník akéhosi maršala Koneva. Vraj vojská, ktorým velil, oslobodili v máji 1945 Prahu. No a? Okrem toho podľa niektorých novších verzií sa Praha oslobodila sama. Navyše, čo napáchal ten maršal počas maďarského povstania 1956, pri stavbe Berlínskeho múra 1961 a pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968. Možno aj trhal muchám krídla. Zvážené, posúdené, spočítané. Pamätník musí z istého pražského námestia preč.

Čína má asi 1,4 miliardy obyvateľov, Rusko iba niečo vyše 140 miliónov. Je teda logické, že s Rusmi sa nepustí za pasy  samotný magistrát Prahy, ale na to postačí jedna z jej mestských častí. Nepoučený problémom zmluvy s Pekingom, nadhodil som otázku sochy v už zmieňovanom obchode. Prítomní o pamätníku vedeli, veď je jednou z hlavných tém v oznamovacích prostriedkoch. Priznali sa však, že predtým netušili, že taká socha v Prahe je. Zato vedeli, že tu máme Konevovu ulicu, patrí totiž k veľmi frekventovaným. Naozaj, prečo ju ešte nepremenovali? A čo taká stanica metra I. P. Pavlova? Bol to vedec, nositeľ Nobelovej ceny, ale časť svojho života strávil za časov Stalina. Možno mu poklonkoval, spreneveril sa vedeckému poslaniu. Je jasné, že stanicu treba premenovať. Aby toho nebolo dosť, máme dokonca v Prahe Ruskú ulicu. Nech je z nej Americká. Že taká už je? Nevadí, môžu byť hoci aj dve. Čo dve, aj desať by bolo málo.

 

Naostatok som si nechal len takú drobnosť, v porovnaní s predchádzajúcimi prípadmi svetovej politiky skutočne malichernosť. Zahraničiu jasne ukazujeme, čo to znamená byť srdcom srdca, treba sa však pozrieť aj do vlastného chotára. Premiér českej vlády chce v Prahe postaviť vládnu štvrť. Ja sa domnievam, že mesto viac potrebuje dokončiť napríklad cestný obchvat alebo vyriešiť dopravu na letisko. Ale v tom asi nebude jadro sporu. To bude inde: Prahe velíme my. My z magistrátu, ktorí každému ukážeme, kto je tu pánom.

 

Pyšne sa rozhliadajú pražskí páni z Vyšehradu. Kto je nám rovný, koho by sme nedokázali poraziť jednoduchou väčšinou hlasov v rade nášho slávneho mesta? Ich sebavedomie je oprávnené, vzor je jasný. Spomeňme si len na román Aloisa Jiráska Proti všem a rovnomenný film natočený podľa jeho knihy. Áno, proti všetkým. Neporazili husiti slávne prevahu križiakov na čele so Žigmundom Luxemburským, tou líškou ryšavou? Traste sa Čína, Rusko, aj Strakova akadémia, teda sídlo Úradu vlády ČR. Neodvažujte sa stupňovať hnev srdca srdca, rozpomeňte sa na husitov!

 

Dokončil som článok, chcem ho poslať do redakcie. Zrazu ma však napadlo: je to, o čom som napísal, skutočne dôležité? Nejde iba o hru? O to, aby sa na scéne stále niečo dialo, aby sa upútala pozornosť človeka prostého ako som ja. A za scénou mohli ťahať nitkami tí, ktorí nám skutočne vládnu.